LAUDATE DEUM ČI LAUDATE GAIA? PODRIADENIE SA CIRKVI ZELENÝM

Apoštolská exhortácia Laudate Deum, venovaná "klimatickej kríze", ktorou chcel pápež František významne otvoriť "synodu o synodalite" v Ríme, sa nielenže vkladá do už konsolidovanej stopy opojenia Katolíckej cirkvi milenárnou environmentalistickou ideológiou a jej dogmami o antropocentrickej "klimatickej zmene", ale predstavuje zlom, ktorým je katolicizmus zatiahnutý na územie, ktoré je v skutočnosti nezlučiteľné s kresťanským humanizmom, čím sa do extrému dostáva trend, ktorý sa prejavil už v encyklike Laudato sì a v mnohých ďalších pápežských výrokoch.

Je to veľmi nebezpečný dokument, a to tak z hľadiska metódy, ako aj podstaty jeho argumentov. Pokiaľ ide o prvý aspekt, zameriava svoju pozornosť výlučne na politické, ekonomické a vedecko-technické otázky, vyzýva k sledovaniu praktického a konkrétneho cieľa, a tým vyvoláva dojem, že odkladá bokom to, čo by malo byť základnou úlohou Cirkvi: hlásanie kérigmy, posolstva spásy pre všetkých ľudí, ktoré sa pozerá na život sub specie aeternitatis a presahuje každú jednotlivú otázku verejnej diskusie v rozmere dejín, pričom sa o ňu rozhodne nezaujíma.

Okrem toho pápež vo svojom príhovore tvrdí, že predkladá nevyvrátiteľné argumenty z vedeckej a technickej oblasti bez toho, aby na to mal akékoľvek oprávnenie, a na ich podporu uvádza zdroje vyhlásené za spoľahlivé na úplne nekritickom základe, ako sú napríklad zdroje vedcov patriacich do panelu IPCC pri OSN (ktorého samotná existencia závisí od politického predpokladu, teda od klimatickej núdze, a nie od slobodnej cesty hľadania pravdy), pričom rovnako apriórne a nekriticky odmieta iné, konkrétne všetky tie, ktoré sú kritické voči téze o antropogénnej zmene klímy.

Čo sa týka merita veci, Laudate Deum predstavuje rozpačitú sériu tvrdení, jedno nepodloženejšie a protirečivejšie ako druhé. Po prvé, vyhlasuje akoby to bol preukázaný fakt, bez toho, aby cítil potrebu uviesť akékoľvek zdroje na jeho podporu, že "svet, v ktorom žijeme, sa rozpadá a možno sa blíži k bodu zlomu" a že klimatické zmeny budú mať dramatické sociálne a ekonomické dôsledky na celom svete, ktorých príznaky "sú tu, stále zjavnejšie", pričom sa opiera o empirické pozorovanie, ktoré je automaticky a všeobecne akceptované, a hádže do jedného vreca fiktívne klimatické zmeny s oveľa konkrétnejšími a reálnejšími problémami znečistenia.

Potom sa pokúša vyvrátiť kritikov teórie antropogénnych klimatických zmien tvrdením, že ju podporuje drvivá väčšina vedcov: čo je absolútne vymyslený fakt, odvodený, ako je dobre známe, zo štatistickej dezinterpretácie desaťročia starého článku; a že v každom prípade, aj keby to bola pravda, určite by to nedokazovalo, že väčšina má pravdu, ale ak už, tak by si to vyžadovalo dôkladné preskúmanie téz oboch strán.

Tvrdí sa tiež, že rozdiel medzi výkyvmi globálnej teploty, ku ktorým dochádzalo v iných epochách, a procesom, ktorý údajne prebieha dnes, spočíva v oveľa väčšej rýchlosti tohto druhého procesu: toto tvrdenie popierajú merania posledných desaťročí, v ktorých sa striedali obdobia rastu teploty s obdobiami stagnácie, a história, ktorá v posledných storočiach ukázala obdobia ešte prudších teplotných zmien.

Na záver a predovšetkým na základe týchto apodiktických a chybných tvrdení vyzýva na nadchádzajúcej konferencii COP 28 v Dubaji na "záväzné formy energetickej transformácie, ktoré majú tri charakteristiky: sú účinné, záväzné a ľahko monitorovateľné". Inými slovami, žiada centralizáciu politických rozhodnutí na nadnárodnej úrovni, ktorá by zaviedla drastické zrýchlenie opatrení na zníženie emisií oxidu uhličitého v presvedčení, že prinesú čo i len čiastočné zníženie globálnej teploty, a prísne predpisy, ktoré by na základe vedeckých a technických dôvodov prekonali demokratické rozhodovacie procesy zavedené v jednotlivých krajinách v mene globálnej "super vlády". Požiadavka, ktorá je presným opakom prevahy človeka nad technokraciou, o ktorej sa tvrdí, že je základným inšpiratívnym princípom politickej vízie stojacej za touto výzvou. A je v príkrom rozpore s multilateralizmom, ktorý sa v prítomnosti štrukturálne multipolárneho sveta o niekoľko strán skôr označuje za nevyhnutný pól medzinárodných vzťahov.

V tejto perspektíve ide pápež dokonca tak ďaleko, že ospravedlňuje provokatívne činy radikálnych ekologických hnutí, pokiaľ "zaberajú prázdne miesto v celej spoločnosti, ktorá by mala vyvíjať zdravý tlak, pretože je na každej rodine, aby myslela na to, že ide o budúcnosť jej detí"; teda ako spôsob, ako pri absencii účinných opatrení vlád prebudiť verejnú mienku a politické triedy.

Zjavne čelíme hlbokému narušeniu toho, čo by malo byť víziou Katolíckej cirkvi o svete a o sociálnych a politických problémoch, počnúc formuláciou jej sociálnej náuky.

Tvárou v tvár sekularizácii a radikálnemu relativizmu, ktoré sa rozmohli na celom Západe, ktorý bol ešte pred niekoľkými storočiami či desaťročiami "kresťanstvom", sa Cirkev pápeža Bergoglia nerozhoduje upevniť a oživiť svoj transcendentný základ, ale naopak, venuje sa čisto imanentnej myšlienke spásy, pričom náuku o starostlivosti o stvorenie mení na pasívne nasledovanie jednej z najautoritatívnejších ideológií, ktorá sa zrodila zo sekulárneho relativizmu: apokalyptický a milenaristický environmentalizmus, ktorý obviňuje egoizmus a chamtivosť človeka z katastrofickej premeny prírody, ktorá povedie k jeho vlastnému zániku, a požaduje, aby človek tento "hriech" odčinil pokáním a umŕtvovaním svojho životného štýlu.

Po zvodoch "teológie oslobodenia" v posledných desaťročiach, našťastie potlačených a odmietnutých za pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. sa katolicizmus skrátka so slepým a extrémistickým ekologizmom Laudate Deum ponoril do skutočnej "teológie emisií". Cesta, ktorá, ak sa v nej bude naďalej pokračovať bez nápravy, môže viesť k ničivým dôsledkom pre samotný zmysel existencie Cirkvi.

Eugenio Capozzi

www.lanuovabq.it