POSVÄTNÉ TROJDNIE S PANNOU MÁRIOU

Práve vstupujeme do Veľkonočného trojdnia. Pred zmŕtvychvstaním musel náš Pán zakúsiť všetku trpkosť umučenia a smrti na kríži. Vedľa Neho ako pevný, neochvejný stĺp vždy stála Panna Mária. Práve jej očami tu chceme uvažovať o začiatku utrpenia Ježiša Krista: o agónii v Getsemanskej záhrade. Je to preto, že v nej je prakticky vopred obsiahnuté všetko utrpenie, ktoré mal krátko nato vytrpieť náš milovaný Vykupiteľ. Podobne ako pri bolestiach Panny Márie nám na pomoc príde hĺbka slov Msgre Piera Carla Landucciho v knihe Mária Presvätá v evanjeliu (Edizioni San Paolo, 5. vydanie, 2000, s. 383-393).

Predovšetkým, hovorí Landucci, je isté, "že Panna Mária bola prítomná a vnútorne sa zúčastňovala na jednotlivých fázach Ježišovho umučenia tak blízko, ako to len bolo možné.”

K takejto prítomnosti a účasti "bola Presvätá Bohorodička zjavne hnaná, v súlade s Božou vôľou, celou silou svojho materinského srdca, pretože tam, kde dieťa trpí, chce byť milujúca matka prítomná, aby ho pozdvihla z jeho bolestí alebo ich s ním znášala: taký je zákon lásky. Ale je toho ešte viac, pretože v blahoslavenej Panne bolo okrem najcitlivejšieho materstva k Ježišovi aj duchovné materstvo k nám, ktoré ju poháňalo k láskyplnej náprave našich chýb, a tak sa usilovala o čo najintímnejšiu účasť na Ježišovom utrpení, o ktorom vedela, že je úplne zamerané na naše posvätenie.”

Príliš veľký trpký zármutok určite nemohol byť pre Nepoškvrnenú prekážkou. Landucci však dodáva, "že je vlastné matkám, keď ich dieťa trpí, aby znásobili svoje sily a dosiahli odolnosť voči únave a prenikavej bolesti, ktorá je naozaj neuveriteľná. To nesmierne platilo pre Matku 'muža bolestí', rovnako silnú ako nesmierna láska, ktorú prechovávala k Ježišovi a k nám [...]". V takejto bolesti "každé vyčerpanie síl, ktoré by odňalo alebo oslabilo citlivosť, tak ako bolo vylúčené u Ježiša, ktorý sa narodil, aby trpel, tak muselo byť vylúčené aj u Márie, ktorá bola stvorená, aby ľutovala".

Panna Mária uvažovala o trvaní, intenzite a postupnosti tejto agónie.

Z evanjelia vieme, že Ježišova modlitba musela trvať najmenej hodinu (Mt 26, 40). Čo sa týka intenzity, najprv vidíme, ako sa Náš Pán modlí na kolenách (Lk 22, 41), potom sa modlí v prachu (Mt 26, 39). Dokonca k nemu zostúpil anjel z neba, aby ho potešil (Lk 22, 43), a nielenže plakal svojimi božskými očami, ale prelieval krvavé slzy, a to po celom tele (Lk 22, 44). A ako zdôrazňuje Mons. Landucci, "tento krvavý plač, toto praskanie ciev znamenalo, že tento veľmi silný a veľmi dokonalý organizmus dosiahol vrchol odolnosti: "zomrieť" (Mt 26, 38; Mk 14, 34)". Hrozná progresivita bola pre Pannu Máriu zjavná v tom, že po anjelskej úteche sa Ježiš začal "intenzívnejšie" modliť, trápiť, potiť krv! Pomyslime teda na bolesť toho materinského srdca, že mu v tých strašných hodinách nemohlo byť nablízku a utešovať ho!”

Ale najmä Panna Mária uvažovala o dôvodoch tejto agónie.

Treba mať na pamäti, že Ježiš ako pravý človek mal vôľu na troch rôznych úrovniach: vôľu zmyslovej chuti (zmyslová úroveň), prirodzenú vôľu (duchovná úroveň) a rozumovú vôľu (duchovná úroveň). Ako pravý Boh mal božskú vôľu. Rozumová a božská vôľa boli vzhľadom na požiadavky hypostatickej únie navzájom dokonale zosúladené. Kontrast, ktorý vidno v evanjeliách, bol spôsobený zmyslovou chuťou a prirodzenou vôľou, ktorým je odporná každá zmyslová bolesť, resp. každá prirodzená bolesť. Svätý Tomáš Akvinský (Summa Theologiae, III, 18, 6 c.) vysvetľuje, ako chcel Ježiš v súlade s rozumovou a božskou vôľou nechať prirodzenú vôľu a citlivú vôľu pohybovať sa podľa ich prirodzenosti, ale bez toho, aby vyššia vôľa utrpela nejaké zníženie zo strany nižšej.

