NA DUKOVE POCHYBNOSTI ODPOVEDÁ NE-MAGISTÉRIUM KONAJÚCE AKO MAGISTÉRIUM
Na Dikastériu pre náuku viery sa hrá divadlo absurdity: "náboženská úcta" sa vzdáva autoritatívnemu výkladu pasáže, ktorá v Amoris Laetitia... nie je. Na žiadosti o vysvetlenie Amoris Laetitia, ktoré predniesol emeritný arcibiskup Prahy, mesta Kafku, sa dôsledne odpovedá kafkovsky.
V týchto dňoch sa často vyskytujú prípady vatikánskych odpovedí, ktoré nie sú skutočnými odpoveďami, ale klamstvom. Nová príležitosť tohto druhu sa vyskytla, keď prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Victor Manuel Fernández oficiálne odpovedal kardinálovi Dominikovi Dukovi, emeritnému pražskému arcibiskupovi, ktorý v mene českých biskupov poslal niekoľko otázok (opäť sme pri dubiách) o podávaní Eucharistie rozvedeným ľuďom v novom zväzku. Otázky sa týkali apoštolskej exhortácie Amoris laetitia. Odpovede však nič neobjasňujú. Na ilustráciu upnime pozornosť na niekoľko pasáží.
Ako je známe, text Amoris laetitia (AL) v žiadnej pasáži nehovorí o tom, že znovu zosobášení rozvedení môžu mať prístup k eucharistickému prijímaniu. Dokonca to ani výslovne nestanovuje v určitých konkrétnych prípadoch. K tomu, že kardinál Caffarra vtedy napísal, že keby to pápež chcel ustanoviť, napísal by to do apoštolskej exhortácie, keďže to neurobil, znamená to, že to ustanoviť nechcel. Trochu naivný postoj. V každom prípade Caffarra poukazoval na istý aspekt: AL nepripúšťa k svätému prijímaniu rozvedených, ktorí žijú spolu alebo sú znovu zosobášení. Keď však biskupi z Buenos Aires vyhlásili, že ich pripustia, pápež im napísal schvaľovací list a dal ho vložiť do Acta Apostolicae Sedis. Tu je teda kľúčová otázka kardinála Duku: má táto publikácia magisteriálnu hodnotu? Fernández odpovedá áno a hovorí, že by sa jej mala priznať náboženská úcta.
Situácia sa tu stáva pirandelovskou alebo kafkovskou, ako sa komu páči. Pápež mohol v exhortácii povedať, že znovu zosobášení rozvedení môžu, možno v osobitných prípadoch, pristupovať k svätému prijímaniu, a neurobil tak. V tomto bode teda AL nie je magistériom a ani ním byť nechce. Keby to - pozri Caffarra - chcel urobiť, urobil by to, ale neurobil. Biskupi z Buenos Aires teda interpretujú nemagisterium, odvolávajú sa na to, čo nebolo povedané, takže ich interpretácia je neinterpretáciou, pretože interpretácia ničoho je neinterpretáciou. Potom prichádza pápež, ktorý podáva autoritatívny výklad neinterpretácie nemagisteria, a Fernández tvrdí - má tú odvahu tvrdiť -, že by to bolo magisterium. Ako však môže takáto konštrukcia obstáť? Vyvoláva úsmev, keď sa kardinál Duka pýta: "Nebolo by vhodné, aby celú záležitosť lepšie vysvetlil text vášho kompetentného magistéria?" A Fernandez odpovedá, že nie, že to nie je potrebné, pretože v liste biskupom Buenos Aires je záležitosť vysvetlená "dostatočne".
Nemenej absurdným divadlom je Fernándezova, nie nová, snaha hlásať dokonalú kontinuitu medzi tým, čo učí AL a dvaja predchádzajúci pápeži, Ján Pavol II. a Benedikt XVI, ktorí - ako tvrdí - už predtým pripustili možnosť prístupu k Eucharistii za predpokladu, že títo dvaja žijú spolu ako brat a sestra. Ale práve tu sa stáva diskontinuita zjavnou. Podľa prefekta František trvá na tomto návrhu, ale pripúšťa, že pri jeho praktizovaní môžu nastať ťažkosti, a preto v určitých prípadoch po náležitom rozlišovaní pripúšťa udeľovanie sviatosti zmierenia aj vtedy, keď človek nedokáže žiť zdržanlivo. Zamlčaná je tu diskontinuita, ktorá spočíva v tom, že cudzoložstvo sa už nepovažuje za intrinsece malum (vnútorne zlé) a za dôvod sa nepovažuje nejaký argument zjavenej viery, ale "ťažkosti pri jej praktizovaní". Tento bod spochybňuje zásadu, že Boh od nás nikdy nevyžaduje niečo, čo nemôžeme s jeho pomocou dodržiavať. Človek sa pýta: ako je možné toto zamaskovať za údajnú kontinuitu, ktorá neexistuje?
K rovnakým pirandelovským záverom dospejeme aj pri skúmaní odpovedí na otázky, kto má na konci procesu rozlišovania rozhodnúť, či pripustiť k svätému prijímaniu alebo nie. Každý vie, že po tomto hypotetickom rozlišovaní nie je nikde reálna stopa a že nakoniec rozhodujú samotní znovuzosobášení rozvedení. Celá rétorika sprevádzania v procese rozlišovania, ktorú od 70. rokov 20. storočia navrhoval kardinál Kasper, je prázdna a inštrumentálna. Duka jasne kladie otázku: "Kto má byť hodnotiteľom?", a dokonca pridáva hypotézy: spovedník, miestny farár, farár foraneo, biskupský vikár alebo penitenciár? V týchto príkladoch je šikovný sarkazmus, pretože je dobre známe, že v skutočnosti nič z toho nie je a nebude. A v skutočnosti to Fernández uznáva: "je to každý človek individuálne, kto je povolaný postaviť sa pred Boha a vystaviť mu svoje svedomie". Čím sa deklaruje to, čo bolo od začiatku cieľom pestovaným pod pláštikom rétoriky.
Stefano Fontana
www.lanuovabq.it