MODERNÝ INDIVIDUALIZMUS
Moderný morálny diskurz často hovorí o "osobách" a "jednotlivcoch", akoby tieto pojmy boli viac-menej zameniteľné. Ale tak to nie je. Vo svojej knihe Traja reformátori: Jacques Maritain si všíma niekoľko dôležitých rozdielov medzi týmito pojmami a poukazuje na ich morálne a sociálne dôsledky.
V katolíckej filozofii sa osoba tradične chápe ako substancia disponujúca intelektom a vôľou. Intelekt a vôľa sa zasa chápu ako nehmotné. Preto byť osobou znamená ipso facto byť nehmotný - úplne v prípade anjela, čiastočne v prípade človeka. A qua čiastočne beztelesné, ľudské bytosti sú čiastočne nezávislé od síl, ktoré riadia zvyšok hmotného sveta.
Individualita je pritom v prípade fyzických substancií dôsledkom práve ich telesnosti, a nie netelesnosti. Hmota, ako tvrdí Akvinský, je totiž princípom individualizácie vzhľadom na členov druhov telesných vecí. Z toho vyplýva, ţe práve nakoľko sú ľudské bytosti telesné, podliehajú silám, ktoré riadia zvyšok hmotného sveta.
V prípade úplne telesnej živej veci, ako je rastlina alebo zviera, je jej dobro podriadené dobru druhu, ku ktorému patrí, tak ako je každá časť podriadená celku, ktorého je súčasťou. Takáto živá bytosť je naplnená do tej miery, do akej prispieva k dobru a pretrvaniu toho celku, rodového druhu, ktorého je príkladom. Naproti tomu osoba, ako netelesná, je úplným celkom sama osebe. A jej najvyšším dobrom, v ktorom jedinom môže nájsť svoje naplnenie, je Boh, najvyšší predmet poznania intelektu a túžby vôle.
Pokiaľ teda uvažujeme o ľudských bytostiach ako o osobách, budeme mať tendenciu chápať to, čo je pre ne dobré, v zmysle toho, čo napĺňa ich intelekt a vôľu, a teda (keď sa správne chápu dôsledky) v teologickom zmysle. Ale pokiaľ o nich uvažujeme ako o osobách, budeme mať tendenciu chápať to, čo je pre ne dobré, v zmysle toho, čo je v podstate telesné - materiálne dobrá, potešenie a vyhýbanie sa bolesti, emocionálna pohoda a podobne. Budeme však tiež náchylnejší vnímať ich dobro ako niečo, čo by sa mohlo obetovať pre celok, ktorého sú súčasťou.
Maritain kladie osobitný dôraz na dôsledky toho všetkého pre politickú filozofiu. Spoločné dobro je viac ako len súhrn dobier, ktoré požívajú jednotlivci. Keďže však ľudia sú osoby, a nie iba jednotlivci, spoločné dobro nemožno chápať len ako dobro spoločnosti ako celku, a nie jej častí. Skôr "je to, takpovediac, dobro spoločné celku a častiam".
Na jednej strane je politický poriadok v istom ohľade dokonalejší ako individuálna ľudská bytosť, pretože je úplný tak, ako jednotlivec nie je. Na druhej strane, v inom ohľade je individuálna ľudská bytosť dokonalejšia ako politický poriadok, pretože ako osoba je úplným poriadkom sama osebe a má osud, ktorý presahuje časnú politickú oblasť. Preto spravodlivý politický poriadok musí odrážať obe tieto skutočnosti. Predovšetkým musí uznať, že spoločné dobro, ku ktorému je jednotlivec zameraný, zahŕňa uľahčenie realizácie konečného, večného cieľa každého člena spoločenstva na onom svete. Preto, uzatvára Maritain, "ľudské mesto zlyháva v spravodlivosti a hreší proti sebe samému a svojim členom, ak, keď sa mu dostatočne navrhne pravda, odmieta uznať toho, ktorý je cestou blaženosti".
Toto odmietnutie je, netreba dodávať, charakteristické pre moderné spoločnosti, liberálne aj kolektivistické. A neprekvapuje, že zároveň kladú väčší dôraz na ľudskú individualitu než na ľudskú osobnosť. Obe tak robia do tej miery, že dobro chápu predovšetkým v ekonomických a iných materiálnych termínoch, a nie v duchovných. Liberálne spoločnosti tak navyše robia do tej miery, že tieto telesné dobrá chápu v línii uspokojovania idiosynkratických individuálnych preferencií a emocionálnej pohody. Kolektivistické spoločnosti tak robia, pretože považujú ľudské bytosti ako jednotlivcov za schopné byť obetované pre dobro druhu, ktorého sú len čiastkou. (Nemalo by teda byť prekvapením, že Burke slávne odsúdil "prach a prášok individuality", aj keď zároveň odsúdil totalitarizmus Francúzskej revolúcie. Veď individualizmus a kolektivizmus majú korene presne v tom istom metafyzickom omyle).
Maritain cituje úryvok od Reginalda Garrigou-Lagrangea, ktorý zhŕňa morálne a duchovné dôsledky rozdielu medzi individualitou a osobnosťou:
Rozvíjať svoju individualitu znamená žiť egoistickým životom vášní, urobiť zo seba stredobod všetkého a nakoniec skončiť ako otrok tisícov pominuteľných dobier, ktoré nám prinášajú úbohú chvíľkovú radosť. Osobnosť, naopak, rastie s tým, ako sa duša dvíha nad zmyslový svet a inteligenciou a vôľou sa tesnejšie viaže k tomu, čo tvorí život ducha. Filozofi to postrehli, ale najmä svätí pochopili, že plný rozvoj našej úbohej osobnosti spočíva v tom, že ju istým spôsobom stratíme v Božej osobnosti. (s. 24-25, citované z knihy Le Sens Commun od Garrigou-Lagrangea)
Spomedzi pohanských filozofov sa snáď nikto nevyjadruje k tejto téme tak jasne ako Plotinos, ktorý v piatej Enneade dáva do protikladu individualitu a orientáciu na Boha:
"Toto zlo, ktoré ich postihlo, má svoj zdroj v svojvôli... v tom, že sa stávajú inými, že túžia byť nezávislými... Využívajú svoju slobodu na to, aby sa vydali smerom, ktorý ich odvádza od ich pôvodu."
A spomedzi svätých nikto nevyjadruje tento kontrast výstižnejšie ako Augustín, ktorý rozlišuje "dve mestá, [ktoré] boli vytvorené dvoma láskami: pozemské láskou k sebe samému až po pohŕdanie Bohom; nebeské láskou k Bohu až po pohŕdanie sebou samým" (Mesto Božie, kniha XIV, kapitola 28).
Toto pozemské mesto v jeho modernej podobe bolo vybudované predovšetkým individualizmom.
prof. Edward Fesser
http://edwardfeser.blogspot.com/2024/03/the-metaphysics-of-individualism.html