MULLER: “EMINENCIA, DRAHÝ BRAT DOMINIK DUKA…”
Vaša Eminencia, drahý brat Dominik Duka
s veľkou pozornosťou som si prečítal "Odpoveď" Dikastéria pre náuku viery (DNV) na Vaše "dubia" k posynodálnej apoštolskej exhortácii "Amoris Laetitia" (odpoveď na sériu otázok, ďalej len "odpoveď") a rád by som sa s Vami podelil o svoje hodnotenie.
Jedno z "dubií", ktoré ste predložili DNV, sa týka výkladu "Amoris Laetitia" obsiahnutého v liste biskupov regiónu Buenos Aires z 5. septembra 2016, ktorý umožňuje prístup k sviatostiam rozvedeným žijúcim v druhom civilnom zväzku, aj keď sa naďalej žijú ako manželia bez vôle zmeniť svoj život. Podľa "odpovede" patrí tento text z Buenos Aires k riadnemu pápežskému magistériu, keďže ho prijal sám pápež. František skutočne uviedol, že výklad, ktorý ponúkajú biskupi z Buenos Aires, je jediným možným výkladom "Amoris Laetitia". "Odpoveď" vyvodzuje dôsledok, že je potrebné dať náboženský súhlas rozumu a vôle tomuto dokumentu z Buenos Aires, ako sa to deje pri iných textoch riadneho pápežského magistéria (porov. Lumen gentium 25,1).
V tejto súvislosti je potrebné z hľadiska všeobecnej hermeneutiky katolíckej viery najprv objasniť, čo je predmetom súhlasu rozumu a vôle, ktorý musí každý katolík vyjadriť autentickému magistériu pápeža a biskupov. V celej doktrinálnej tradícii, a najmä v Lumen gentium 25, sa takýto náboženský súhlas týka učenia viery a mravov, ktoré odráža a zaručuje celú pravdu zjavenia. Súkromné názory pápežov a biskupov sú výslovne vylúčené z magistéria. Okrem toho akákoľvek forma magisteriálneho pozitivizmu odporuje katolíckej viere, pretože magistérium nemôže učiť to, čo nemá nič spoločné so zjavením, ani to, čo výslovne odporuje Svätému písmu ("norma normans non normata"), Apoštolskej Tradícii a predchádzajúcim definitívnym rozhodnutiam samotného magistéria (Dei Verbum 10; porov. DH 3116-3117).
Je teda potrebné vyjadriť náboženský súhlas s textom z Buenos Aires? Už z formálneho hľadiska je otázne žiadať náboženský súhlas rozumu a vôle s teologicky nejednoznačným výkladom lokálnej biskupskej konferencie (oblasť Buenos Aires), ktorá zasa interpretuje výrok "Amoris Laetitia" a ktorý si vyžaduje vysvetlenie a ktorého súlad s Kristovým učením (Mk 10, 1 - 12) je otázny.
V skutočnosti sa zdá, že text z Buenos Aires je prinajmenšom v diskontinuite s učením Jána Pavla II ("Familiaris consortio" 84) a Benedikta XVI ("Sacramentum caritatis" 29). A aj keď sa to v "Odpovedi" nehovorí, aj dokumentom riadneho magistéria týchto dvoch pápežov treba dať náboženský súhlas rozumu a vôle.
V "Odpovedi" sa však tvrdí, že text z Buenos Aires ponúka výklad "Amoris Laetitia" v kontinuite s predchádzajúcimi pápežmi. Je to skutočne tak?
Pozrime sa najprv na obsah textu z Buenos Aires, ktorý je zhrnutý v "Odpovedi". Rozhodujúci odsek "Odpovede" sa týka tretieho "dubia". Po konštatovaní, že už Ján Pavol II. a Benedikt XVI. umožnili prístup k svätému prijímaniu, keď rozvedení a znovu zosobášení súhlasia so životom v zdržanlivosti, sa naznačuje Františkova novota:
"František trvá na návrhu úplnej kontinencie pre rozvedených a znovu [civilne] zosobášených v novom zväzku, ale pripúšťa, že pri jej praktizovaní môžu nastať ťažkosti, a preto v určitých prípadoch po primeranom rozlišovaní pripúšťa udelenie sviatosti zmierenia aj vtedy, keď sa nedarí byť verný zdžanlivosti navrhovanej Cirkvou".
