SCHNEIDER: KONCELEBRÁCIA - TEOLOGICKÉ, HISTORICKÉ A LITURGICKÉ ASPEKTY

I. Teologicko - historický aspekt

1. Prvú svätú omšu slávil náš Pán vo večeradle. Táto omša nemala formu sviatostnej koncelebrácie, pretože slová premenenia nevyslovili apoštoli, ale vyslovil ich iba Pán. Apoštoli sa zúčastnili na Eucharistii, ktorú slávil Pán, a sviatostne prijímali jeho Telo a Krv. Mohli by sme povedať, že na prvej omši "koncelebrovali" formou nesviatostnej koncelebrácie.

2. Od najstarších čias si univerzálna Cirkev (na Východe aj na Západe) verne zachováva túto pôvodnú formu eucharistickej koncelebrácie s týmito dvoma charakteristikami:

• hlavný celebrant vyslovuje slová konsekrácie sám;

• hlavným celebrantom je vždy a výlučne "veľkňaz", t. j. biskup (v Ríme pápež).

3. Na začiatku stredoveku došlo v rímskej pápežskej liturgii k vývoju pôvodnej formy v dôsledku toho, že koncelebranti vyslovovali slová konsekrácie spolu s pápežom (porov. Ordo Romanus III, 8. storočie).

4. Najstaršie východné cirkvi - nekatolícki byzantskí Gréci, nekatolícki kopti a nekatolícki nestoriáni - si však dodnes zachovali pravidlo, že slová konsekrácie vyslovuje len hlavný celebrant.

5. Až donedávna vo všeobecnej Cirkvi kňaz nikdy nepredsedal ako hlavný celebrant sviatostnej eucharistickej koncelebrácie.

6. Od 17. storočia byzantské katolícke cirkvi zaviedli novinku, a to formu koncelebrácie medzi kňazmi bez biskupa ako hlavného celebranta. Takto sa koncelebrácia medzi kňazmi stala zvykom (porov. článok Le rituel de la concélébration eucharistique od Aimé Georgesa Martimorta v Ephemerides Liturgicae 77 [1963] 147-168).

7. Takáto forma eucharistickej koncelebrácie len medzi kňazmi bola cudzia všeobecnej a stálej tradícii Cirkvi. Preto Rímska cirkev takúto koncelebráciu medzi kňazmi zakázala (porov. kán. 803 Kódexu kánonického práva z roku 1917).

8. Iba východné katolícke cirkvi prijali zvyk, že všetci koncelebranti vyslovujú slová konsekrácie.

9. Až do Druhého vatikánskeho koncilu sa v Latinskej cirkvi sviatostná eucharistická koncelebrácia, pri ktorej všetci koncelebranti vyslovujú slová konsekrácie, praktizovala len pri troch príležitostiach

• biskupská vysviacka: koncelebroval iba hlavný konsekrátor a novovysvätení biskupi;

• kňazská vysviacka: koncelebroval len biskup a novovysvätení kňazi;

• svätá omša na Zelený štvrtok v katedrále v Lyone (Francúzsko): koncelebroval biskup so šiestimi kňazmi.

10. Pri omši svätenia olejov si však Rímska cirkev až do Druhého vatikánskeho koncilu zachovala staršiu formu, t. j. slová konsekrácie, ktoré vyslovil iba biskup, hoci mu asistovalo dvanásť kňazov oblečených vo všetkých rúchach potrebných na omšu. Touto formou chcela Rímska cirkev možno pripomenúť prvú omšu na Zelený štvrtok, v ktorej hlavný celebrant, veľkňaz Ježiš, vyslovoval slová premenenia sám, zatiaľ čo dvanásti apoštoli koncelebrovali nesviatostným spôsobom, keďže nevyslovovali slová premenenia spolu s Pánom.

11. V tisícročnej tradícii Rímskej cirkvi predstavovala sviatostná eucharistická koncelebrácia vždy mimoriadny slávnostný akt, ktorý sa konal pri príležitosti:

1. cirkevne významných okolností, ktoré odrážali hierarchicky usporiadanú konštitúciu Cirkvi, ako napríklad pri spomínaných biskupských vysviackach a kňazských sväteniach;

2. keď biskup slávil omšu v najslávnostnejšej a hierarchicky usporiadanej forme, ako v prípade omše svätenia olejov v Lyone, alebo keď pápež (v prvom tisícročí) slávnostne celebroval na štyri najvyššie sviatky roka: Vianoce, Veľkú noc, Turíce a svätých Petra a Pavla (tento zvyk sa v Ríme prestal dodržiavať v ranom stredoveku).

12. Vo všetkých obradoch všetkých čias si slávnostná biskupská omša vždy vyžadovala liturgickú asistenciu zástupcov všetkých stupňov kléru. V rímskom obrade mala takáto omša nasledovnú štruktúru: kňazi v omšových rúchach (teda napríklad slávnostní koncelebranti v prípade kanonického katedrálneho rúcha, predpísaného v starobylom Caeremoniale Episcoporum), pomocný kňaz, dvaja pomocní diakoni, diakon a subdiakon omše, akolyti, lektori.

13. Slávnostná omša v bazilike sv. Petra pred Druhým vatikánskym koncilom mala rovnakú štruktúru: kardináli biskupi a kardináli kňazi v omšových rúchach a kardináli diakoni, ktorí asistovali pápežovi. Kardináli koncelebrovali obradne, t. j. nie sviatostne.

14. Používanie sviatostnej eucharistickej koncelebrácie na riešenie praktických problémov na zhromaždení veľkého počtu kňazov alebo biskupov je teda úplne cudzie pôvodnej a stálej tradícii celej Cirkvi. Takéto používanie je v rozpore s pôvodnou formou a povahou eucharistickej koncelebrácie a predstavuje "degradáciu" koncelebrácie, ako už poznamenal Martimort (porov. op. cit.).

