MULLER: LEN PRAVDA PRINÁŠA SPÁSU
V sobotu 18. novembra sa v Záhrebe konala medzinárodná konferencia "Zostaňte pevní vo viere", ktorú zorganizovalo Apologetické združenie blahoslaveného Ivana Merza v Zadare.
Medzi rečníkmi bol aj kardinál Gerhard Ludwig Müller. Emeritný prefekt Dikastéria pre náuku viery sa vo svojom príhovore nepúšťal do vnútrocirkevných polemík. Z jeho slov však bolo zrejmé, že v posledných rokoch sa vedenie Cirkvi do veľkej miery objímalo so svetom a potvrdzovalo tézy typické pre protikresťanských filozofov a intelektuálov od osvietenstva až po súčasnosť.
“V živote kresťana”, povedal Müller, “pravda nie je druhoradým aspektom, ale skôr jeho základným prvkom, pretože prišla prebývať medzi nás v Ježišovi z Nazareta, ktorý je Cesta, Pravda a Život.” Nemecký kardinál nepochybuje: "Katolícka cirkev verí, že Boh v Kristovi zjavil cestu spásy, ktorá platí pre všetkých ľudí, a že jediné a pravé náboženstvo sa realizuje v Katolíckej cirkvi. (…) Už osvietenskí myslitelia a skeptici 18. storočia až po súčasných filozofov tzv. slabého myslenia považovali absolútne pravdy za zdroj konfliktov a násilia. Iba praktické kresťanstvo, zbavené nadprirodzeného zjavenia, by zaručilo pokojné a tolerantné spolužitie ľudí s rôznymi názormi. Pre týchto mysliteľov by dogmy slúžili duchovenstvu na presadzovanie mocenských nárokov; Ježiš by naopak chcel kresťanstvo bez dogiem, a práve to by bolo potrebné aj dnes ako hnacia sila skutočného humanizmu bez metafyziky, zbaveného morálnych noriem, ktoré by bránili životu. Monoteizmus by bol tiež nástrojom útlaku, na rozdiel od polyteizmu, ktorý by svojou mnohorakosťou božstiev zabezpečil väčšiu slobodu.”
“V skutočnosti”, konštatuje kardinál Müller, “dejiny dokazujú presný opak - stačí si spomenúť na obdobie pohanskej nadvlády a útlaku izraelských veriacich opísané v Knihách Makabejských a predovšetkým na prenasledovanie kresťanov v čase Rímskej ríše.” Podľa nemeckého kardinála sa za týmto tvrdením o slobode dogiem a kresťanského Zjavenia skrýva presný protikresťanský zámer: "Už narážka, že sklon k násiliu je dôsledkom Pravdy o existencii jediného Boha, je výrazom mentálneho násilia, ktoré v západných krajinách vedie k verbálnej agresii voči presvedčeným kresťanom. Pravdu možno odsúdiť ako generujúcu násilie", zatiaľ čo relativizmus sa apodikticky potvrdzuje ako jediný správny vzťah k pravde, ktorý nemožno uznať". V skutočnosti, vysvetľuje kardinál, "pravda smeruje k tomu, aby bola pochopená, a preto ju možno slobodne prijať len rozumom prostredníctvom presviedčania".
“Univerzálna evanjelizačná misia, ktorú uskutočnili apoštoli”, pokračuje kardinál Müller, “nemá nič spoločné s expanzionizmom zameraným na vlastnú kultúru a náboženstvo a s cieľom dosiahnuť svetovládu, ale uskutočňuje sa v znamení Božej spásonosnej vôle, aj keď, žiaľ, za určitých historických okolností aj oficiálna cirkevná autorita uplatňovala vo veciach viery nátlak.”
Kardinál Müller upozorňuje, že Katolícka cirkev "dostala od samotného Krista mandát na všeobecné šírenie viery. (...) Z toho vyplýva morálna povinnosť, aby všetci ľudia túto pravdu hľadali v Katolíckej cirkvi a v plnej slobode uznávanú pravdu prijímali a zachovávali." Avšak "akákoľvek forma nátlaku na svedomie je v rozpore nielen s dôstojnosťou slobodnej osoby, ale aj s pravdou, o ktorej sa má svedčiť. Láska k blížnemu a pravda si v skutočnosti neodporujú, pretože sú zjednotené v osobe Ježiša Krista, ktorý nielen hlása pravdu, ale je Pravda.”
