KARDINÁL ZEN: PÁPEŽ AKO ABSOLÚTNY VLÁDCA? BLUDY JEDNÉHO KANONISTU

Svet nie je jedinou diecézou s pápežom na čele a subsidiarita je princíp prirodzeného práva. Neexistuje ani koncept „takmer neomylnosti“. Kardinál Zen odpovedá na nesprávne predstavy, ktoré sa v Cirkvi čoraz viac rozmáhajú.

Pri upratovaní hromád článkov, ktoré som si prečítal, na svojom stole som našiel článok o autorite pápeža, ktorý napísal samozvaný „začiatočník v oblasti kánonického práva“ v novembri minulého roka, a už dlhší čas som túžil vymeniť si niekoľko slov s týmto „nováčikom v kánonickom práve“. Dnes, na začiatku tohto jubilejného roka, by som chcel napísať niekoľko slov, bez obáv z toho, že by ma zaradil medzi hlupákov, ktorí „nevedia príliš veľa o kánonickom práve“. Tento autor uviedol: „Celá Cirkev je ako (jediná) diecéza pápeža. Princíp subsidiarity v tejto oblasti neplatí.“ Taktiež napísal: „Toto je jasne vysvetlené v Lumen Gentium (konštitúcii o Cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu, ďalej označovanej ako L.G.).“ Obávam sa, že ani kardinál Ghirlanda, S.J., by sa neodvážil uznať tohto mladého kánonistu za svojho žiaka.

1. Lumen Gentium dokončuje prácu prerušenú na Prvom vatikánskom koncile

Po tom, čo Prvý vatikánsky koncil schválil dogmu o neomylnosti pápeža, Druhý vatikánsky koncil podrobne dokončil učenie o Collegium Apostolorum (Kolégiu apoštolov) a Collegium Episcoporum (Kolégiu biskupov).

Na konci LG 20 sa jasne uvádza:

“Tak ako úrad, ktorý bol jednotlivo zverený Petrovi, prvému spomedzi apoštolov, je trvalý a musí byť odovzdávaný jeho nástupcom, tak aj úrad apoštolov viesť Cirkev je trvalý a musí byť nepretržite vykonávaný posvätným kolégiom biskupov. Preto Svätý koncil učí, že biskupi, na základe Božieho ustanovenia, zaujali miesto apoštolov ako pastieri Cirkvi. Kto ich počúva, počúva Krista, a kto ich odmieta, odmieta Krista a Toho, ktorý Krista poslal.”

(Cirkev používa pojmy „koncil“ a „synoda“ ako synonymá, a teda Druhý vatikánsky koncil sám seba nazval Haec Sacrosancta Synodus.)

LG 27 to vyjadruje ešte jasnejšie:

“Biskupi ako vikári a vyslanci Krista spravujú im zverené partikulárne cirkvi radou, povzbudením, príkladom, ako aj svojou autoritou a posvätnou mocou, ktorú však využívajú výlučne na budovanie svojho stáda v pravde a svätosti, pamätajúc, že kto je väčší, má sa stať ako ten najmenší a kto je hlavou, má byť ako služobník. Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, je vlastná, riadna a bezprostredná, aj keď jej výkon je v konečnom dôsledku regulovaný najvyššou autoritou Cirkvi a môže byť ohraničený určitými limitmi v prospech Cirkvi alebo veriacich. Pastoračná úloha, teda bežná a každodenná starostlivosť o svoje stádo, im bola zverená v plnej miere. Nesmú byť považovaní za vikárov rímskych pápežov, pretože vykonávajú autoritu, ktorá im je vlastná, a právom sú nazývaní prelátmi, hlavami ľudu, ktorému vládnu.”

(Biskupi sú síce menovaní pápežom, ale ich božská autorita pochádza od Boha – rovnako ako je pápež volený kardinálmi, no jeho božská autorita pochádza od Boha.)

2. O princípe subsidiarity

Subsidiarita je v podstate princíp prirodzeného práva, ktorý je v organizácii takej veľkej, ako je Cirkev, o to potrebnejšie rešpektovať. Ak biskup svojej diecézy vládne „kompetentne“, pápež a centrálne „orgány“ Cirkvi by do toho nemali príliš zasahovať. Ak sa biskup ukáže ako neschopný, pápež a centrálne orgány by mali voči nemu postupovať prísne podľa disciplinárneho procesu. Navyše je vhodné, aby pápež – aj pri výkone svojej „neomylnej“ autority – konzultoval svojich bratov biskupov, ktorí sú dedičmi Kolégia apoštolov. V dejinách použil pápež svoju ex cathedra autoritu len dvakrát (pri vyhlásení dogiem o Nepoškvrnenom počatí a Nanebovzatí Panny Márie) – a to až po rozsiahlej konzultácii s biskupmi celého sveta a teológmi katolíckych univerzít. Toto je dobrý príklad.

3. O synode a jej účastníkoch

Tento „začiatočník v kánonickom práve“ ďalej uvádza: „Čo sa týka synody a toho, kto sa jej môže zúčastniť, treba sa pozrieť na kánon 460 Kódexu kánonického práva.“ Keďže považuje pápeža za „biskupa jedinej diecézy na svete“, predpokladá, že synoda je „diecézna synoda“, o ktorej sa hovorí v Pars II, sectio II, titulus III, cap. I Kódexu kánonického práva (kánony 460 – 468). Ale pápež nie je biskupom jedinej diecézy na svete! A posledná synoda nebola v žiadnom prípade diecéznou synodou! O synode biskupov sa hovorí v Pars II, sectio I, cap. II (kánony 342 – 348).

Kánon 346 §1:

“Synoda biskupov zhromaždená na riadnom generálnom zhromaždení je zložená z členov, z ktorých väčšinu tvoria biskupi volení biskupskými konferenciami podľa spôsobu určeného zákonom synody; ďalších biskupov určuje ten istý zákon; ďalších priamo menuje rímsky veľkňaz; k nim sa pridávajú niektorí členovia (generálni predstavení) klerických rehoľných inštitútov, volení podľa toho istého zákona.”

Je „tvorivé“ umožniť laikom a laičkám účasť na synode biskupov s hlasovacím právom. Ale kánonické právo nikdy nepodporuje „tvorivosť“, vyžaduje striktné dodržiavanie pravidiel!

4. Záver „majstrovského diela“

Náš „odborník na právo“ v závere tvrdí: „Čokoľvek pápež povie o viere a mravoch, sa okamžite stáva ‚takmer neomylným‘.“ Kódex kánonického práva však nikdy nepoužíva výraz „takmer“. Neomylnosť a „takmer“ nemôžu existovať spolu – „takmer neomylný“ je stále omylný!

+ J.Em. kardinál Joseph Zen

https://lanuovabq.it/it/il-papa-come-sovrano-assoluto-i-deliri-di-un-canonista