PROBLÉM DIALÓGU MEDZI KRESŤANMI A KOMUNISTAMI
Pápež sa stretol so zástupcami skupiny Dialop, ktorú tvoria kresťania, socialisti a marxisti. Vo svojom príhovore však nepoukázal na rozdiel vo vízii, ktorý existuje medzi katolíckou politickou doktrínou a marxizmom-socializmom.
V stredu 10. januára František predniesol pozdravný príhovor skupine Dialop (projekt transverzálneho dialógu), ktorú tvoria kresťania, socialisti a marxisti: "Vítam vás, zástupcov Dialopu, ktorí sa už mnoho rokov angažujú v podpore spoločného dobra prostredníctvom dialógu medzi socialistami/marxistami a kresťanmi. Pekný program!" Pápež vyzval na "snívanie", "dobrodružstvo" a "riskovanie". Hovoril najmä o "rozbíjaní foriem", "venovaní pozornosti slabším" a "presadzovaní zákonnosti".
Prvé tri výzvy - snívať, riskovať a podnikať - nie sú ani teologickými, a už vôbec nie doktrinálnymi či dokonca pastoračnými kategóriami. Sú to sentimentálne, skúsenostné a sociologické pojmy, navyše málo významné z hľadiska obsahu: snívať o čom? Kde riskovať? Do akej miery a prečo riskovať? Sú to výzvy na nastúpenie cesty, na začatie procesu... ale bez kritérií, ktoré by určili, či je táto cesta pozitívna alebo nie, či je kresťanská alebo nie. O takto formulovaných výzvach by sa dalo povedať, že sú "historizujúce" v tom zmysle, že ich význam sa vynára z histórie, v rámci samotného procesu, a nie je tu vopred ako svetlo osvetľujúce samotný proces. Dokonca aj myšlienka konca chýba v pozvaní snívať, odvážiť sa a riskovať. Z toho vyplýva, že prax tu má prednosť pred doktrínou.
To isté možno povedať aj o názvoch troch oblastí, ktorým sa pápež vo svojom prejave venoval. Čo znamená "prelomenie formy"? Ak sú vzory, ktoré treba prelomiť, nesprávne, potom je dobré ich prelomiť, ale ak sú správne, už to tak nie je. Čo znamená venovať pozornosť slabým, ak sa nedefinuje, kto sú slabí a akými prostriedkami túto pozornosť voči nim vyjadriť? Pojem "slabý" nie je absolútny a jednoznačný, rovnako ako nástroje na pomoc slabým, ktoré, ak sa zneužívajú, ich môžu ešte viac oslabiť, a nie emancipovať. Je potrebné vhodne chápať aj pojem "legitímnosť".
Marxizmus a socializmus majú v týchto bodoch odlišnú a často radikálne protichodnú víziu ako katolícka politická doktrína. Z Františkovho prejavu však o tejto odlišnosti nič nevyplýva. Dialóg musí vždy vychádzať z rozdielnych identít a musí byť sporom o pravdivosť jednotlivých pozícií, inak sa redukuje na rozprávanie. Nemožno si tiež myslieť, že zhoda môže vzniknúť len v procese dialógu, pretože ak sa nezačne od rôznosti identít, zhoda sa redukuje na umelú zhodu.
Dialóg medzi kresťanstvom a marxizmom tak dospel do novej fázy. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia, za čias Giulia Girardiho, aby bolo jasné, bolo kresťanstvo naklonené doľava, aby súhlasilo s marxizmom. Nedávno došlo k obratu: myslí sa, že to musí byť marxizmus, ktorý sa ohýba doprava, aby súhlasil s tradicionalistickým kresťanstvom. U Františka je dialóg zbavený predpokladov, kritérií a cieľov: je zverený sám sebe, je to proces, otvorená cesta... o ktorej nevieme, kde pristane. Ale prečo sa do toho potom púšťať?
Stefano Fontana
https://lanuovabq.it/it/francesco-e-il-problema-del-dialogo-tra-cristiani-e-comunisti