15. Argument rozšírenia prípadov koncelebrácie pri príležitosti stretnutí kňazov na riešenie praktických problémov slávenia sa objavil v "Schéme II" konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu. Tento argument však väčšina koncilových otcov odmietla, takže v konečnom znení č. 57 nie je.

16. Eucharistická koncelebrácia len kňazmi zastiera podstatný prvok tejto formy slávenia, a to viditeľne rozpoznateľnú hierarchickú formu. Každé slávenie svätej omše má svoju vlastnú vrodenú hierarchickú formu. Prvá omša vo večeradle odhalila túto charakteristiku: Ježiš Veľkňaz bol hlavným celebrantom a sám vyslovoval slová konsekrácie, obklopený dvanástimi prvými kňazmi (biskupmi) Novej zmluvy, ktorí mu obradne asistovali. Ježiš bol hierarchicky vyššie a apoštoli, ktorí obradne koncelebrovali, boli nižšie. Odvtedy má každá autentická koncelebrácia svätej omše túto štruktúru.

17. Keď kňaz celebruje sám a bez sviatostnej koncelebrácie iných kňazov, on sám predstavuje Ježiša Veľkňaza v momente konsekrácie a všetci ostatní kňazi, ktorí sú prítomní a nevyslovujú slová konsekrácie (napr, tí, ktorí môžu vykonávať službu diakona alebo subdiakona, alebo tí, ktorí asistujú v chóre) sú v tomto momente z hľadiska sviatostného pôsobenia hierarchicky podriadení, pretože iba celebrujúci kňaz koná v tomto momente sviatostne in persona Christi capitis, kým ostatní nie.

18. Pri každom eucharistickom slávení alebo koncelebrácii sa musí viditeľne prejaviť aspekt Krista - Hlavy, to znamená, že v štruktúre Cirkvi je len jedna Hlava, Kristus Veľkňaz. Všetci ostatní kňazi (presbyteri, biskupi), ktorí pôsobia pri eucharistickej konsekrácii in persona Christi capitis, sú len jeho viditeľnými vikármi na rôznych úrovniach.

19. Preto moment, v ktorom sa uskutočňuje eucharistická konsekrácia in persona Christi capitis - či už ju vykonáva jeden svätiteľ alebo súčasne viacerí -, musí viditeľne ukazovať jednotu Hlavy; v prípade skupiny svätiteľov musí byť viditeľne prítomný jeden, ktorý je hierarchicky nadriadený, aby sa ukázala jednota Krista Hlavy.

20. Z hľadiska znaku - a pri sviatostnom slávení iba jedna konkrétna osoba, v tomto prípade hlavný celebrant, viditeľne zastupuje Krista Hlavu - by bolo proti zákonu znakovej reprezentácie a sviatostnej symboliky, keby v okamihu eucharistickej konsekrácie skupina hierarchicky rovnocenných osôb súčasne zastupovala Krista jedinú Hlavu. "Vskutku, samotné zmnoženie koncelebrantov sťažuje liturgické vyjadrenie ich jednoty v Kristovi. Ako môže byť v takom prípade omša úkonom jediného kňaza?" (P. Tihon, De la concélébration eucharistique, Nouvelle Revue Théologique 86 [1964] 600, č. 97).

21. Na druhej strane, celok veriacich predstavuje mystické telo Kristovo (Christus totus), pretože má mnoho hierarchicky odlišných údov. V tele je však len jedna Hlava, a preto je Hlava konkrétne zastúpená len jednou osobou vo viditeľných úkonoch života Cirkvi: tak na úrovni kánonickej (jurisdikcia), ako aj na úrovni eucharistickej (slávenie eucharistickej obety).

22. Eucharistické slávenie je sviatosť, ktorá najdokonalejšie uskutočňuje a viditeľne odráža tajomstvo mystického tela s jednou hlavou a jedným veľkňazom a s mnohými hierarchicky podriadenými údmi. Na kanonickej úrovni pápež predstavuje Krista - Hlavu pre všeobecnú Cirkev a biskup predstavuje Krista pre partikulárnu Cirkev (diecézu). Na sviatostnej eucharistickej úrovni celebrant alebo hlavný celebrant (v prípade koncelebrácie) predstavuje Krista Hlavu. Ten, kto v okamihu eucharistickej konsekrácie zastupuje Krista Hlavu, musí byť "hlavou" aj hierarchicky alebo sviatostne vzhľadom na ostatných koncelebrantov: tak je to v prípade, keď biskup koncelebruje s kňazmi, alebo keď pápežský delegát (alebo metropolita či hlavný svätiteľ pri biskupskej vysviacke) koncelebruje s ostatnými biskupmi, alebo keď celebruje kňaz sám.

23. Keď viacerí kňazi vykonávajú eucharistickú konsekráciu spoločne a na tej istej úrovni, symbolika zastúpenia jedinej Hlavy je zastretá, pretože medzi koncelebrantami počas eucharitie nie je hierarchický rozdiel, keďže žiadny z nich nie je skutočnou "hlavou" vzhľadom na ostatných na hierarchickej úrovni. Hierarchický rozdiel medzi koncelebrantami eucharitie presvedčivo zaručuje pravú symboliku zobrazenia jednej Hlavy.

24. Okrem toho existencia hierarchicky vyššieho a jasne odlíšeného hlavného celebranta ako takého dokazuje aj pravdu, že v každej omši je napokon len jeden hlavný a hlavný celebrant, ktorým je Kristus Veľkňaz, "minister principalis" každej sviatosti, zatiaľ čo všetci celebranti, aj hlavný celebrant, majú hodnosť "minister secundarius".