Dostávajúc sa k jadru cirkevného "slabého myslenia" posledných rokov, nemecký kardinál konštatuje, že návrh Cirkvi vynechať pravdu "obsahuje diabolské pokušenie, ktoré naznačuje zdanlivý úspech: ak chceš prísť medzi ľudí a byť všetkými milovaný, vynechaj pravdu ako Pilát a ušetri si kríž! Podľa tohto slabého zmýšľania by Cirkev nemala na tomto svete žiadnu budúcnosť, keby nešla cestou svetskej múdrosti a moci.”
“Naopak”, opakuje Müller, “veríme v Ježiša a nasledujeme ho, pretože on je Pravda, a tak zostáva základom a kritériom všetkých právd. Kto je z Boha a zostáva v Kristovi, spozná pravdu a pravda ho oslobodí (porov. Jn 8, 32)." Kardinál uvádza, že novosť kresťanstva spočíva v tom, že pravda a morálka sa navzájom podmieňujú, nesmie existovať rozpor medzi vyznaním viery a životom podľa Božích prikázaní, ktoré musia ísť ruka v ruke. Obsah viery je tiež spásonosný: články viery v skutočnosti neodrážajú naše teoretické projekcie a morálne postuláty, ale sú uznaním samotného Boha v jeho slovách a skutkoch, ktorými sa prejavuje ako Pravda a Život.
Citujúc svätého Johna Henryho Newmana, kard. Müller obnažuje rozpor, ktorý dnes existuje v Katolíckej cirkvi. Newman vo svojej Reči na vstupenke uvádza, že pri vykladaní zjavenej kresťanskej viery existuje "dogmatický princíp" a "liberálny princíp": "dogmatický princíp" je založený na faktoch, na pravde Božieho Zjavenia v Ježišovi Kristovi. Na druhej strane náboženský liberalizmus "je to učenie, podľa ktorého v náboženstve neexistuje pozitívna pravda, každé vyznanie viery má hodnotu iného... takéto učenie je nezlučiteľné s akýmkoľvek uznaním náboženstva za pravdivé". Podľa náboženského liberalizmu zjavené náboženstvo "nie je pravda, ale závisí od vkusu".
Nemecký kardinál cituje ďalší úryvok z Newmanovej Apológie pro vita sua: "Pravda je len jedna; pravda je len jedna; náboženský omyl je svojou povahou nemorálny; stúpenci omylu, ak si ho neuvedomujú, sú vinní, že sú jeho podporovateľmi; omylu sa treba báť... náš duch je podriadený pravde, nie je jej preto nadradený a je povinný ani nie tak o nej dišputovať, ako ju uctievať".
Na druhej strane "dogmatický princíp" potvrdzuje, že "pravda a lož sú nám predkladané na skúšku našich sŕdc; že naša voľba je strašným osudom, na ktorom je napísaná naša spása alebo naše zavrhnutie; že je potrebné predovšetkým zostať pevne v katolíckej viere; že tí, ktorí chcú byť spasení, musia myslieť tak a nie inak".
V čase, keď sa zdá, že vedenie Cirkvi väčšinou prijalo ten liberalizmus, ktorý odsúdil Newman a ktorý svätý Pius X. neskôr nazval "modernizmom", je posolstvo kardinála Müllera silné a jasné: Cirkev musí veriť pravdám našej viery, hlásať ich a žiť podľa nich bez zľavovania a bez váhania, musí sa vzdať falošného milosrdenstva a hlásať pravé milosrdenstvo, ktoré s otvorenou náručou prijíma kajúcich sa hriešnikov bez toho, aby zabudlo nazvať hriech "hriechom". Len tak bude pravou Kristovou nevestou a privedie duše do raja.
www.lanuovabq.it