(1) MOC PÁPEŽA JE NAJVYŠŠIA, NO NIE ABSOLÚTNA ČI NEOBMEDZENÁ
Viaceré viac či menej nedávne udalosti prispeli k vyostreniu otázky týkajúcej sa hraníc moci pápeža. Tradične sa hovorí o plenitudo potestatis, čo je výraz, ktorý sa však, možno aj s prispením ideológií 20. storočia a súčasnosti, čoraz viac chápe, dokonca aj samotným nositeľom, ako absolútna a svojvoľná moc. Požiadali sme preto profesorku Geraldinu Boni, riadnu profesorku kánonického práva, cirkevného práva a dejín kánonického práva na Katedre právnych vied Univerzity Alma Mater Studiorum v Bologni, aby nás v tejto veľmi chúlostivej a naliehavej téme zorientovala. Prof. Boni je tiež predsedom Medzirezortnej komisie pre dohody s náboženskými konfesiami a náboženskú slobodu a konzultantom Dikastéria pre legislatívne texty.
"Pápež nestojí sám nad Cirkvou, ale je v nej ako pokrstený medzi pokrstenými a v kolégiu biskupov ako biskup medzi biskupmi, povolaný zároveň - ako nástupca apoštola Petra - viesť Rímsku cirkev, ktorá v láske predsedá všetkým cirkvám." Táto veta, ktorú pápež František vyslovil 17. októbra 2015, je úplne harmonicky zapísaná do sekulárneho vývoja postupného prenikania do podstaty munus (úradu), ktorý Kristus zveril Petrovi a jeho nástupcom, katolíckym magistériom, ako aj teologickou a kánonickou vedou. Postupné chápanie petrovského úradu, ktoré bolo všelijaké a ovplyvňované aj rôznymi historickými nepredvídanosťami, ktoré Cirkev zažila (porov. moju poslednú knihu Il diritto nella storia della Chiesa. Lezioni, Morcelliana, 2023).
Takto treba mimoriadne ráznu a hybnú úlohu, ktorú od začiatku druhého tisícročia nasadilo pápežstvo a ktorá viedla k rozhodujúcej centralizácii a tuhej vertikalizácii v reglemente celej Cirkvi, vnímať v kontexte - ako aj stredovekej mentality - "gigantického súboja", ktorý Cirkev viedla, aby sa oslobodila od podriadenosti impériu a získala späť svoju libertas. A predsa ani bezprostredne nasledujúce rozpracovanie - v klasickej ére kanonického práva - pápežského plenitudo potestatis (plnosti moci), hoci výrazne akcentovalo jurisdikčný obsah primátu a výrazne rozšírilo jeho výsady, nikdy neskrývalo pochybnosti v pevnom vyhlásení nearbitrárnosti pápežskej moci. Vyhlasovanie napríklad povinného dodržiavania status generalis Ecclesiæ (všeobecný stav Cirkvi) Petrovým nástupcom, ako aj zdôrazňovanie utilitas alebo ædificatio Ecclesiæ (užitočnosť pre budovanie Cirkvi) ako ospravedlňujúcich dôvodov pre inštitucionalizáciu primátu, potom upadalo najmä pri obrane jednoty a viery.
Takto sa pápežova sloboda a emancipácia od zákonov perimetrizuje a špecifikuje na jednej strane vo výlučnej nadradenosti pozitívnemu právu a na druhej strane v nevyhnutnej racionalite každej ním udelenej dišpenzácie: nikdy bez toho, aby sa narušili základy cirkevného poriadku a disciplíny pevne ukotvené v ius divinum (božskom práve). Na druhej strane je tu živé presvedčenie, že vymedzenie petrinskej funkcie nijako neoslabuje autoritu Kristovho vikára, ale ju posilňuje a upevňuje, zakoreňujúc ju v pravej cirkevnej tradícii a najmä v autentickom mandáte prijatom nadriadeným.
