TAJOMSTVÁ TRADIČNEJ OMŠE (2): STUPŇOVÉ MODLITBY A HĽADANIE BOŽIEHO MESTA(I)

Modlitby pri stupňoch oltára (alebo stupňové modlitby) pozostávajú zo Žalmu 42 (43), Confiteor a rozhrešenia, niekoľkých veršov a dvoch modlitieb, ktoré kňaz prednáša, keď sa blíži k oltáru. Dominantný tón týchto modlitieb je jednoduchý, ale zároveň plný nádeje, a tak stojí v protiklade k byzantskému obradu, ktorý sa začína slávnostným ohlasovaním: "Požehnané je kráľovstvo Otca i Syna i Ducha Svätého, teraz i vždycky i na veky vekov."

Tam, kde sa tento obrad začína tónom príchodu a hneď dáva najavo, že posvätná liturgia je účasťou na nebi, tradičný rímsky obrad sa začína tónom odcudzenia a vyhnanstva, čím dramatizuje inú pravdu, že sme stále pútnikmi na zemi vyhnanými na východ od raja a že nebeská liturgia je naším jediným zdrojom pravej radosti.

Stupňové modlitby sú tiež v kontraste s novým rímskym obradom, ktorý, ako uvidíme, začína skráteným kajúcim obradom, ktorý je veselší, jednoduchší a menej účinný.

Žalm 42 je nápadný:

Júdica me, Deus, et discerne causam meam de gente non sancta: ab hómine iníquo et dolóso érue me.

Quia tu es, Deus, fortitúdo mea: quare me repulisti, et quare tristis incédo, dum afflígit me inimícus?

Emitte lucem tuam et veritátem tuam: ipsa me deduxérunt et adduxérunt in montem sanctum tuum et in tabernácula tua.

Et introíbo ad altáre Dei: ad Deum qui laetíficat juventútem meam.

Confitébor tibi in cíthara, Deus, Deus meus: quare tristis es, ánima mea, et quare conturbas me?

Spera in Deo, quoniam adhuc confitébor illi: salutáre vultus mei, et Deus meus.

Čo Douay Rheims prekladá ako:

Súď ma, Bože, a odlíš moju vec od bezbožného národa: vysloboď ma od nespravodlivého a ľstivého človeka.

Veď ty, Bože, si moja sila; prečo si ma zavrhol a prečo chodím zarmútený, kým ma nepriateľ trápi?

Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; oni ma viedli a priviedli na tvoj svätý vrch a do tvojich príbytkov.

Vstúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý dáva radosť mojej mladosti.

Vyznám sa Ti na cithare, Bože, môj Bože: prečo si smutná, moja duša, a prečo ma znepokojuješ?

Dúfam v Boha, lebo sa mu stále budem vyznávať: spásu mojej tváre a môjho Boha.

Žalm, o ktorom sa niektorí domnievajú, že ho napísal kráľ Dávid po tom, ako ho jeho vzbúrený syn Absolón  vyhnal z Jeruzalema, sa začína prosbou o súdny proces v politickom kontexte. (Causa, čo Douay Rheims správne prekladá ako "moja vec", sa môže vzťahovať aj na právny prípad.) Žalmista nežaluje alebo nepodáva protižalobu len na "človeka ľstivého a nespravodlivého", ale na "národ, ktorý nie je svätý". A ak je nesvätý národ súčasťou problému, riešenie spočíva v Božom súde a v odchode na jeho sväté miesto, na jeho vrch, do jeho príbytkov a na jeho oltár. Lebo tam omladneme, tam budeme chváliť Boha na citare, hudobnom nástroji (v skutočnosti jedinom hudobnom nástroji, ktorý sa spomína v Ordináriu svätej omše), ktorý môže alegoricky odkazovať na dobre naladené srdce. [2] Ak chceme vyjadriť poučenie žalmu v augustiniánskych termínoch, ak je problémom pozemské mesto, riešením je Božie mesto.