25. V podstate hierarchická štruktúra viditeľnej Cirkvi má len jednu viditeľnú hlavu ako vikára Krista, jedinú hlavu (Vicarius Christi): svätého Petra a jeho nástupcov, rímskych biskupov. Pravoslávne cirkvi túto pravdu viery odmietli a namiesto nej vytvorili ekleziológiu nazývanú "synodalita" (po rusky sobornosť). Podľa tohto názoru jednotu Krista - Hlavy nepredstavuje konkrétna osoba, t. j. Peter a jeho nástupcovia, ale súčasne telo alebo kolégium biskupov, najmä keď sú zhromaždení na koncile alebo synode a sviatostne, keď koncelebrujú Eucharistiu. V takejto teórii neexistuje skutočná viditeľná hlava, ale všetci sú si rovní ("pares"). Z toho vyplýva, že predseda takejto synody alebo eucharistickej koncelebrácie je len "primus inter pares".

26. Eucharistické slávenie dokonale odráža a uskutočňuje tajomstvo Cirkvi vtedy a len vtedy, ak existuje skutočný jurisdikčný a hierarchický "primus". Preto z hľadiska znaku a symbolu musí byť medzi koncelebrantmi ten, kto je v okamihu eucharistickej konsekrácie skutočne "primus":

• iba sviatostne: keď sviatostne konsekruje iba jeden kňaz (nech je prítomný akokoľvek), alebo

• sviatostne a hierarchicky: keď biskup koncelebruje spolu s kňazmi, alebo

• sviatostne a hierarchicky: keď biskup s riadnou alebo mimoriadnou pápežskou delegáciou koncelebruje s inými biskupmi (metropolitom, ktorý používa pálium, hlavným konsekrujúcim pri biskupskej vysviacke, pápežským legátom).

27. Nehierarchická koncelebrácia zastiera vnútorne hierarchickú povahu eucharistickej koncelebrácie a odhaľuje egalitárnu formu, pretože v takomto scenári biskupi a kňazi spolu tvoria akúsi egalitárnu skupinu koncelebrantov s odkazom na biskupského hlavného celebranta, ktorý nemá skutočnú nadriadenú hierarchickú pozíciu, ako by to bolo v prípade metropolitu používajúceho pápežské pálium, hlavného konsekrátora pri biskupskej vysviacke konajúceho na základe pápežského mandátu alebo osobitne vymenovaného pápežského delegáta.

28. Pápež je viditeľným znakom jednoty biskupského rádu. Biskup zjednotený s pápežom je viditeľným znakom jednoty presbyterátu. Tá musí byť viditeľná aj v eucharistickej koncelebrácii. Eucharistická koncelebrácia medzi biskupmi, pri ktorej hlavný celebrant nemá pápežskú delegáciu, dokonca ani vzdialenú, má výrazný "egalitárny" charakter. Podobne eucharistická koncelebrácia medzi kňazmi bez biskupa má silnú "egalitárnu" charakteristiku, pretože chýba aj prítomnosť viditeľnej hlavy presbytéria, t. j. biskupa.

29. Egalitárska koncepcia ide navyše ešte ďalej a tvrdí, že podstatné nie je zastupovanie Krista jedným alebo viacerými kňazmi, ale jeho zastupovanie celým spoločenstvom, ktoré slávi eucharistiu (porov. P. Tihon, op. cit., 593).

30. Keď kňaz vykonáva eucharistickú konsekráciu sám (hoci môžu byť prítomní aj iní kňazi, ktorí neslávia), sviatostne robí Krista jedinou viditeľnou hlavou, konajúcou in persona Christi capitis. Na diaľku sa jeho jedinečnosť vzťahuje aj na biskupa, jedinú hlavu partikulárnej Cirkvi, ktorý je zasa spojený s pápežom, jedinou hlavou univerzálnej Cirkvi. Preto sa pri zákonnom eucharistickom slávení musí výslovne spomenúť biskup, jediná hlava miestnej Cirkvi, a pápež, jediná hlava univerzálnej Cirkvi.

31. Z hľadiska pravdy, že v hierarchickej konštitúcii Cirkvi neexistuje "primus inter pares", ale že existuje "jedna hlava" na univerzálnej (pápež), miestnej (biskup) a sviatostnej (konsekrujúci kňaz in persona Christi capitis) úrovni, najvyšším znakom jednoty kňazstva nie je koncelebrácia Eucharistie medzi kňazmi bez biskupa ako hlavného celebranta, ale eucharistická koncelebrácia kňazov s biskupom, ako je to v prípade omše kňazskej vysviacky. V obrade kňazskej vysviacky sa hovorí, že jednota Kristovho tela sa skladá z viacerých údov s rôznymi hodnosťami: "ex multis et alternae dignitatis membris unum Corpus Christi efficitur" (Allocutio episcopi).

32. Forma sviatostnej koncelebrácie (ako sa vyskytovala v omši pápeža s kardinálmi len štyrikrát do roka od 7. - 8. storočia) sa v nasledujúcich storočiach postupne objavovala aj v omši biskupskej konsekrácie a kňazskej vysviacky (v tomto prípade sa stala povinnou až v roku 1596). Zároveň postupne zanikla eucharistická koncelebrácia pápeža s kardinálmi.