Samotný výraz "aj vtedy, keď človek nedokáže byť verný zdržanlivosti navrhovanej Cirkvou" možno vykladať dvoma spôsobmi. Prvý: títo rozvedení sa snažia žiť v zdžanlivosti, ale vzhľadom na ťažkosti a kvôli ľudskej slabosti sa im to nedarí. V tomto prípade by "odpoveď" mohla byť v kontinuite s učením svätého Jána Pavla II. Druhý: títo rozvedení vzhľadom na ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, neprijímajú život v zdržanvliosti a ani sa o to nepokúšajú (teda nemajú úmysel sa zmeniť). V tomto prípade by došlo k rozchodu s predchádzajúcim magistériom.
Všetko nasvedčuje tomu, že "Odpoveď" sa týka druhej možnosti. V skutočnosti je táto nejednoznačnosť vyriešená v texte z Buenos Aires, ktorý oddeľuje prípad, keď sa aspoň niekto snaží žiť v zdržanlivosti (č. 5), od ostatných prípadov, keď to tak nie je (č. 6). V týchto druhých prípadoch biskupi z Buenos Aires uvádzajú: "V iných zložitejších prípadoch a vtedy, keď nebolo možné získať vyhlásenie nulity, uvedená možnosť [snažiť sa žiť v zdržanlivosti] nemusí byť v skutočnosti uskutočniteľná".
Je pravda, že táto veta obsahuje ďalšiu dvojznačnosť v tom, že sa v nej uvádza: "a keď nebolo možné získať vyhlásenie nulity". Niektorí, konštatujúc, že v texte sa nehovorí "a keď manželstvo bolo platné", obmedzili tieto zložité okolnosti na tie, keď aj keď je manželstvo neplatné z objektívnych dôvodov, tieto dôvody nemožno preukázať pred cirkevným fórom. Ako vidíme, hoci pápež František prezentoval dokument z Buenos Aires ako jediný možný výklad "Amoris Laetitia", hermeneutická otázka nie je vyriešená, pretože stále existujú rôzne interpretácie dokumentu z Buenos Aires. Nakoniec to, čo pozorujeme tak v "odpovedi", ako aj v texte z Buenos Aires, je nedostatočná presnosť formulácie, ktorá môže umožniť alternatívne interpretácie.
V každom prípade sa však zdá, že aj keď odhliadneme od týchto nepresností, je jasné, čo má "Odpoveď" aj text z Buenos Aires na mysli. Mohli by sme to formulovať takto: existujú konkrétne prípady, v ktorých je možné po období rozlišovania udeliť sviatostné rozhrešenie pokrstenému, ktorý po uzavretí sviatostného manželstva udržiava pohlavný styk s osobou, s ktorou má druhý zväzok, bez toho, aby pokrstený musel urobiť rozhodnutie nepokračovať v týchto vzťahoch, buď preto, že rozpozná, že to pre neho nie je možné, alebo preto, že rozpozná, že to pre neho nie je Božia vôľa.
Pozrime sa najprv, či toto tvrdenie môže byť v kontinuite s učením svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Argument "reakcie", že Ján Pavol II. už pripustil niektorých z týchto rozvedených k spoločenstvu, a že František preto robí len krok tým istým smerom, neobstojí. Zdržanlivosť totiž netreba hľadať v tom, že niektorí už mohli byť pripustení k svätému prijímaniu, ale v kritériu tohto pripustenia. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. umožňujú rozvedeným, ktorí z vážnych dôvodov žijú spolu bez pohlavného styku, prijať sväté prijímanie. Nepovoľujú to však vtedy, keď tieto osoby zvyčajne majú pohlavný styk, pretože tu ide o objektívne ťažký hriech, v ktorom chce človek zotrvať a ktorý, pokiaľ sa dotýka sviatosti manželstva, nadobúda verejný charakter. Rozdiel medzi učením dokumentu z Buenos Aires a magistériom Jána Pavla II. a Benedikta XVI. možno postrehnúť, keď sa pozrieme na to podstatné, čo je, ako som povedal, kritériom pre pripustenie k sviatostiam.