Bez toho, aby sme sa teraz mohli zaoberať etapami svetského dozrievania zameraným na munus petrinum (petrovský úrad), treba opäť, len tak mimochodom, poznamenať, ako sa na Prvom vatikánskom koncile, ktorý definoval "náuku týkajúcu sa inštitúcie, trvalosti a povahy posvätného apoštolského primátu" (Pius IX., Dogmatická konštitúcia Pastor æternus), opakujú odkazy na božský zákon ako zdroj a inšpiračné kritérium primátu, ktorý ho fixuje a ukladá mu konštitutívne puto. Konštitúcia Pastor æternus najmä spresňuje, že "táto moc najvyššieho pontifika v žiadnom prípade nie je na ujmu moci riadnej a bezprostrednej biskupskej jurisdikcie jednotlivých biskupov", čím odhaľuje jasné vedomie vnútornej agregačnej a v podstate služobnej funkcie petrovského úradu, a tým sa vzďaľuje od toho despotického a autokratického prototypu, ktorý spochybňujú jeho odporcovia.
Druhý vatikánsky koncil, konečne oslobodený od obranných a apologetických obáv (najmä pokiaľ ide o svetské zásahy), potom integroval a zdokonalil ten rámec, podľa ktorého rímsky pápež nie je pánom, ale správcom a opatrovateľom spasiteľných dobier a societas Ecclesiæ (spoločnosti Cirkvi), pričom okrem iného zdôraznil diakonický odtlačok celej cirkevnej služby, nevynímajúc pápežskú, zameranú na bonum commune (spoločné dobro), ako aj pridal dôraznú žiadosť o ochranu práv veriacich.
Následne v Úvahách Kongregácie pre náuku viery o prvenstve Petrovho nástupcu v tajomstve Cirkvi (1998) sa opäť korelovalo s určením rozšírenia petrovskej služby na Ecclesiæ necessitas, pričom sa opäť jasne vysvetlila nearbitrárnosť vykonávania príkazu a načrtla sa zodpovednosť pápeža zameraná neúprosne na budovanie Cirkvi a zaručená službou jednoty, udržiavaním a podporovaním spoločenstva s ostatnými biskupmi a s celým Božím ľudom. Hodnotenie necessitas Ecclesiæ (potreby Cirkvi), o ktorom sa zmieňuje aj kánon 333 § 2 platného Codex Iuris Canonici (Kódexu kánonického práva), hoci sa vzťahuje na nespochybniteľné rozlišovanie pápeža, nemožno z tohto dôvodu preložiť na jeho hypotetický diktátorský rozmar: naopak, princíp necessitas Ecclesiæ je riadne a znamenite právny, pretože Petrov nástupca je ním nezvratne viazaný práve na základe úlohy, ktorú na seba vzal.
Aj z takýchto skromných náznakov vyplýva, ako sa v Cirkvi v priebehu stáročí konštituovalo vedomie, že moc Petrovho nástupcu je určite najvyššia, ale v žiadnom prípade nie absolútna, a preto sa stala granitovou. Nie sú tu vydestilované žiadne výslovné zákazy alebo imperatívne zákazy, ale bez váhania sú načrtnuté záväzky a podmienky, ktoré plne vkladajú petrovský úrad do základnej štruktúry Cirkvi: to znamená, že obmedzenia sú vlastné a prirodzené petrovskej službe ako takej, konfigurujú ju, živia a posilňujú, a nie znižujú alebo dokonca oslabujú jej najvyšší charakter.
Ani zastávanie pápežského úradu teda nemôže byť atribútom osobného postavenia nadradenosti alebo panstva - "pokrstený medzi pokrstenými", tvrdil František, čím evokoval radikálnu a zásadnú rovnosť všetkých christifideles a zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil, že "v tejto Cirkvi, ako v obrátenej pyramíde, je vrchol pod základňou" -, ale udeľuje úlohu starostlivosti a služby, ktorá odráža kristologickú matériu (Mt 20, 28; Lk 22, 27) a spoločenstvo moci, podľa krásnej definície Gregora Veľkého, že rímsky biskup je servus servorum Dei.
prof. Geraldina Boni
www.lanuovabq.it