LURDY - VÍŤAZSTVO NEPOŠKVRNENEJ

Nemožno myslieť na Nepoškvrnenú Pannu bez toho, aby sme si zároveň nespomenuli na hada, ktorého hlavu triumfálne a definitívne rozdrvila svojou nohou. Protikresťanský revolučný duch je práve duchom satana a bolo by nemožné, aby veriaci človek nepoznal, akú úlohu mal satan pri vzniku a šírení ničivých bludov, od náboženskej katastrofy 16. storočia (pseudoreformácia) až po politickú katastrofu 18. storočia (Francúzska revolúcia) a všetko, čo nasledovalo.

11. február je výročím prvého zjavenia Panny Márie v Lurdoch. Túto skutočnosť vo všeobecnosti pozná takmer každý. V roku 1854 veľký pápež blahoslavený Pius IX. bulou Ineffabilis vyhlásil Nepoškvrnené počatie Panny Márie za dogmu katolíckej viery. V roku 1858, medzi 11. februárom a 16. júlom, sa Panna Mária osemnásťkrát zjavila v Lurdoch jednoduchému dievčaťu z ľudu, Bernadete Soubirousovej, pričom sa označila za Nepoškvrnené počatie. Od tej chvíle sa diali početné zázraky. A zázračnosť Lúrd začala žiariť mimoriadnym svetlom v očiach celého sveta až dodnes. Zázrak potvrdzujúci dogmu, to je v skratke spojenie medzi udalosťami z rokov 1854 a 1858.

19. storočie: rovnaké problémy ako dnes

Zatiaľ menej známa je súvislosť medzi týmito dvoma skutočnosťami a problémami polovice 19. storočia, ktoré sa tak veľmi líšia od tých dnešných, ale zároveň vykazujú toľko podobností. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí pápežom blahoslaveným Piom IX. malo hlboký vplyv na celý civilizovaný svet. U väčšiny veriacich vyvolalo vyhlásenie dogmy veľké nadšenie. Pohľad na Vládcu Ježiša Krista povýšeného v majestáte svojej autority hlásať dogmu v plnosti 19. storočia bol ako pohľad na vznešenú výzvu vrhnutú na triumfujúci skepticizmus, ktorý už zvnútra rozožieral západnú civilizáciu.

Liberalizmus: pohroma 19. storočia

Okrem toho bola táto dogma mariánskou dogmou. Keďže liberalizmus, ďalšia metla 19. storočia, sa vo svojej podstate zameriava na multireligióznosť, t. j. na potvrdenie všetkého, čo majú rôzne náboženstvá spoločné (čo sa v konečnom dôsledku obmedzuje na neurčitý deizmus), a na podcenenie, ak nie formálne odmietnutie všetkého, čo ich rozdeľuje. Takto sa vyhlásenie novej mariánskej dogmy - presne tak, ako sa to stalo v niektorých kruhoch pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie (1950) - predstavovalo pre skrytých alebo deklarovaných multireligióznych predstaviteľov roku 1854 vážnu a nečakanú prekážku ich zámerov.

Dogma o Nepoškvrnenom počatí hlboko zasiahla egalitársku mentalitu

Okrem toho všetkého však nová dogma sama osebe zasadila hlboký úder egalitárskej  (rovnostárskej - pozn. prekl.) mentalite, ktorá od roku 1789 (Francúzska revolúcia) despotizovala Západ. Pohľad na bytosť takto povýšenú nad všetky ostatné na základe osobitného privilégia udeleného v prvých okamihoch jej existencie je niečo, čo nemohlo a nemôže prestať bolieť dedičov revolúcie, ktorá hlásala absolútnu rovnosť medzi ľuďmi ako základ všetkého poriadku, všetkej spravodlivosti a všetkého dobra. Nekatolíci a katolíci viac či menej poznačení duchom roku 1789 s bolesťou prijímali, že Boh povolal a potom tak neobyčajne vyčlenil spomedzi stvorenia iba jednu bytosť, Máriu, čím osobitným spôsobom zdôraznil svoju nadradenosť. Napokon, samotná povaha privilégia je pre liberálov čímsi neprijateľným. Ak pripustíme existenciu prvotného hriechu so všetkým radom slabostí duše a utrpení tela, ktoré priniesol, musíme akceptovať, že človek potrebuje autoritu, ktorej by sa mal podriadiť.