33. Podľa pôvodného a trvalého sensus ecclesiae je koncelebrácia Eucharistie najslávnostnejšou formou omše, a nie jednoduchou, každodennou formou slávenia. Hovorí o tom napríklad svätý Ignác Antiochijský (1. - 2. storočie) a Traditio Apostolica (3. storočie): počas omše je biskup obklopený celým svojím presbyterátom, diakonmi a inými služobníkmi a celým zhromaždením veriacich. Traditio Apostolica hovorí, že eucharistickú modlitbu vyslovuje iba biskup.

34. Väčšina gréckych pravoslávnych kláštorov napríklad na hore Athos nepraktizuje každodennú eucharistickú koncelebráciu. Zachovali si pôvodnú tradíciu eucharistickej koncelebrácie - vždy v obradnej a nikdy nie sviatostnej forme - len na niektoré veľké sviatky počas roka (porov. Hagioreitokon Typikon tes Ekklesiastikes Akoloutheias, Athena 1997, časť I, kapitola 1, pozn. 28).

35. Zvyk niektorých východných katolíckych cirkví s pravidelnou eucharistickou koncelebráciou kňazov bez biskupa, ktorý je v konečnom dôsledku "egalitárnou" a nie prísne hierarchickou formou, predstavitelia liturgického hnutia 20. storočia mylne považovali za autentický a pôvodný model eucharistickej koncelebrácie, ktorého "obnovenie" v Latinskej cirkvi dôrazne požadovali.

36. Až do Druhého vatikánskeho koncilu si Rímska cirkev zachovávala túto pôvodnú formu eucharistickej koncelebrácie podľa normy Otcov ("pristina norma Patrum") v omši svätenia olejov, v ktorej dvanásť kňazov v omšovom rúchu slávnostne koncelebruje s biskupom, obklopených siedmimi diakonmi a siedmimi subdiakonmi. Čísla dvanásť a sedem sú reprezentatívne a symbolické pre súhrn príslušných hodností duchovenstva.

37. Pôvodná a najstaršia forma, nesakramentálna alebo obradná eucharistická koncelebrácia, akou je napríklad koncelebrácia pri omši svätenia olejov, koexistovala v Rímskej cirkvi s neskoršou formou sviatostnej eucharistickej koncelebrácie v prípade omše biskupskej vysviacky a kňazskej vysviacky.

38. V predvečer Druhého vatikánskeho koncilu sa v Rímskej cirkvi objavilo mnoho žiadostí o zosúladenie týchto dvoch foriem eucharistickej koncelebrácie, t. j. o rozšírenie sviatostnej eucharistickej koncelebrácie aj na omšu svätenia olejov, ako to bolo v Lyonskom obrade do Druhého vatikánskeho koncilu a vo viacerých francúzskych diecézach do 19. storočia (porov. Martimort, op. cit.).

39. Požiadavka rozšíriť možnosť eucharistickej koncelebrácie v predvečer tohto koncilu bola veľmi silná. Koncilových otcov obklopovala atmosféra eufórie, nekritického schvaľovania novej "teórie koncelebrácie", nedostatku hlbšej reflexie sakramentologických a ekleziologických aspektov eucharistickej koncelebrácie.

40. Druhý vatikánsky koncil skutočne formálne rozšíril možnosť eucharistickej koncelebrácie na šesť prípadov (Sacrosanctum Concilium, č. 57). Normy však boli natoľko "pružné", že v skutočnosti dnes existuje úplná sloboda koncelebrácie, sloboda, ktorú pokoncilové dokumenty dokonca uprednostnili.

41. Druhý vatikánsky koncil nemal v úmysle rozhodnúť o teologických a ešte menej o historických problémoch koncelebrácie. "Koncil nedal žiadnu definíciu, žiadny opis koncelebrácie, pričom v tomto ohľade existujú rôzne a protichodné teologické tendencie" (P. Tihon, op. cit., 579).

42. Súčasná prax koncelebrácie Eucharistie v latinskej cirkvi predstavuje veľký rozchod so stálou tradíciou Rímskej cirkvi a väčšiny východných cirkví, pretože zatemňuje pôvodný význam a formu tejto koncelebrácie, ako ju Kristus zveril Cirkvi a ako ju Rímska cirkev verne odovzdávala počas posledných dvoch tisícročí.

43. Súčasná prax eucharistickej koncelebrácie v Latinskej cirkvi dnes často prekračuje hranice liturgickej dôstojnosti a teologického významu, najmä v častých prípadoch "masových" alebo "oceánskych" koncelebrácií s niekoľkými stovkami, ba dokonca tisíckami koncelebrantov.

44. Časté každodenné koncelebrácie medzi kňazmi (alebo medzi biskupmi) znetvorujú pôvodný zmysel eucharistickej koncelebrácie, podľa ktorého takéto slávenie musí byť jasne hierarchické (a nie egalitárne) a musí byť aj najslávnostnejšou formou eucharistického slávenia.

45. Každodenná sviatostná eucharistická koncelebrácia časom zmenšuje hlbší, užší a osobnejší vzťah kňaza s Kristom Veľkňazom počas obety svätej omše, ktorá je samotným centrom kňazského života.

