KATOLICIZMUS JE O MEČI
Môže sa zdať, že to bolo dávno, ale niektorí si možno ešte si spomínajú na katolícku rehoľníčku, ktorá vystúpila na republikánskom národnom stretnutí v auguste 2020. V ruke držala ruženec a zvolala: "Toto je naša najmocnejšia zbraň!"
Rýchlosťou blesku sa na sociálnych sieťach objavil príspevok od kňaza. Sťažoval sa, že vyhlásenie dobrej rehoľníčky je pre katolíkov nevhodným vyhlásením: "Príliš bojovné," nariekal, "sme predsa náboženstvo mieru."
Takéto gýčové táraniny plnia hlavy katolíkov už nejaké polstoročie a získavajú na sile, pretože sa sypú z úst tých, ktorí majú autoritu. Cirkev sa tým oslabila a veriaci zostali vyčerpaní, náchylní na akýkoľvek zblúdilý intelektuálny vírus, ktorý vymyslela zrušená kultúra. Agitka "Ježiš nás dostane" v reklame na Super Bowl a najnovšie znesvätenie katedrály svätého Patrika LGBTQ+ ľuďmi sú názornými príkladmi jeho všeobjímajúceho úniku.
Nič iné ako pokľaknutie pred nepriateľom
Táto nekontrolovaná choroba sužujúca Matku Cirkev spôsobila, že naše katolícke dedičstvo je zatemnené. Do opevneného mesta Kristovej nevesty vtrhol trójsky kôň, ktorý drancuje a plieni bohaté dedičstvo Cirkvi v podobe učenia, morálneho zákona, liturgie a tradície. A ako sa nepriateľ vyvalil z brucha koňa, plienil a vymazával s konkrétnym cieľom. Mnohí katolíci sa ocitli bezmocní a bez prostriedkov. Celé generácie katolíkov skutočne s hrôzou sledovali, ako sa vysmievajú zo cti Boha a jeho Cirkvi.
Z Božej milosti sa mnohí katolíci prebrali z omračujúceho šoku a uvideli, že veľká lož pochováva Božiu pravdu. Spoznali, že viera nie je o fejkovom mieri, ale o mužnej vojne. Milosťou Ducha Svätého sme boli stvárnení tak, aby sme nevztýčili biele zástavy, ale žiarivé meče. Nepoznačujú nás efektné kapitulácie, ale prach vojny. Drahý kňaz tejto epigónskej poznámky by si mal prečítať a znovu prečítať Matúš 10,34 a vedieť, že náš Spasiteľ myslí vážne to, čo hovorí, keď vystríha: "Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč." A na tom nič nezmení ani hromada biblickej kritiky.
Naša viera je o mečoch, nie o držaní za ruky
Meče najprv namierené proti nám samým, proti našim hriechom. Prvý boj je vnútorný boj, v ktorom vyrážame do boja a vyhlasujeme vojnu všetkému, čo nás vzďaľuje od Boha. To je zmysel nadácie svätého Jána z Kríža ako krokov vedúcich duše pri výstupe na horu Karmel. Každý stupeň tejto hory je nada (nič), zbavenie sa všetkého, čo zveličuje ja a jeho domýšľavosť.
V pôsobivej próze otca Geralda Vanna:
Je také ľahké stratiť víziu a lásku. Boh ti dáva nahliadnuť do skutočnosti, zahliadnuť seba samého, čo by ťa zaviedlo hlboko do jeho lásky a ďaleko v jeho službe: ale povrchnosť ťa volá, svet neosvetlený víziou ťa volá a ty môžeš medzi seba a to, čo si videl, prevaliť veľký kameň a ísť svojou cestou a vízia sa stratí. Ale On ten kameň odvalil: vždy to musíme byť my sami, nikdy to nie je Boh, kto postaví prekážku: jediné prekážky sú tie, ktoré si sami vytvoríme. Boh nás vždy prenasleduje svojou láskou; sme to my, kto sa snaží uniknúť, zahladiť videnie. Zahladzujeme ju dlhodobou, úmyselnou neposlušnosťou; zahladzujeme ju otvorenou vzburou, nenávisťou, ku ktorej môže viesť dlhodobá neposlušnosť; zahladzujeme ju tým, že sa zatvrdzujeme v ľahostajnosti, čo vskutku znamená postupné uzatváranie všetkých ciest do väčšieho sveta večnosti, pretrhnutie všetkých našich koreňov, udusenie všetkých najhlbších prvkov v našej bytosti, takže nakoniec, ak sa opäť neobrátime späť, nevyhnutne nasleduje opustenosť, hýbateľ nehybnej odlúčenosti a osamelosti pekla.
Tento prvý meč katolicizmu sa v uplynulom polstoročí zmenil na uvítací koberček pre zeitgeist. Teológovia dychtiaci šíriť evanjelium prispôsobenia prepracovali boj proti hriechu na mäkšiu terapiu sebapotvrdzovania. Kalvárii sa rozpačito vyhýbajú, aby mohli zavládnuť "centrá spirituality". Mea culpa sa vymenilo za "pekný deň" a ľútosť zmizla, aby uvoľnila miesto "sprevádzaniu". Skutočný súcit, ktorý sa prejavuje pri záchrane tých, ktorí sa zaplietli do siete hriechu, sa stáva cvičením v efektívnejšom riadení siete. Nositelia tohto falošného katolicizmu si zaslúžia odsúdeniahodné slová svätého kardinála Newmana:
"Radi sa oddávame uspokojeniam náboženstva, neradi počúvame o jeho ťažkostiach. Táto doba, nech už má akékoľvek zvláštne vynikajúce vlastnosti, má túto vážnu chybu, miluje výlučne veselé náboženstvo, je rozhodnutá urobiť náboženstvo jasným, slnečným a radostným.”