Nepoškvrnená Panna rozdrvila hlavu hada

Nemožno myslieť na Nepoškvrnenú Pannu bez toho, aby sme si zároveň nepripomenuli hada, ktorého hlavu triumfálne a definitívne rozdrvila svojou nohou. Protikresťanský revolučný duch je práve duchom satana a bolo by nemožné, aby veriaci človek nepoznal, akú úlohu má satan pri vzniku a šírení ničivých omylov, počnúc náboženskou katastrofou 16. storočia (pseudoreformácia) až po politickú katastrofu 18. storočia (Francúzska revolúcia) a všetko, čo nasledovalo. Zároveň bolo pre vládcu temnoty sledovanie takého potvrdeného triumfu jeho najväčšieho a vždy neústupného nepriateľa tým najhorším ponížením. Preto sa po celom svete ozýval koncert ľudských hlasov a satanského revu, podobný obrovskej a prudkej búrke. Pohľad na nebojácnu a majestátnu postavu Kristovho zástupcu, zbaveného všetkých pozemských prostriedkov a spoliehajúceho sa len na pomoc z neba, ako čelí tejto búrke vášní, hrozivej nenávisti a zúrivého zúfalstva, bol pre pravých katolíkov zdrojom takej radosti, akú museli pociťovať apoštoli pri pohľade na postavu Spasiteľa vznášajúceho sa nad Genezaretským jazerom, ako panovačne rozkazuje vetru a vode: "Venti et mare oboediunt ei" (Vetry a jazerá ho poslúchajú) Mt 8, 27.

Začiatok pádu protikresťanskej utópie

Tak ako sa tvárou v tvár hordám Hunov všetci velitelia a správcovia Rímskej ríše nechali poraziť alebo sa museli zachrániť útekom, tak aj tvárou v tvár protikresťanskej revolúcii mnohí z tých, ktorí mali vo svetskej spoločnosti brániť Cirkev a kresťanskú civilizáciu, boli v stave poľutovaniahodnej porážky. V tejto situácii sa blahoslavený Pius IX. so vznešeným zmyslom pre vážnosť chvíle ako jediný, podobne ako svätý Lev Veľký, postavil na odpor nepriateľovi a nariadil mu, aby odstúpil. Odstúpil? Toto tvrdenie sa zdá byť príliš odvážne. Pritom nič nemôže byť pravdivejšie. Od roku 1854 začala protikresťanská revolúcia znášať veľké porážky. Samozrejme, zdanlivo aj v skutočnosti naďalej rozširovala svoju nadvládu nad svetom. Egalitarizmus, senzualizmus, skepticizmus získavali víťazstvá čoraz radikálnejšie a čoraz väčšieho rozsahu. Ale hľa, objavilo sa nové "niečo". A toto "niečo", hoci bolo skromné, nevýrazné a nenápadné, sa stalo nezastaviteľným a napokon zasadilo revolúcii posledný úder.

Cirkev stojí v centre dejín

Aby sme dobre pochopili tento základný bod, je potrebné uvedomiť si úlohu Cirkvi v dejinách a kult Panny Márie v Cirkvi. Cirkev je v Božích plánoch stredobodom dejín. Ona je Kristovou mystickou nevestou, ktorú miluje jedinečnou a dokonalou láskou a ktorej chcel podriadiť všetky stvorenia. Je samozrejmé, že Ženích svoju Nevestu nikdy neopúšťa a že mu maximálne záleží na jej sláve. Preto pokiaľ veriaci zostanú verní nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, Cirkev sa nemusí ničoho obávať. Aj najväčšie prenasledovania prispejú k jej sláve. A pocty a ani najväčšie úspechy neoslabia vo veriacich zmysel pre povinnosť a lásku ku krížu. To sa týka duchovnej oblasti. Na druhej strane, v časnej sfére, ak ľudia otvoria svoje duše vplyvu Cirkvi, sprístupní sa im cesta ku všetkým úspechom, prosperite a veľkosti. A naopak, ak sa jej vzdajú, ocitnú sa na ceste katastrof a duchovných pohrom. Pre ľudí, ktorí sa raz ocitnú v kruhu Cirkvi, existuje len jeden normálny poriadok vecí, ktorým je kresťanská civilizácia. A táto civilizácia, nadradená všetkým ostatným, má svoj životný pôvod v katolíckom náboženstve.

Podmienky pre rozkvet Cirkvi

Pokiaľ ide o Cirkev, existujú tri základné podmienky na jej rozkvet. Po prvé, osobitná úcta k Najsvätejšej sviatosti. Kristus Pán prítomný v Najsvätejšej sviatosti je slnkom Cirkvi. Od neho pochádzajú všetky milosti, ktoré nám boli udelené. Tieto milosti však musia prejsť cez Máriu. Ona je totiž univerzálnou Prostredníčkou, cez ktorú ideme k Ježišovi a cez ktorú Ježiš prichádza k nám. Intenzívna, osvietená a synovská mariánska úcta je teda druhou podmienkou rozkvetu čností. Keď je Kristus Pán prítomný v Najsvätejšej sviatosti, ale nehovorí k nám, môžeme počuť jeho hlas prostredníctvom Svätého Otca. Preto je poslušnosť voči nástupcovi svätého Petra správnym a logickým ovocím úcty vzdávanej svätej Eucharistii a Najsvätejšej Matke. Keď sú teda tieto tri podmienky splnené, Cirkev triumfuje. A naopak, keď ich ľudia zanedbávajú alebo odmietajú, kresťanská civilizácia skôr či neskôr upadá.