46. Eucharistické slávenie malo vždy rôzne stupne slávnostnosti vo svojej forme. Najvyššou a najslávnostnejšou formou omše bola pontifikálna veľká omša a takéto pontifikálne omše si v rímskom obrade vždy zachovávali podstatné prvky pôvodnej eucharistickej koncelebrácie, t. j. nesakramentálnej alebo obradovej koncelebrácie. Pred pokoncilovou liturgickou reformou mali takéto pontifikálne omše s obradovou koncelebráciou tri podoby:

1. slávnostná pontifikálna omša ad thronum v katedrále: biskup bol obklopený viacerými kanonikmi, ktorí mali na sebe omšové rúcho ("kanonické rúcho"), s asistujúcim kňazom, asistenciou diakonov, diakonom a subdiakonom, akolytmi;

2. omša svätenia olejov s dvanástimi kňazmi, ktorí mali na sebe omšové rúcho, siedmimi diakonmi a siedmimi subdiakonmi. Bola to skutočne najslávnostnejšia omša v diecéze;

3. slávnostná omša pápeža v Bazilike svätého Petra, kde kardináli-diakoni, kardináli-kňazi a kardináli-biskupi v omšových rúchach obklopovali pápeža a slávnostne slúžili alebo koncelebrovali. Išlo o najslávnostnejšiu formu omše v univerzálnej Cirkvi. Takéto slávnostné omše sa slávili zriedkavo, ako to bolo aj v prvom tisícročí, keď pápež sviatostne koncelebroval s kardinálmi len štyrikrát do roka (Vianoce, Veľká noc, Letnice, sv. Peter a Pavol).

47. Známy liturgista A. Martimort uznal osobitný a slávnostný charakter sviatostnej eucharistickej koncelebrácie, keď uviedol, že: "Chúlostivejší je problém podmienok, ktorým musí byť koncelebrácia podrobená, pokiaľ ide o termín, počet a kvalitu koncelebrantov. Liturgisti poznamenávajú, že samotná koncelebrácia je vzácna a trochu výnimočná vec, ako to bolo vždy na Západe a ako je to na Východe, ak nie v praxi, tak v každom prípade v princípe" (op. cit.).

48. V predvečer Druhého vatikánskeho koncilu Martimort predložil tento teologicky správny a prakticky vyvážený návrh na rozšírenú prax eucharistickej koncelebrácie: "V latinskej cirkvi si treba predstaviť koncelebráciu len okolo diecézneho biskupa, pričom on predsedá sláveniu: normálne miesto nachádza v omši, v ktorej je biskup obklopený svojím klérom, oblečeným do omšového rúcha (clergé paré)". (op. cit.).

49. Martimort uvádza tieto konkrétne návrhy na rozšírenie prípadov koncelebrácie: "Existujú tri prípady, v ktorých sa vyžaduje koncelebrácia: v prípade spolusvätiteľov biskupskej konsekrácie, v prípade kňazov pri omši svätenia olejov na Zelený štvrtok [a] v prípade veľkej manifestácie Cirkvi, pri ktorej niektorí kňazi obklopujúci celebranta vyjadrujú katolícku univerzalitu" (op. cit.).

50. Ak by sme chceli rozšíriť prax eucharistickej koncelebrácie, museli by sme tak urobiť podľa jej autentického a trvalého teologického a ekleziologického významu, to znamená, že musí súčasne spĺňať tieto základné charakteristiky

• musí existovať znak hierarchickej jednoty a univerzálnosti (katolicity): teda žiadna egalitárna forma; teda žiadna koncelebrácia medzi samotnými kňazmi alebo medzi biskupmi bez pápežského delegáta alebo bez metropolitu s použitím pália;

• musí existovať znak partikulárnej slávnosti: preto žiadne každodenné koncelebrácie, ale len pri príležitosti dôležitých partikulárnych udalostí univerzálnej Cirkvi (ekumenické koncily) a partikulárnych cirkví: biskupská vysviacka, kňazská vysviacka, krížová omša, diecézna synoda, provinciálny koncil (rôzne partikulárne cirkvi tej istej cirkevnej provincie), plenárny koncil (všetky partikulárne cirkvi tej istej biskupskej konferencie)

• musí existovať znak partikulárnej dôstojnosti a rituálnej krásy: teda žiadna "štadiónová koncelebrácia" a - s výnimkou kňazských vysviacok - nevyhnutne konkrétne obmedzenie počtu koncelebrantov (napr. minimálne dvaja a maximálne dvanásť koncelebrantov), ako to ilustruje takmer tisícročná a osvedčená skúsenosť Rímskej cirkvi, Lyonského obradu a niektorých francúzskych diecéz po Tridentskom koncile.

51. Vzhľadom na uvedené ekleziologické, sakramentologické a liturgické aspekty možno navrhnúť, aby sviatostná eucharistická koncelebrácia v rímskom obrade zahŕňala týchto sedem prípadov:

1. biskupská konsekrácia

2. kňazská vysviacka

3. ekumenické koncily

4. provinčné koncily

5. plenárne koncily

6. diecézne synody

7. omša svätenia olejov

52. Najvyššia forma výkonu magistéria (koncily na univerzálnej, regionálnej a miestnej úrovni) by mohla byť vhodne spojená aj s najvyššou formou výkonu eucharistického slávenia, teda so sviatostnou eucharistickou koncelebraciou, čo poukazuje na nerozlučné spojenie lex credendi s lex orandi.

53. Povaha božského kultu si vyžaduje, aby v liturgickom živote Cirkvi existovala osobitne slávnostná a nekaždodenná forma eucharistického slávenia, a to by sme mali vidieť v hierarchicky usporiadanej eucharistickej koncelebrácii. Martimort v roku 1960, v predvečer Druhého vatikánskeho koncilu, prorocky varoval: "Je to príležitosť upozorniť, že koncelebrácia bude veľmi náročná z hľadiska kvality vecí a materiálnej organizácie" (op. cit.). Páter Tihon v roku 1964 povedal: "Koncelebrácia sa nesmie robiť lacno. Okrem toho dôstojné slávenie, vykonané podľa noriem, si vyžaduje obmedzený počet zúčastnených kňazov a bolo by takmer nemožné počas veľkých zhromaždení kňazov, ako napríklad počas eucharistických kongresov" (op. cit., 606).