Aby to bolo jasnejšie, predstavme si, že v budúcom dokumente DNV sa absurdne navrhne podobný argument pre povolenie potratu v niektorých prípadoch, napríklad takto: "Ján Pavol II, Benedikt XVI a František už povolili potrat v niektorých prípadoch, napríklad keď má matka rakovinu maternice a táto rakovina sa musí liečiť; teraz sa povoľuje potrat v niektorých iných prípadoch, napríklad v prípadoch malformácií plodu, v kontinuite s tým, čo učili predchádzajúci pápeži". V tomto argumente je možné vidieť chybu. Prípad operácie rakoviny maternice je možný, pretože nejde o priamy potrat, ale o nezamýšľaný dôsledok liečebného zákroku na matke (podľa tzv. princípu dvojitého účinku). Medzi týmito dvoma doktrínami by nebola kontinuita, ale diskontinuita, pretože druhá doktrína popiera princíp, ktorým sa riadil prvý postoj a ktorý odsudzoval akýkoľvek priamy potrat.
Problém s učením "Odpovede" a textu z Buenos Aires podľa navrhovanej formulácie však nespočíva len v jeho diskontinuite s učením svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Toto učenie je totiž v rozpore s inými doktrínami Cirkvi, ktoré nie sú len vyhláseniami riadneho magistéria, ale boli definitívne vyučované ako patriace do depozitu viery.
Tridentský koncil totiž učí tieto pravdy: že sviatostné vyznanie všetkých ťažkých hriechov je nevyhnutné pre spásu (DH 1706-1707); že žiť v druhom zväzku ako muž a žena, kým existuje manželský zväzok, je ťažkým hriechom cudzoložstva (DH 1807); že podmienkou udelenia rozhrešenia je kajúcnikova ľútosť, ktorá zahŕňa ľútosť nad hriechom a úmysel viac nehrešiť (DH 1676; 1704); že nie je nemožné, aby pokrstený človek zachovával Božie prikázania (DH 1536,1568). Všetky tieto tvrdenia si nevyžadujú len náboženský súhlas, ale treba im veriť s pevnou vierou, pretože sú obsiahnuté v zjavení, alebo ich aspoň prijať a pevne veriť, keďže ich Cirkev navrhuje definitívnym spôsobom. Inými slovami, už nejde o voľbu medzi dvoma návrhmi riadneho magistéria, ale ide o prijatie konštitutívnych prvkov katolíckej náuky.
Svedectvo Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a Tridentského koncilu sa v podstate odvíja od jasného svedectva Božieho slova, ktorému slúži Magistérium. Všetka pastoračná starostlivosť o katolíkov žijúcich v druhom manželstve po civilnom rozvode musí vychádzať z tohto svedectva, pretože len poslušnosť Božej vôli môže slúžiť spáse ľudí. Ježiš hovorí: "Kto zavrhne svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží s ňou; a ak sa ona, keď zavrhla svojho muža, vydá za iného, cudzoloží" (Mk 10, 11f). A dôsledok: "Ani smilníci, ani cudzoložníci [...] nezdedia Božie kráľovstvo" (1 Kor 6, 10). To tiež znamená, že títo rozvedení nie sú hodní prijímať sväté prijímanie skôr, ako dostanú sviatostné rozhrešenie, ktoré si zasa vyžaduje ľútosť nad svojimi hriechmi spolu s úmyslom napraviť sa. V tomto prípade nejde o nedostatok milosrdenstva, ale práve naopak, pretože milosrdenstvo evanjelia nespočíva v tolerovaní hriechu, ale v obnove sŕdc veriacich, aby žili podľa plnosti lásky, ktorú žil Kristus a ktorú nás učil žiť.
Z toho vyplýva, že tých, ktorí odmietajú interpretáciu "Amoris Laetitia", ktorú ponúka text z Buenos Aires a "Odpoveď", nemožno obviňovať z disentu. Ich problém nespočíva v tom, že by vnímali protiklad medzi tým, čo chápu, a tým, čo učí Magistérium, ale v tom, že vnímajú protiklad medzi dvoma rôznymi učeniami toho istého Magistéria, z ktorých jedno bolo teraz definitívne potvrdené. Svätý Ignác z Loyoly nás vyzýva, aby sme verili, že to, čo vidíme ako biele, je čierne, ak to tak tvrdí hierarchická Cirkev. Ale svätý Ignác nás nevyzýva, aby sme, opierajúc sa o Magistérium, verili, že to, čo nám samotné Magistérium predtým definitívne povedalo, že biela je čierna.