Lurdy, hlasné potvrdenie dogmy

Aby však Kristus Pán obdaril svoju Matku ešte väčšou slávou, urobil ešte viac. V Lurdoch, ako zvučné potvrdenie dogmy, urobil to, čo sa dovtedy nikdy neudialo: ustanovil neustále sa opakujúci zázrak vo svete. Dovtedy sa zázraky v Cirkvi vyskytovali sporadicky. Ale vedecky potvrdené uzdravenia v Lurdoch (s najprírodnejším pôvodom) sa objavujú od roku 1858 a sú ako nepretržitý prúd dobra tvárou v tvár demoralizácii našej doby.

Neomylnosť pápeža

Z tohto žeravého ohniska viery, roznieteného vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí, vznikla veľká túžba. Najlepšie, najvzdelanejšie a najlegitímnejšie zložky Cirkvi si želali ohlásenie dogmy o pápežskej neomylnosti. Viac ako ktokoľvek iný si to želal veľký blahoslavený Pius IX. A s vyhlásením tejto dogmy sa svetu dostalo takej úcty, aká sa preukazuje pápežovi, čo predstavovalo novú porážku bezbožnosti.

Svätá Eucharistia

Napokon prišiel pontifikát svätého Pia X. a s ním aj povzbudenie veriacich k častému, ba dokonca každodennému prijímaniu, ako aj k prijímaniu detí. Éra veľkých eucharistických triumfov začala jasne žiariť pre celú Cirkev. Tým všetkým sa z katolíckych kruhov vytratila jansenistická atmosféra. Silnejúcim modernistickým a neskôr neomodernistickým hnutiam sa nepodarilo zničiť veľké víťazstvá, ktoré Cirkev dosiahla proti svojim vnútorným nepriateľom.

Veľké víťazstvá a trpkosť

Možno sa však pýtať, čo z toho vyplynulo pre boj Cirkvi proti jej vonkajším nepriateľom? Nemožno povedať, že nepriateľ je silnejší ako kedykoľvek predtým, že sa blížime k tej epoche, o ktorej pred stáročiami snívali osvietenskí filozofi, k brutálnemu a totálnemu vedeckému naturalizmu, ovládanému materialistickou technológiou; k univerzálnej rovnostárskej republike, z ktorej budú zmietnuté všetky zvyšky nadprirodzeného náboženstva? Nemáme pred očami komunizmus, nevidíme nebezpečné putovanie samotnej západnej spoločnosti, zdanlivo antikomunistickej, ale v skutočnosti tiež smerujúcej k realizácii tohto "ideálu"?

Celý svet stoná v temnote a v bolesti

Áno, blízkosť tohto nebezpečenstva je ešte väčšia, ako sa bežne myslí. Nikto však nedbá na skutočnosť, ktorá je mimoriadne dôležitá. A keď sa uskutočňuje premena sveta smerom k realizácii tohto osudového zámeru, zmocňuje sa ho hlboká úzkosť. Je to úzkosť často nevedomá, ktorá sa javí ako niečo nedefinovateľné a naplnené prázdnotou, aj keď je vedomá. Jej existenciu sa však nikto neodváži spochybniť. Dalo by sa povedať, že celé ľudstvo je znásilňované, že je násilne napasované na vzor, ktorý je v rozpore s jeho prirodzenosťou, a že všetky jeho zdravé tkanivá sa scvrkávajú a kladú odpor. Ale napokon, odkedy sa v 15. storočí začal úpadok kresťanskej civilizácie, celý svet stoná v temnote a bolesti, presne ako márnotratný syn, keď dosiahol hranice poníženia a biedy ďaleko od otcovského domu. Práve vo chvíli, keď sa zdá, že bezbožnosť triumfuje, je v tomto zdanlivom víťazstve čosi ako sklamanie. Skúsenosť nás učí, že práve z takejto nespokojnosti sa rodia veľké prekvapenia dejín. Keď sa tkanivá čoraz viac scvrkávajú, narastá úzkosť. Kto by povedal, že odtiaľto môžu pochádzať veľké prekvapenia? Na krajných bodoch hriechu a bolesti sa veľmi často nachádza hodina Božieho milosrdenstva pre hriešnika... Nuž, tento zdravý a sľubný nepokoj je ovocím oživenia katolíckej látky s veľkými udalosťami, ktoré som spomenul vyššie. Toto oživenie, ktoré sa pozitívne odrazilo na tom, čo si ešte zachovalo zvyšky života a svätosti vo všetkých kultúrnych oblastiach tohto sveta.

