NÁBOŽENSKÁ ZBABELOSŤ
Keď je v Cirkvi pokoj, ako to bolo dlho v tejto krajine, keď je v spoločenstve zachovaný verejný poriadok a sú zabezpečené osobné a majetkové práva, existuje mimoriadne nebezpečenstvo, že sa nebudeme posudzovať podľa toho, čo je mimo nás, a nie podľa toho, čo je v nás. Považujeme za samozrejmé, že sme kresťania, pretože sme boli správne vyučovaní a pravidelne sa zúčastňujeme na kresťanských obradoch. Ale aj keď je veľkou výsadou a povinnosťou používať prostriedky milosti, čítanie a modlitba nestačia a samy osebe z nás nikdy neurobia skutočných kresťanov. Dajú nám správne vedomosti a dobré pocity, ale nie pevnú vieru a rozhodnú poslušnosť. Kresťania, ako je Marek, budú v prosperujúcej Cirkvi hojní; a ak prídu problémy, nebudú na ne pripravení. Tak dlho boli zvyknutí na vonkajší pokoj, že sa neradi nechajú presvedčiť, že sa blíži nebezpečenstvo. Usadia si vo svojich predstavách, že budú žiť a zomrú nerušene. Na svetové dianie, ako sa vyjadrujú, sa pozerajú veselo a argumentujú si sebaklamom. Ďalej robia ústupky, aby splnili svoje vlastné predpovede a želania; a vzdávajú sa kresťanskej veci, aby sa neveriaci nezaviazali k otvorenému útoku na ňu. Niektorí z nich sú ľudia s kultivovaným a vycibreným vkusom; a tí sa drsného života pútnikov, ku ktorému sú povolaní, stránia ako niečoho zvláštneho a extravagantného. Tých, ktorí majú jednoduchší pohľad na povinnosti a perspektívy Cirkvi, považujú za nadšencov, unáhlených a neskrotných alebo zvrátených. Povedané na rovinu, stav prenasledovania nie je (ako sa to familiárne nazýva) ich živlom, nemôžu v ňom dýchať.
Žiaľ, ako veľmi sa líšia od apoštola, ktorý sa naučil byť spokojný s tým, v akom stave sa nachádzal, a ktorý bol všetkým všetkým. Ak teda nastanú chvíle, keď sme z dlhej istoty takto otupení a sme v pokušení uprednostniť poklady Egypta pred potupou Krista, čo môžeme, čo máme robiť, než sa modliť, aby Boh tak či onak skúšal samotné srdce Cirkvi a aby nás skôr trápil tu než potom?
Nech je vyhliadka na dočasný triumf satana akokoľvek hrozná, nech sú kopytá jeho jazdcov akokoľvek zúrivé a nech je dôvod, pre ktorý bojujú, predsa len je lepšie, keď nás postihne takáto trýzeň, než aby sa zákutia nášho dedičstva stali skrýšami sebectva a školami vlažnosti. Nech radšej povstane Boh a strašne zatrasie zemou (hoci je to strašná modlitba), než aby sa medzi nami skrývali dvojtvárnici a duše sa strácali súčasnou ľahkosťou! Nech povstane, ak niet inej možnosti, a nech nás trestá svojou sladkou kázňou, ako to naše srdcia najlepšie znášajú; nech vynáša naše hriechy na tomto svete, aby sme neboli odsúdení v deň Pánov; nech nás tu zahanbí, nech nás pokarhá ústami svojich služobníkov, potom nech nás obnoví a vedie nás lepšou cestou k pravdivejšej a svätejšej nádeji!
Nech nás preosieva, až kým sa z nás neodstránia plevy! hoci, keď sa ho takto dovolávame, nevieme, o čo prosíme, a keď cítime, že samotný cieľ je dobrý, nedokážeme dôstojne odhadnúť hrozivosť tohto trestu, o ktorom tak slobodne hovoríme. Nepochybne nevieme, nedokážeme zmerať hrôzy Pánových súdov; lacno používame slová. Napriek tomu nemôže byť nesprávne používať ich, keď vidíme, že sú najlepšou obetou, akú môžeme Bohu priniesť; a aby sme ho zároveň prosili, aby nás viedol ďalej a dal nám silu znášať skúšku podľa toho, ako sa na nás otvorí.
Tak môžeme vydávať evanjeliá pre bojazlivých dezertérov z veci pravdy; hovoriť Kristove slová a ukazovať jeho život a smrť; povstať silní z našich utrpení a budovať Cirkev v prísnosti a horlivosti tých, ktorí pohŕdajú týmto životom, okrem toho, že vedie k inému.
sv. John Henry Newman
https://www.thecatholicthing.org/2020/09/02/religious-cowardice/