54. Podľa príkladu nekatolíckych východných cirkví (kde sa vôbec nevykonáva sviatostná koncelebrácia) a podľa starobylej normy Otcov (pristina norma Patrum) by sa prísne sviatostná eucharistická koncelebrácia mala obmedziť na uvedené prípady a nesviatostná koncelebrácia, ktorá je pôvodnou formou, by mala byť rozsiahlejšia, ako to máme vo veľkopôstnej omši podľa tradičného rímskeho obradu, usus antiquior rímskeho obradu.

55. Nesviatostná eucharistická koncelebrácia veľmi dobre ukazuje hierarchické usporiadanie Cirkvi a samotného slávenia. Svedčí o tom, keď eucharistickú konsekráciu vykonáva iba jeden kňaz alebo biskup, zatiaľ čo ostatní kňazi alebo biskupi sa zúčastňujú na omši vo svätyni (presbytériu), pričom majú na sebe rozlišovacie znamenie svojho kňazstva alebo cirkevného úradu. Hoci nesviatostne konsekrujú, predsa len koncelebrujú s jedným kňazom alebo biskupom v pôvodnej forme koncelebrácie, teda v tej forme, v akej Kristus Veľkňaz slávil prvú omšu na tejto zemi na Zelený štvrtok.

56. Prax sviatostnej koncelebrácie Eucharistie, ktorej predsedá biskup a ktorá sa obmedzuje na veľmi zvláštne a slávnostné príležitosti, by bola najvhodnejšou formou, ako uviedol Martimort: "Táto koncelebrácia sa nám zdá bezpečnejšia, bezprostrednejšie uskutočniteľná a viac zodpovedajúca vývoju kňazskej zbožnosti" (op. cit.).

II. Liturgický aspekt

1. Rituálne dôstojná a teologicky bezpečná sviatostná eucharistická koncelebrácia si nevyhnutne vyžaduje numerus clausus [uzavretý počet] koncelebrantov. Je stálym zákonom univerzálnej tradície Cirkvi, že konsekrátor eucharistie musí byť v telesnom kontakte s miestom obety a konsekrácie, aby sa mohol dotýkať oltára. Vysluhovateľ sviatosti musí byť telesne blízko materiálu. Slová "Hoc est corpus...", "Hic est sanguis..." vyžadujú, aby bola hmota skutočne prítomná pre konsekrujúceho. V latinskej tradícii (s výnimkou novovysvätených kňazov v usus antiquior) museli spolusvätitelia sviatosti zostať bezprostredne pri oltári, ako napríklad v omši biskupskej vysviacky a v krizme Lyonského obradu. Rovnaké pravidlo sa dodnes dodržiava vo východnom obrade. Vzhľadom na dôstojnú eucharistickú koncelebráciu Martimort navrhol stanoviť numerus clausus koncelebrantov (porov. op. cit.).

2. Latinská cirkev má dobre zavedený model rituálne dôstojnej a teologicky bezpečnej eucharistickej koncelebrácie v sekulárnej forme koncelebrácie v omši biskupského svätenia a v krizme lyonského obradu. Pokiaľ ide o rituálny aspekt, Martimort navrhol: "Omša svätenia olejov na Zelený štvrtok by bola najbezpečnejšou a najvhodnejšou príležitosťou na takýto vývoj disciplíny: stačilo by rozšíriť lyonský zvyk na univerzálnu Cirkev" (op. cit.). Konkrétnejšie Martimort predniesol tento návrh: "Rád by som prijal rubriky biskupskej konsekrácie alebo živý lyonský zvyk, ktorý pre koncelebrantov predpisuje prednášať polohlasným tónom všetky modlitby, ktoré prednáša hlavný celebrant od offertoria až po prijímanie; pri spievaných častiach spieva biskup sám, kým ostatní koncelebranti recitujú tichým hlasom" (op. cit.).

3. V rímskom obrade by sviatostná eucharistická koncelebrácia nemala pravidelne presahovať počet dvanástich koncelebrantov, s výnimkou omše pri kňazskej vysviacke. Tento zvyk má stáročnú tradíciu v krížovej omši. Počet dvanásť pripomína počet dvanástich apoštolov počas prvej omše v cenakle na Zelený štvrtok. Okrem toho toto číslo symbolizuje plnosť. Minimálny počet koncelebrantov by bol dvaja, a to pre minimálnu požiadavku krásy a slávnostnosti, ktorú vyjadrujú dvaja symetricky usporiadaní koncelebranti.

4. Počas omše katechumenov sú koncelebranti symetricky usporiadaní na sedadlách po stranách svätyne alebo napravo a naľavo od biskupského trónu.

5. Od offertoria stoja koncelebranti symetricky po oboch stranách oltára. V prednej časti oltára stojí hlavný celebrant sám s asistujúcim kňazom, diakonom a subdiakonom. Toto postavenie viditeľne prejavuje, že skutočne existuje hlavný celebrant, ktorý v tejto chvíli predstavuje Krista, jedinú hlavu. Ostatní koncelebranti, jeho koadjútori, sú potom umiestnení po stranách oltára. Toto postavenie má aj praktickú výhodu: zaručuje sa nerušená služba pomocného kňaza, diakona a subdiakona, ako aj incenzácia oltára. Kvôli prítomnosti koncelebrantov po oboch stranách oltára sa oltár počas offertoria incenzuje spredu a nie do kruhu. Ak nie sú strany oltára dostatočne dlhé, zostávajúci koncelebranti sú usporiadaní v dvoch radoch, jeden za druhým.

6. Všetky modlitby od ofertória po prijímanie (okrem verša ofertória, Secreta alebo Oratio super oblata a prefácie) koncelebranti prednášajú tichým hlasom spolu s hlavným celebrantom, ktorý ich prednáša nahlas.