Je pozoruhodné, že použitie 42. žalmu v omši, ktorý vytvára taký ostrý kontrast medzi Božou spravodlivosťou a nespravodlivosťou politickej sféry, bolo kodifikované v období kresťanstva. [3] Neočakáva sa, že sa bude hovoriť o "nesvätom národe" v časoch, keď existovalo úzke spojenectvo medzi oltárom a trónom, keď kráľa korunovali pápeži alebo biskupi a očakávalo sa, že bude presadzovať pravé náboženstvo. Tieto reči nás však upozorňujú na hlbokú pravdu: že ani vláda katolíckych monarchov nedokáže kompenzovať alebo odstrániť prirodzené nedostatky politického života, že existujú a vždy existovali dve mystické "mestá" a že tieto dve mestá budú existovať vedľa seba vo vzájomnom napätí až do konca čias. Katolícke myslenie hovorí o "sociálnom" kráľovstve Krista Kráľa, ale nehovorí o jeho "politickom" kráľovstve, aby bolo jasné, že jeho vláda nie je "politická" v tom zmysle, že by sa mala stotožňovať s tým či oným viditeľným zriadením alebo ústavou. Skôr by sa malo rozšíriť na každý národ, každú kultúru, každého občana, každý zákon a všetky umenia; a to sa môže diať v ľubovoľnom počte rôznych režimov, od monarchie až po demokraciu, aj keď sa nikdy nemôže diať v žiadnom z nich dokonale.

Úvodné modlitby tridentského obradu preto na jednej strane bojujú proti politickej modloslužbe a na druhej strane proti politickej nezodpovednosti.

Pokiaľ ide o politickú modloslužbu, recitácia Žalmu 42 pripomína veriacim, že aktualizáciu Božích prisľúbení si nemožno zamieňať so žiadnym konkrétnym politickým usporiadaním, dokonca ani s katolíckym konfesijným štátom, a dokonca ani s americkým založením. Spása pochádza zo svätého Božieho stánku, nie z národa.

Na druhej strane nás Žalm 42 chráni aj pred antipolitickým stiahnutím sa. Kristovo spoločenské kráľovské postavenie znamená, že katolícke náboženstvo nemožno nikdy považovať za čisto súkromnú záležitosť bez vplyvu na verejné fórum; nemožno ho dať pod kríž. [4] Katolíci majú povinnosť zlepšovať svoju krajinu a vládu prostredníctvom občianskych cností a angažovanosti. Našou nádejou je Boh, radosť našej mladosti, ako nám pripomína žalmista (Ž 42, 4), a s touto nádejou sa budeme snažiť, aby sme rozvážnym a zodpovedným spôsobom urobili nesvätý národ, v ktorom žijeme a ktorý napriek jeho nedostatkom milujeme, o niečo menej nesvätým.

Záver

Akokoľvek sú však tieto politické pripomienky užitočné, nepredstavujú hlavný cieľ žalmu, ktorým je premeniť našu vyčerpanosť a zúfalstvo na živú nádej. Žalm som opísal ako prostý, a skutočne taký je. Hovoriaci je na "zlom mieste", ako by sme povedali, a dokonca sa trochu skúsene pýta Boha, prečo ho zavrhuje. Keď si však spomenie, že pôjde do Božej svätyne, jeho postoj sa zmení na nádej. Ďalší a jediný raz, keď si kladie otázku, je to otázka na seba samého: "Prečo si smutný, ty hlúpa duša? Boh ti kryje chrbát. Vezmi si srdce!" Takáto nádej nám pomáha túžiť po Božom meste nad pozemským mestom a hlbšie vstúpiť do ústredného liturgického úkonu tohto mesta. Kňaz, služobníci a veriaci, ktorí recitujú tento žalm, sú teraz pripravenejší ísť k oltáru Boha, Boha, ktorý dáva radosť našej mládeži.

Michael P. Foley

Poznámky:

[1] Pozri Nicholas Gihr, The Holy Sacrifice of the Mass Dogmatically, Liturgically And Ascetically Explained (St. Louis, Missouri: Herder, 1902), 353.

[2] Svätý Augustín ponúka podrobnejší výklad. Podľa neho je psalterium strunový nástroj s bubnom alebo mušľou na horných častiach, kým cithara je strunový nástroj s ozvučnou doskou na dolnej časti. Psalterium teda znamená poslušnosť voči božím prikázaniam zhora, kým cithara znamená cnostne znášať súženia, ktoré k nám prichádzajú zdola. (Pozri Enarrationes in Psalmos, Žalm 42, ods. 5.

[3] Jungmann avizuje, že hoci Žalm 42 definitívne ustálil na aktuálnom mieste misál pápeža svätého Pia V. z roku 1570, v latinskom cirkevnom obrade sa začal prvýkrát objavovať okolo 10. storočia. Pozri Josef Jungmann, Rímsky obrad, trans. Francis A. Brunner (New York: Benziger Brothers, 1959), 199-201.

[4] James Likoudis, "Sociálna vláda Krista Kráľa", in Encyclopedia of Catholic Social Thought, Social Science, and Social Policy, 987-88.

https://www.newliturgicalmovement.org/2024/01/prayers-at-foot-of-altar-part-1.html