Navyše ťažkosti, ktoré vyvoláva text "Odpovede", sa tým nekončia. V skutočnosti "Odpoveď" prekračuje rámec toho, čo sa uvádza v "Amoris Laetitia" a v dokumente z Buenos Aires v dvoch závažných bodoch.
Prvý bod sa dotýka otázky: kto rozhoduje o možnosti udeliť sviatostné rozhrešenie rozvedeným v druhom zväzku na konci procesu rozlišovania? V "dubiu", ktoré ste predložili DNV, drahý brat, navrhujete niekoľko alternatív, ktoré sa vám zdajú možné: mohol by to byť farár, biskupský vikár, penitenciár.... Riešenie uvedené v "odpovedi" vás muselo skutočne prekvapiť, čo ste si ani nevedeli predstaviť. Podľa DNV totiž konečné rozhodnutie musí urobiť každý veriaci podľa svojho svedomia (č. 5). Z toho vyplýva, že spovedník sa tomuto rozhodnutiu svedomia iba podriaďuje. Je zarážajúce, že sa hovorí, že človek sa musí "postaviť pred Boha a vystaviť mu svoje svedomie s jeho možnosťami a obmedzeniami" (tamže). Ak je svedomie hlasom Boha v človeku ("Gaudium et spes" 36), nie je jasné, čo znamená "postaviť svoje svedomie pred Boha". Zdá sa, že svedomie je tu skôr súkromným názorom každého jednotlivca, ktorý sa potom kladie pred Boha.
Nechajme však tento bod bokom a zamerajme sa na prekvapujúce tvrdenie obsiahnuté v texte DNV. Sú to samotní veriaci, ktorí rozhodujú o tom, či dostanú alebo nedostanú rozhrešenie, a kňaz musí toto rozhodnutie iba akceptovať! Ak sa to vzťahuje všeobecne na všetky hriechy, potom sviatosť zmierenia stráca svoj katolícky význam. Už to nie je pokorná prosba o odpustenie toho, kto stojí pred milosrdným sudcom, ktorý prijíma autoritu samotného Krista, ale je to rozhrešenie seba samého po preskúmaní vlastného života. Toto nie je ďaleko od protestantského pohľadu na túto sviatosť, ktorý odsúdil Tridentský koncil, keď trvá na úlohe kňaza ako sudcu pri spovedi (porov. DH 1685; 1704; 1709). V evanjeliu sa v súvislosti s mocou kľúčov uvádza: "Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 16, 19). Evanjelium však nehovorí: "čo ľudia rozhodnú vo svedomí, že rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi". Je prekvapujúce, že DNV mohol počas audiencie predložiť Svätému Otcovi na podpis text s takouto teologickou chybou, a tým ohroziť autoritu Svätého Otca.
Prekvapenie je o to väčšie, že "Odpoveď" sa snaží oprieť o Jána Pavla II. a argumentovať, že rozhodnutie je na jednotlivých veriacich, pričom sa zatajuje skutočnosť, že citovaný text Jána Pavla II. je v priamom rozpore s "Odpoveďou". "Odpoveď" totiž cituje encykliku Ecclesia de Eucharistia 37b, kde sa v prípade prijímania Eucharistie hovorí: "Posúdenie stavu milosti, samozrejme, patrí len dotyčnému, pretože ide o hodnotenie svedomia". Pozrime sa však na vetu, ktorú Ján Pavol II. neskôr doplnil, ktorú "Odpoveď" necituje a ktorá sa ukazuje ako hlavná myšlienka tohto odseku z Ecclesia de Eucharistia: "V prípadoch vonkajšieho správania, ktoré je vážne, zjavne a trvalo v rozpore s morálnou normou, sa však Cirkev vo svojej pastoračnej starostlivosti o dobrý poriadok spoločenstva a o úctu k sviatosti nemôže necítiť byť spochybňovaná. Norma Kódexu kánonického práva o neprijatí k eucharistickému spoločenstvu tých, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú v zjavnom ťažkom hriechu, sa vzťahuje na túto situáciu zjavnej morálnej indispozície" (tamže). Ako vidíme, DNV si vybrala premisu textu svätého Jána Pavla II. a zároveň vynechala hlavný záver, ktorý je v rozpore s tézou DNV. Ak chce DNV prezentovať učenie, ktoré je v rozpore s učením svätého Jána Pavla II, najmenej, čo môže urobiť, je nesnažiť sa používať meno a autoritu svätého pápeža. Bolo by lepšie čestne priznať, že podľa DNV sa Ján Pavol II. v tomto učení svojho Magistéria mýlil.