7. Počas Canon Missae koncelebranti spolu s hlavným celebrantom vykonávajú tieto gestá

1. počas Hanc igitur držia ruky vystreté tak, že palec pravej ruky majú položený na palci ľavej ruky, a pri závere Per Christum Dominum nostrum ruky spoja;

2. počas vyslovenia slov konsekrácie sa koncelebranti uklonia;

3. po každom z premenení si všetci pokľaknú

4. počas pozdvihovania svätej hostie a kalicha sa koncelebranti na ne pozerajú;

5. po každom pozdvihovaní si všetci pokľaknú

6. počas Supplices te rogamus sa hlboko uklonia, pobozkajú oltár a prežehnajú sa;

7. bijú sa do pŕs na začiatku Nobis quoque peccatoribus.

8. Obrad Pax sa koná podľa rituálu biskupskej konsekrácie.

9. Počas Domine, non sum dignus sa koncelebranti spolu s hlavným celebrantom trikrát bijú do pŕs.

10. Obrad prijímania biskupov - koncelebrantov je podobný obradu biskupskej konsekračnej omše. Každý koncelebrant pristúpi k hlavnému celebrantovi, ktorý stojí na svojom mieste uprostred. Koncelebrant si pokľakne smerom k Najsvätejšej sviatosti a hlavný celebrant položí Hostiu priamo na jazyk koncelebranta, ktorý stojí a je mierne sklonený, potom hlavný celebrant podá kalich koncelebrantovi a koncelebrant, držiac kalich rukami, pije z kalicha. Hlavný celebrant počas podávania svätého prijímania koncelebrantom nehovorí žiadne slová, ani nerobí znamenie kríža s hostiou. Koncelebranti si očisťujú ústa tým, že pijú z kalicha s nekonsekrovaným vínom, ktorý je umiestnený na bočnom stolíku.

11. Obrad prijímania kňazov - koncelebrantov: koncelebranti kľačia v rade na hornom stupni oltára; biskup im kladie svätú Hostiu priamo na jazyk, kým diakon a subdiakon asistujú, diakon drží paténu. Koncelebranti stále zostávajú kľačať a čakajú, kým sa biskup vráti s kalichom; biskup prinesie kalich k ústam každého koncelebranta, z ktorého sa napije, zatiaľ čo diakon drží purifikatórium pod bradou každého z nich. Biskup počas podávania svätého prijímania koncelebrantom nevyslovuje žiadne slová, ani nerobí znamenie kríža s hostiou. Koncelebranti si očisťujú ústa tak, že pijú z kalicha s nekonsekrovaným vínom, ktorý je na bočnom stolíku.

12. Skutočnosť, že koncelebranti a dokonca aj biskupi-koncelebranti prijímajú Kristovo Telo a Krv od hlavného koncelebranta, pôsobivo poukazuje na hierarchický aspekt eucharistickej koncelebrácie a zdôrazňuje, že existuje len jedna Hlava a jeden Veľkňaz Kristus, ktorého viditeľne zastupuje jeden hlavný celebrant, ktorý je v tej chvíli jeho skutočným Vikárom (Vicarius Christi).

13. Obrad koncelebrácie pri omši kňazskej vysviacky by mal zostať nezmenený, s výnimkou obradu prijímania, ktorý by sa mohol vykonať tak, ako je opísané vyššie. Dôvody na zachovanie tradičného obradu koncelebrácie pri kňazskej vysviacke sú tieto:

• významný pedagogický charakter. Toto postupné, psychologicky veľmi vhodné uvedenie do pôsobivého a posvätného okamihu prvého prinášania nekrvavej obety kríža je plánované pre novovysväteného kňaza. Preto novovysvätení kňazi zostávajú za biskupom, a nie priamo pri oltári, a v kľačiacej polohe. To všetko vyjadruje duchovný postoj, ktorý sa v takejto chvíli vyžaduje: že k Sviatosti oltárnej možno pristupovať len s hlbokou pokorou, so svätou a jemnou rezervou. Ako poslušní a ohromení "učni" sú novovysvätení kňazi uvádzaní do realizácie najväčšej duchovnej moci, ktorá je ľuďom daná, a to prinášať obetu kríža a transsubstanciovať in persona Christi chlieb a víno na obetované a živé Kristovo Telo a Krv. Pri vzývaní pred vysvätením totiž biskup hovorí: "cum magno timore ad tantum gradum accendendum est". V záverečnom napomenutí na konci omše biskup hovorí novovysvätenému kňazovi, že slávenie svätej omše je "dosť nebezpečná vec" ("res, quam tractaturi estis, satis periculosa est"). Preto, hovorí biskup, skôr ako začnú sláviť svätú omšu, musia sa od skúsených kňazov usilovne učiť, ako ju sláviť ("ab aliis iam doctis sacerdotibus discatis");

• obrad kňazskej vysviacky postupne prostredníctvom pôsobivých znakov a úkonov rozvíja rôzne duchovné sily kňazstva: najprv moc prinášať obetu svätej omše a potom moc rozhrešovať hriešnikov vo sviatosti pokánia. Preto na konci omše biskup rituálne otvára ornát, ktorého zadná strana bola pripnutá, a vyslovuje slová: "Prijmi Ducha Svätého: odpúšťajú sa ti hriechy" atď;

• miesto a podriadené postavenie, ktoré zaujímajú novovysvätení kňazi vo vzťahu k celebrujúcemu biskupovi, je veľmi výrečným dôkazom teologickej pravdy, že kňazi majú "munus secundi meriti" (porov. Modlitba za vysvätenie), t. j. majú druhý, podriadený stupeň kňazstva. V obrade svätenia sa nazývajú "sacerdotes minoris ordinis" (porov. Allocutio episcopi);

• výraz "menší kňaz" poukazuje na skutočnosť, že kňaz nemôže zákonne sláviť svätú omšu, ak nemá skutočné alebo zvyčajné povolenie biskupa diecézy. Pri slávení svätej omše je kňaz istým spôsobom vždy závislý a podriadený miestnemu biskupovi.