Na tomto mieste nemáme žiadne náboženstvo, ale iba salónne hry.
Svet môžu zmeniť len zmenení ľudia
Druhý meč vyplýva priamo z prvého. Keď sa katolíci začnú vážne zaoberať svojím posvätením, okamžite sa rovnako vážne začnú zaoberať činnosťou zameranou na víťazstvo nad zlom vo svete a v našej milovanej Cirkvi. Každá modlitba dosahuje svoj vrchol v činnosti, v činnosti zameranej na šírenie Kristovej lásky tam, kde ju udusili lži doby a “zrada kléru.” Pri každom ruženci musí dôjsť k víťazstvu nad Kristovým nepriateľom. Naším heslom sa musí stať to, ktoré ukoval svätý Dominik svojim bratom: "contemplare et aliis tradere contemplate" (kontemplujte a potom odovzdajte ovocie iným).
Túto radu si už berie k srdcu čoraz viac katolíkov. Samotná kríza v Cirkvi v znamení Božieho milosrdenstva mnohých z nich mobilizovala na bojovníkov a podnietila ich k hrdinským činom. Rastúci počet veriacich sa už nebude nečinne prizerať. Spájajú sa do malých ohnísk odporu, aby sa postavili na stranu anjelov a opäť zaznela “Gloria in Excelsis Deo.” Katolíci, mladí aj starí, zdelaní aj obyčajní, si neustále pripomínajú odvahu katolíckych mučeníkov, ktorí tvárou v tvár krutým nepriateľom neohrozene kričali “Viva Cristo Rey!” (Nech žije Kristus Kráľ - pozn. prekl.)
S charakteristickým katolíckym srdcom nereagujú prísne na spiacich pastierov. So srdcami vycvičenými pre srdce svojho Kráľa odmietajú ukazovať prstom na strážcov, ktorí povzbudzovali trójskeho koňa, keď vyháňali Spasiteľove verné deti. Nie. Povstali jednoducho preto, aby sa venovali práci na obnove krásy Božej svätej Cirkvi. Zosnulý tomistický učenec Dr. Frederick Wilhelmsen to všetko vyjadril lyrickým výrazom:
Katolicizmus je... mexický jezuita páter Miguel Pro, ktorý požehnal svoju marxistickú popravčiu čatu v Mexiku pahýľmi svojich rúk po tom, čo mu ich barbari odťali. Sú to španielski vojaci, ktorí berú útokom komunistické zákopy s oceľovými bajonetmi a ružencami... Katolicizmus je o armáde, ktorá pochoduje dejinami a spieva Te Deum. Katolicizmus je o mečoch.
Je aj o Mikulášovi, ktorý na Nicejskom koncile udrel heretika Ária za popieranie Kristovho božstva. Je o svätom Ambrózovi, ktorý odoprel vstup cisárovi Teodóziovi do jeho milánskej katedrály za to, že v roku 389 spáchal solúnsky masaker na 10 000 občanoch.
Do tohto nadprirodzeného boja sa musí zapojiť čoraz viac katolíkov. Viac ich musí pozdvihnúť meče svätosti a pravdy. Meče proti našim výhradám, váhavosti a racionalizáciám, aby sme sa v tichosti vzdali. Meče učenia proti klamstvu tých, ktorí príliš dlho okliešťovali našu slávnu vieru. Jasné, lesklé meče zdvihnuté odvážne, bez strachu pred akýmikoľvek nepriateľmi, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú, bez ohľadu na ich titul, bez ohľadu na ich oficiálny odev.
V 70. rokoch 20. storočia, v zuboch veľkého teroru (alias: ducha II. vatikánskeho koncilu), osamelý chrabrý katolík Brent Bozell vytvoril intelektuálny katolícky časopis Triumph. Zámerne mu dal tento názov, aby brnkol po nosoch regentom katolíckej ľavice, ktorí rabovali. Tejto skupine sa hnusilo to, čo nazývali triumfalizmom katolíkov spred Druhého vatikánskeho koncilu.
Mysleli tým Kristovo víťazstvo nad svetom prostredníctvom jeho Katolíckej cirkvi. Ich postoj? Pýšiť sa pred nevykúpeným svetom. Napodobňovať ho. Stať sa jeho súčasťou. Pohodlne doň zapadnúť. Urobiť z jeho agendy agendu Cirkvi.
Boli to závratné časy, keď sa vysmievali každej katolíckej istote. Pán Bozell sa rozhodol postaviť sa na odpor veľkej zrade. Urobil to rozhodným vyhlásením, že katolíci sa predsa zasadzujú za triumf. Sme skutočne členmi triumfujúcej Katolíckej cirkvi, ktorá jediná vysluhuje ovocie Kristovho triumfu.
Drahí katolíci, pripojte sa k Triumfu.
Postavte sa na stranu Matky Cirkvi, ktorá teraz kľačí vo svojej Getsemanskej záhrade (ale nie na dlho). Veď verní katolíci sa zhromažďujú pod vexilla regis - pod Kristovou zástavou. A pred nami je len jedna vec. Víťazstvo.
otec John A. Perricone
https://crisismagazine.com/opinion/catholicism-is-about-swords?fbclid=IwAR1LSX9pXxDEq1Z8Zwd188E8gK9Lpo6GohN2d7IrWT0vMaiRahBgTw3rjPc