MYSLIEŤ S CIRKVOU
"Myslieť s Cirkvou znamená myslieť s Cirkvou," povedal mi nedávno ktosi a ukázal prstom, akoby som sa tomu zdráhal, akoby som posledných tridsať rokov a väčšinu svojej spisovateľskej kariéry strávil tým, že som to nerobil.
Myslieť s Cirkvou si vyžaduje, aby ste mysleli, pretože to, čo Cirkev učí, má osloviť nielen našu vôľu, ale aj náš rozum. Nechcem tým povedať, že keď Cirkev prikazuje niečo, čomu nerozumieme, musíme odložiť svoju poslušnosť, kým to nepochopíme. Opak je pravdou. Veď sám Pán hovorí, že ak ho milujeme, budeme poslúchať jeho prikázania, a potom nám Otec dá svetlo.
Poslúchať teda znamená byť otvorený svetlu. "Viera prichádza z počutia," hovorí svätý Pavol, a ja to chápem tak, že nemá na mysli len "počúvanie o", akoby ste potrebovali byť o niečom len informovaní. Znamená to počuť a počúvať, prijať posolstvo do svojho srdca. "Kto má uši na počúvanie, nech počúva," hovorí Pán.
Napriek tomu vec viery nie je súborom ľubovoľných príkazov a izolovaných teologických údajov a hlbšie vstúpiť do nej znamená hlbšie vstúpiť do uvažovania o skutočnosti. Padlý človek má však bezhraničnú schopnosť odvracať sa od skutočnosti.
Jeho zvyčajným vzorom je nahradiť skutočnosť nejakým menej náročným objektom svojej predstavivosti, zloženým z istej pravdy a veľkej dávky vášní, dobra a zla. Tento objekt neznesie podrobnú analýzu. Bude fragmentárny, nesúvislý, v rozpore sám so sebou.
Bude to aj akási Potemkinova dedina. Ak nazriete za hlavnú dopravnú tepnu, ak sa vyberiete za domy k hospodárskym budovám, ak sa pozriete skôr na polia než do predzáhradiek, uvidíte zmätok, dezilúziu, skazenosť, ba aj šialenstvo.
Dovoľte mi aplikovať túto lekciu na naše súčasné spory v Cirkvi. Ona učí, a Pán to hovorí otvorene, že smilstvo je zlé. Nie je to len "menej ako optimálne", ako iný môj spolubesedník opísal ešte závažnejší hriech z tej istej kategórie. Je to, hovorí Ježiš, ktorý používa prekvapujúco telesnú metaforu, medzi vecami, "ktoré vychádzajú z človeka", ako krádež a vražda, ktoré ho robia nečistým.
Ale prečo je to tak? Nie je to zlé preto, že Cirkev učí, že je to zlé; Cirkev učí, že je to zlé preto, že je to v skutočnosti zlé. Cirkev nemá moc vyhlásiť zlé za dobré, alebo dokonca za neutrálne.
Boh sám nemá moc vyhlásiť zlé za dobré, pretože on sám je dobrý a takéto vyhlásenie by bolo popretím samého seba, ako keby vyhlásil, že nie je Boh.
Sebaprotirečenie je slabosť, odpadnutie, nie moc, a preto ho nemožno predpovedať Bohu.
Otázka znie, prečo je smilstvo zlé? Táto otázka apeluje na náš rozum a intelekt: na našu schopnosť rozpoznať prvé princípy a vyvodiť z nich správne závery; a na našu schopnosť vidieť, čo je dobré, pravdivé a krásne, jedným bezprostredným pohľadom.
A tu nachádzam u mnohých katolíkov odhodlané odmietanie premýšľať. Namiesto toho budeme počuť, že iné hriechy sú oveľa závažnejšie. To, samozrejme, vôbec nie je k veci a v našej dobe je to trestuhodne nezodpovedné. Cholera nie je najhoršou chorobou na svete - ale v epidémii cholery ňou môže byť. Napriek tomu sa natíska otázka.
Je škoda, že sa musíme poučiť od básnika, ktorého kresťanská viera bola často chabá a napätá, ale tu je Alfred Tennyson, ktorý opisuje, čo jeho ideálny vládca, kráľ Artuš, požadoval od rytierov, ktorí mu prisahali vernosť:
Prinútil som ich, aby položili svoje ruky do mojich a prisahali
že budú kráľa ctiť, akoby bol
ich svedomím a ich svedomie ako ich kráľ,
aby zlomili pohana a podporili Krista,
aby jazdili po svete a napravovali ľudské krivdy,
že nebudú ohovárať, ani ho ohováranie počúvať,
ctiť si svoje vlastné slovo ako slovo svojho Boha,
viesť sladký život v najčistejšej čistote,
milovať len jednu dievčinu, pripútať sa k nej,
a uctievať ju rokmi šľachetných skutkov,
kým ju nezískajú; lebo som naozaj nepoznal
nijakého rafinovanejšieho pána pod nebom
ako je dievčenská vášeň k dievčaťu.
Nielen preto, aby v mužovi udržala základ,
ale učí vznešeným myšlienkam a milým slovám
a dvornosti a túžbe po sláve,
a lásku k pravde, a všetko, čo robí muža mužom.
To hovorí Artuš Guenevere po jej cudzoložnom pomere s Lancelotom a následnej zrade, ktorá zničila spoločenstvo Okrúhleho stola. "Dievčenská vášeň pre dievčinu" - to sú slová, ktorým dnes už len ťažko rozumieme. Prečo sa Jakub sedem rokov namáhal, aby získal ruku Ráchel? Smilstvo z toho robí nezmysel. Ale Jakubova "dievčenská vášeň pre dievčinu" nebola pre nejakú časť tela, ani pre telo oddelené od osoby, ani pre osobu, ale oddelenú od toho vzťahu k času a večnosti, bez ktorého vôbec nie sme osobami. Bola pre Ráchel ženu ako ženu, teda ako stvorenú pre muža ako muža, ktorý sa mal stať tým jednotným telesným spojením, ktoré každého z nás fakticky a kauzálnou silou príkladu spája s prvými ľuďmi a s poslednými, ktorí majú prísť.
V skutočnosti smilstvo ako predpokladané spoločné konanie mladého muža a ženy nepokazilo len vysokú duchovnú romantiku. Zanechalo za sebou cynizmus a odmietanie možnosti, že by to mohlo byť inak. A to sa ani nedotýkame obrovskej spoločenskej škody, ktorú tento hriech spôsobil. Napriek tomu to všetko máme teraz ignorovať ono , "myslieť s Cirkvou"? Myslieť?
Anthony Esolen
https://www.thecatholicthing.org/2024/01/08/to-think-with-the-church-2/