Veľký okamih v dejinách

V živote márnotratného syna teda nastal veľký okamih, v ktorom jeho duch, ponorený do temnoty hriechu, dostal nové svetlo a jeho vôľa nadobudla novú silu. Dotknutý milosťou sa ocitol, vedomejší ako kedykoľvek predtým, na križovatke: buď sa bude kajať a vráti sa, alebo zotrvá v omyle a prijme jeho dôsledky až do najtragickejšieho konca. Dobro, ktoré v ňom zasiala jeho spravodlivá výchova, sa v tejto prozreteľnostnej chvíli akoby zázračne znovuzrodilo. Na druhej strane sa v ňom však zároveň možno silnejšie ako kedykoľvek predtým znovu presadila tyrania zlých návykov. Prebiehal v ňom vnútorný boj. A on si vybral dobro. Zvyšok príbehu poznáme z evanjelia. Neblížime sa náhodou k tejto chvíli? Neprinesú všetky milosti nahromadené pre hriešne ľudstvo vďaka tomuto rozvoju hlbokej úcty k Eucharistii, Panne Márii a vernosti pápežovi veľké obrátenie práve v hroznej situácii apokalyptickej krízy, ktorá sa zdá byť nevyhnutná?

Učenie z Lúrd

Budúcnosť je známa iba Bohu. My ľudia ju môžeme len odhadovať podľa pravidiel pravdepodobnosti. Žijeme v strašných časoch trestu. Tieto časy však môžu byť zároveň úžasnými časmi milosrdenstva. Avšak za predpokladu, že obrátime svoj zrak k Márii, Hviezde mora, ktorá nás vedie cez búrky. V priebehu jedného storočia, hnaná súcitom s hriešnym ľudstvom, Panna Mária pre nás urobila tie najúžasnejšie zázraky. Vyhasol tento súcit? Môžu mať skutky milosrdenstva Najlepšej z Matiek koniec? Kto by sa odvážil si to myslieť? Ak by mal niekto pochybnosti, Lurdy tu môžu poslúžiť ako lekcia dôvery. Panna Mária nám určite príde na pomoc.

Lurdy a Fatima

Ona nám určite príde na pomoc. Toto vyjadrenie je sčasti pravdivé a sčasti nepravdivé. V skutočnosti nám totiž už začala pomáhať. Definícia dogiem o Nepoškvrnenom počatí a pápežskej neomylnosti, obnova zbožnosti spojenej s Eucharistiou má svoj dôsledok v epochálnych mariánskych udalostiach počas pontifikátov, ktoré nasledovali po svätom Piovi X. Panna Mária sa zjavila vo Fatime počas pontifikátu Benedikta XV. Presne v deň, keď bol Pius XII. vysvätený za biskupa, 13. mája 1917, sa uskutočnilo prvé zjavenie. Za Pia XI. sa fatimské posolstvo pomaly a isto šírilo do celého sveta. Pri tej istej príležitosti pápež s neobyčajnou radosťou oslávil 75. výročie zjavení v Lurdoch a poveril vtedajšieho kardinála Pacelliho, aby ho na oslavách zastupoval. Pontifikát Pia XII. bol zvečnený vyhlásením dogmy o Nanebovzatí Panny Márie a jej korunováciou za Kráľovnú sveta. Počas jeho pontifikátu kardinál Masella v mene pápeža korunoval obraz Panny Márie vo Fatime. Patrí k mnohým svetlám, ktoré tvoria svetelnú líniu spájajúcu Massabielleho jaskyňu a Cova da Iria.

Kráľovstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

Panna Mária v týchto zjaveniach dokonale načrtla alternatívu: buď sa obrátime, alebo príde hrozný trest. Nakoniec však vo svete zavládne Kráľovstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Inými slovami, tak či onak, s väčším či menším utrpením ľudí, Máriino Srdce zvíťazí. To znamená, že podľa fatimského posolstva sú dni vlády bezbožnosti spočítané. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí znamená začiatok sledu udalostí, ktoré povedú k Máriinmu kráľovstvu.

prof. Plinio Correa de Oliveira

https://pch24.pl/lourdes-zapowiedz-zwyciestwa-niepokalanej-2/?fbclid=IwAR2OLzbBBN6CfNlEf-qPZ0rhhw1uiKFv39L9csiwN-yQ7QWr812eL5ysaGQ