14. Pri nesviatostnej eucharistickej koncelebrácii, keď sa kňazi alebo biskupi zúčastňujú vo svätyni bez omšového rúcha, musia prijať sväté prijímanie z rúk hlavného celebranta. Nosia štolu a kľačiac na hornom stupni oltára prijímajú Kristovo telo priamo na jazyk. Potom môžu prijať aj kalich s Kristovou krvou. Ich účasť na svätej omši a svätom prijímaní by mala byť trochu odlišná od účasti tých, ktorí nie sú sviatostne vysvätení alebo nie sú kňazmi.

Skorý experiment s koncelebráciou ...

... a dnešný návrat "súkromnej" svätej omše popri farskej alebo konventnej omši.

Záver

Na záver sa oplatí citovať nasledujúci výstižný postreh veľkého anglikánskeho katolíckeho teológa Dr. Erica Mascalla, o ktorom informoval otec John Hunwicke:

Ak chcete, píše Mascall, aby niekto pochopil, "v čom skutočne spočíva telesnosť omše", najlepšie je vziať ho do kostola s mnohými súčasne slúženými súkromnými omšami a povedať mu, že "rôzni kňazi, ktorí slúžia svoje rôzne omše na rôznych oltároch, nerobia rôzne veci, ale to isté, že všetci sa zúčastňujú na jednej večnej liturgii, ktorej celebrantom je Kristus, a že ich kňazstvo je len účasťou na ňom...". Množstvo omší zdôrazňuje skutočnú jednotu omše a skutočnú povahu korporatívneho charakteru Cirkvi tak, ako to nedokáže nič iné... To, čo robí omšu jednotnou a korporatívnou, nie je skutočnosť, že mnoho ľudí je spolu na tej istej bohoslužbe, ale skutočnosť, že je to Kristov úkon v jeho tele (corpus) Cirkvi... Pozrite sa na tých mužov pri ich rôznych oltároch v celej Cirkvi, každý z nich zdanlivo šomre sám pre seba a nemá nič spoločné s ostatnými. V skutočnosti všetci robia to isté - to isté v podstate, to isté číselne - nie len mnoho rôznych vecí toho istého druhu, ale presne to isté; každý z nich sa ako kňaz zúčastňuje na jedinom spásnom akte, ktorý Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie, zvečňuje v Cirkvi, ktorá je jeho telom, prostredníctvom sviatosti svojho tela a krvi (liturgicalnotes.blogspot.com, 13. marca 2021).

Otec Hunwicke na záver hovorí: "Aké krásne by bolo, keby sa scéna, ktorú opisuje, vrátila do života našich kostolov... predstavte si lurdskú baziliku, kde každé ráno neustále prichádzajú a odchádzajú kňazi k oltárom pätnástich tajomstiev."

Eucharistické slávenie je najdokonalejším a najúčinnejším znakom Cirkvi, mystického Kristovho tela, v jeho obdivuhodnej jednote, vybudovanej z hierarchickej rozmanitosti. Preto prax eucharistickej koncelebrácie musí byť taká, aby túto pravdu viditeľne zreteľnejšie demonštrovala. Je len jeden Kristus, jedna hlava a jeden veľkňaz, ktorý je hlavným celebrantom omše. Pôvodná, všeobecná a stála prax koncelebrácie Eucharistie podľa pôvodnej normy Otcov (pristina norma Patrum) je osobitne slávnostnou formou, ktorej predsedá hlavný celebrant, ktorý sa hierarchicky musí odlišovať od ostatných koncelebrantov - ten, ktorý je nielen "primus inter pares ale aj viditeľne "hlavou", ktorá zastupuje ako "vicarius Christi" na rôznych úrovniach - pápež, pápežský legát, metropolita, diecézny biskup, ordinujúci biskup s pápežským mandátom - jedinú božskú hlavu celého tela. Na túto formu eucharistickej koncelebrácie by sa dali aplikovať slová svätého Pavla o mystickom Kristovom tele: "Z ktorého celé telo, dobre zložené a spojené, spoluprácou každého kĺbu, podľa energie vlastnej každému údu, dostáva silu rásť tak, aby sa budovalo v láske" (Ef 4, 16).

Mystické telo Kristovo je organická, živá hierarchia poriadku a lásky. A taká by mala byť aj forma najslávnostnejšieho slávenia Eucharistie, sacramentum Corporis Christi, ktorá je sacramentum caritatis, pretože najhlbší zmysel Mystického tela sa odhaľuje v Corpus Christi Eucharisticum. Nech sa prax eucharistickej sviatostnej koncelebrácie vráti k tomu, aby bola "dobre usporiadaná... ad pristinam normam Patrum" dobre usporiadaná podľa normy Otcov, ktorá mala byť vedúcim princípom obnovy posvätnej liturgie Druhého vatikánskeho koncilu (porov. Sacrosanctum Concilium, 50) a tridentskej reformy pápeža Pia V. (porov. bulu Quo Primum).

+Mons. Athanasius Schneider, biskup

https://blog.messainlatino.it/2024/03/mons-athanasius-schneider.html?m=1&fbclid=IwAR0YDaF8CB_H8E2cSy5XAI4G4538ZWXAa7c891xCcn3VCcxBjjx2JlqQoqc