Druhou novinkou obsiahnutou v "Odpovedi" je, že každá diecéza je vyzvaná, aby si vypracovala vlastné usmernenia pre tento proces rozlišovania. Z toho vyplýva okamžitý záver: ak budú usmernenia odlišné, stane sa, že rozvedení budú môcť prijímať Eucharistiu podľa usmernení jednej diecézy a nie podľa usmernení inej diecézy. Teraz jednota Katolíckej cirkvi od najstarších čias znamená jednotu v prijímaní Eucharistie: keďže jeme ten istý chlieb, sme to isté telo (porov. 1 Kor 10, 17). Ak môže katolícky veriaci prijať sväté prijímanie v jednej diecéze, môže ho prijať vo všetkých diecézach, ktoré sú v spoločenstve s univerzálnou Cirkvou. Toto je jednota Cirkvi, ktorá je založená na Eucharistii a vyjadruje sa v nej. Preto skutočnosť, že človek môže prijímať sväté prijímanie v jednej miestnej cirkvi a nemôže ho prijímať v inej, je presnou definíciou schizmy. Je nemysliteľné, že by "odpoveď" DNV chcela niečo také podporovať, ale toto by boli pravdepodobné dôsledky prijatia jej učenia.
Aké východisko majú tvárou v tvár všetkým týmto ťažkostiam v "Odpovedi" DNV tí, ktorí chcú zostať verní katolíckej doktríne? Už som povedal, že text z Buenos Aires a text "Odpovede" nie sú presné. Nehovoria jasne, čo majú na mysli, a preto nechávajú otvorené aj iné výklady, akokoľvek nepravdepodobné. To ponecháva priestor na pochybnosti o ich výklade. Na druhej strane spôsob, akým je v "Odpovedi" zaznamenaný súhlas Svätého Otca, a to jednoduchým datovaným podpisom v päte strany, je nezvyčajný. Obvyklá formulácia by bola "Svätý Otec schvaľuje text a nariaďuje (alebo povoľuje) jeho uverejnenie", ale nič z toho sa v tejto zle upravenej "Nóte" neobjavuje. To otvára ďalšie pochybnosti o autorite "Odpovede".
Tieto otázky nám umožňujú vzniesť nové "dubium" podľa toho, čo som formuloval skôr: existujú prípady, keď je možné po období rozlišovania udeliť sviatostné rozhrešenie pokrstenému, ktorý udržiava sexuálny vzťah s osobou, s ktorou žije v druhom zväzku, ak tento pokrstený nechce urobiť úmysel nepokračovať v týchto vzťahoch?
Drahý brat, kým sa toto "dubium" nevyrieši, autorita "Odpovede" na tvoje "dubium" a listu z Buenos Aires zostáva vzhľadom na nepresnosti, ktoré tieto texty obsahujú, v nedohľadne. Tým sa otvára malý priestor pre nádej, že na toto "dubium" bude negatívna "Odpoveď". V tomto prípade by z toho nemali hlavný prospech veriaci, ktorí by v každom prípade neboli povinní prijať pozitívnu "odpoveď" na "dubium" ako rozpornú s katolíckou doktrínou. Hlavným príjemcom by bola autorita odpovedajúca na "dubium", ktorá by zostala zachovaná neporušená, pretože by už nežiadala veriacich o náboženský súhlas rozumu a vôle týkajúci sa právd, ktoré sú v rozpore s katolíckou doktrínou.
V nádeji, že toto vysvetlenie objasní význam "odpovede", ktorú ste dostali od DNV, Vám posielam bratský pozdrav "in Domino Iesu",
+J.Em. kardinal Gerhard Ludwig Müller, Rím