Autor ďalej hovorí, že "kým On s celým "vedomým" popudom srdca takto ponúkol svoje najsvätejšie a najjemnejšie človečenstvo božskej spravodlivosti, toto - zámerne zanechané všetkej prirodzenej citlivosti a sklonom - bolo akoby rozdrvené plášťom našich hriechov, následnou Božou kliatbou, veľmi presnou víziou blížiaceho sa kríža a - určite veľmi zvláštnym spôsobom - predpovedaním takej neúcty a nevďačnosti nespočetných nežne milovaných duší, ktoré by boli nešťastne stratené (za ktoré by však rovnako obetovala a vytrpela všetko, oslavujúc Boha v spásonosnom pokuse, akokoľvek bezvýslednom): A ona by sa - hoci nie je ani v najmenšom slabá v rozumovej vôli - zvrtla do krajného odporu, prirodzeného a citlivého, až do krvavého potu, aby tam bola na smrť".

Panna Mária všetko hlboko chápala. V skutočnosti "len ona, ktorá tak dobre poznala dokonalosť Božského Syna, ktorá, zbavená nevýslovnou výsadou fomitu konkubinátu, požívala úplnú vládu nad zmyslovou chuťou a plná milosti mala svoju dušu mravne dokonale podriadenú Bohu, mohla pochopiť všetku láskyplnú a hrdinskú hodnotu tej agónie, ktorú chcela vytrpieť od Toho, ktorý dobrovoľne dal túto slobodu zmyslovým a prirodzeným vášňam".

Skutočne, zdôrazňuje Mons. Landucci, "vzdychajúca Nepoškvrnená spoluvykupiteľka sa rozochvela bolesťou a obetou v dokonalej súhre s agonizujúcim Božským Vykupiteľom".

Teológ upozorňuje aj na niektoré skryté poznámky, ktoré Panna Mária z tejto epizódy určite pochopila. Na tomto mieste si pre stručnosť pripomenieme dve z nich.

"Po prvé: čo podnietilo Spasiteľa, aby sa niekoľkokrát vrátil k trom apoštolom a vyzval ich, aby bdeli a modlili sa? Zdá sa, že potreba útechy". V skutočnosti však zo slov nášho Pána môžeme vytušiť, že mu išlo predovšetkým o ich dobro, aby ich posilnil na nadchádzajúcu skúšku.

"Márii určite neunikla Ježišova najcitlivejšia starosť - hoci bol ponorený do takého veľkého smútku - o svojich milovaných, ku ktorým prišiel, aby im pripomenul, že iba ak sa budú s Ním modliť, získajú od Neho udelené milosti, potrebné pre nadchádzajúcu veľkú skúšku.

Jasnej inteligencii Panny Márie nemohla uniknúť dvojaká dojímavá poznámka: "Ježišova apoštolská horlivosť: to znamená, že bol úplne obrátený k druhým - zabúdal na seba - napriek nebezpečenstvu a osobnému zármutku v danej chvíli; a tiež, že sa s láskou staral o jednotlivcov napriek vysokému univerzálnemu rozsahu udalostí".

Po druhé, môžeme sa pýtať, akú útechu priniesol Pánovi ten anjel, keď sa hneď potom jeho agónia zintenzívnila až do krvavého potu. Pravdepodobne mu musela pripomenúť, že tvárou v tvár dušiam, ktoré by sa stratili, sa nájdu aj iné, ktoré budú spasené: "vidina dobrých duší, ktoré by zodpovedali jeho milostiam a boli by premožené jeho bolesťami, ho potešila, a tak ho určite zbavila bolesti tých, ktorí by nezodpovedali", v skutočnosti ho ešte horlivejšie vrhla "do oceánu prítomnej a blížiacej sa bolesti, ktorá bola práve cenou ich spásy". A blahoslavená Panna určite musela pochopiť, "že proti všetkému zdaniu opaku by najsvätejšie duše, teda tie, ktoré by najviac zaplatili [...], stáli Pána viac ako ostatné: v tom zmysle, že za ne by kríž prijal s osobitným pohnutím srdca. A rozochvel sa novou nežnou vďačnosťou". Zamyslime sa nad týmito hlbokými úvahami v týchto dňoch, ktoré nás delia od Veľkej noci.

Fabio Fuiano

https://www.corrispondenzaromana.it/entriamo-nella-triduo-pasquale-con-mons-landucci/