NAČO SOM NA TOMTO SVETE?

Sme na zemi preto, aby sme oslavovali Boha a získali si tak večné šťastie. Božia sláva je cieľom celého stvorenia. Všetky stvorenia na zemi sú stvorené pre tento cieľ, aby na sebe zjavovali Božie dokonalosti a Božiu vládu nad jeho rozumnými stvoreniami, teda nad anjelmi a ľuďmi, a aby bol nimi milovaný a chválený. Aj hmotný svet a stvorenia, ktoré nemajú rozum, zvieratá, stromy, rastliny, kamene, kovy atď. chvália Boha podľa svojho spôsobu. "Pán stvoril všetko pre seba" (Prísl. 16, 4). Je preto zavádzajúce a dvojzmyselné tvrdiť, že človek je jediným tvorom na zemi, ktorého si Boh stvoril pre seba. Človek nie je stvorený pre seba, ale pre cieľ, aby ohlasoval Božiu velebnosť. Musí to robiť bez ohľadu na to, či si to želá, alebo nie. Stavba ľudského tela, vznešené sily jeho duše, odmeny dobrých, tresty zlých, to všetko ohlasuje Boží majestát, jeho všemohúcnosť, múdrosť, dobrotu, spravodlivosť atď. Aj zavrhnutý bude musieť prispieť k Božej sláve (Prísl 16, 4). Nakoniec ukáže, aká veľká je Božia svätosť a spravodlivosť. Človek z toho, že má rozum a slobodnú vôľu, je prostredníctvom nich osobitným spôsobom uschopnený vzdávať Bohu slávu. Robí to vtedy, keď poznáva, miluje a ctí Boha. Človek je stvorený predovšetkým pre posmrtný život. V tomto živote je cudzincom, vyhnancom a pútnikom. "Nemáme tu trvalé mesto, ale hľadáme to, ktoré má prísť" (Hebr 13, 14) . Nebo je naša pravá vlasť, tu sme vo vyhnanstve.

Preto nie sme na zemi len preto, aby sme zbierali pozemské poklady, dosahovali pozemské pocty, jedli a pili alebo si užívali pozemské rozkoše. Je ako pocestný, ktorý, priťahovaný krásou scenérie, nepokračuje v ceste, a tak sa nechá predbehnúť nocou. Nie sme stvorení pre zem; sme stvorení, aby sme hľadeli hore, do neba. Stromy, rastliny ukazujú nahor k nebu, akoby nám chceli pripomenúť, že je to náš domov.

Z tohto dôvodu náš Pán hovorí: "Jedno je nevyhnutné" (Lk 10, 42) a opäť: "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné vám bude pridané." (Mt vi. 33) Nešťastie je, že príliš veľa ľudí zabúda na svoj posledný cieľ a upínajú svoje srdce na peniaze, vplyv, pocty atď. Podobajú sa kráľom tej pohanskej krajiny, ktorí, hoci vládli iba rok a potom museli odísť žiť na pustý ostrov, trávili všetok čas v prepychu a hodovaní a na ostrove, kam boli poslaní, si nezaložili nijaké zásoby do budúcnosti. Kto nemyslí na svoj posledný koniec, nie je pútnikom, ale tulákom a padne do rúk diabla ako tulák do rúk polície. Je ako námorník, ktorý nevie, kam sa plaví, a tak stroskotá na svojej lodi. Náš Pán takých prirovnáva k sluhovi, ktorý spí, namiesto toho, aby bdel nad príchodom svojho pána (Mt 24,42).

AKO MÁME DOSIAHNUŤ VEČNÉ ŠŤASTIE?

Večné šťastie spočíva v zjednotení s Bohom prostredníctvom cvičenia intelektu kontemplujúceho Boha a vôle milujúcej Boha. Ak ho chceme dosiahnuť, musíme sa k nemu začať približovať už v tomto živote. Musíme sa snažiť poznať a milovať Boha. Láska k Bohu však spočíva v zachovávaní jeho prikázaní (Jn 14, 23). Z toho vyplýva, že:

Večné šťastie dosiahneme týmito spôsobmi:

• Musíme sa usilovať o poznanie Boha prostredníctvom viery v pravdy, ktoré nám zjavil.

Náš Pán hovorí: "To je večný život, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal" (Jn xvii. 3). To znamená, že poznanie Boha privádza človeka k večnému šťastiu.

• Božiu vôľu musíme plniť zachovávaním jeho prikázaní.

Náš Pán hovorí bohatému mladíkovi: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania" (Mt xix. 17).

Vlastnými silami nemôžeme ani veriť, ani zachovávať prikázania; na to potrebujeme Božiu milosť. Aj Adam a Eva v stave nevinnosti potrebovali pomoc milosti. Ten, kto cestuje do vzdialenej krajiny, potrebuje okrem vlastnej námahy aj peniaze na cestu. Poľnohospodár nemôže obrábať svoju pôdu bez pomoci slnka a dažďa. Aj človek má kvôli prvotnému hriechu osobitnú slabosť. O to nevyhnutnejšia je milosť. Slepec potrebuje sprievodcu, chorý posilňujúci pokrm. Sme ako človek, ktorý pre slabosť padol na zem a sám od seba nemá silu vstať. Musí sa poobzerať po niekom, kto by mu pomohol. Tak nám to hovorí náš Pán: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15, 5). Ako je slnko potrebné pre zem, aby ju osvietilo a zohrialo, tak je milosť potrebná pre našu dušu.

• Božiu milosť získavame prostredníctvom prostriedkov milosti ustanovených Ježišom Kristom.

• Musíme teda využívať prostriedky milosti, z ktorých hlavné sú svätá omša, sviatosti a modlitba.

Prostriedky milosti sú kanálom, ktorým sa milosť dostáva do našej duše. Viera je cesta, ktorá vedie do neba, prikázania sú ako smerovníky pri ceste, prostriedky milosti sú peniaze na cestu. "Cesta, ktorá vedie k životu, je úzka a tŕnistá; cesta, ktorá vedie do záhuby, je široká a mnohí sú tí, čo po nej idú" (Mt 7, 13).

Pravdou je aj to, že kto túži po šťastí, musí mať náboženstvo.

Náboženstvo spočíva v poznaní Boha a v živote zodpovedajúcom Božej vôli. Náboženstvo nie je vecou pocitov; je vecou vôle a konania a spočíva v nasledovaní zásad, ktoré stanovil Boh. Samotné poznanie nepredstavuje náboženstvo, inak by diabol mal náboženstvo; nevyhnutne je v ňom zahrnutá služba Bohu. Človeka nenazývame hráčom bejzbalu alebo kriketu preto, že pozná pravidlá a podstatu hry; je potrebná aj prax.

Rovnako platí, že kto chce byť šťastný, musí sa snažiť podobať Bohu.

Človek sa stáva podobným Bohu, keď sa všetky jeho myšlienky a činy podobajú božským myšlienkam a činom. Božie prikázania sú zrkadlom, v ktorom spoznávame, či sa naše konanie podobá alebo nepodobá Bohu.

III. MÔŽEME DOSIAHNUŤ DOKONALÉ ŠŤASTIE NA ZEMI?

Pozemské dobrá, ako sú bohatstvo, česť, rozkoš, nás samy osebe nemôžu urobiť šťastnými, lebo nemôžu uspokojiť našu dušu; často nám len strpčujú život a v smrti nás vždy opustia.

Pozemské dobrá nás klamú; sú ako mydlové bubliny, ktoré odrážajú všetky farby dúhy, ale v skutočnosti sú len kvapkami vody. Pozemské radosti sú ako umelé ovocie, krásne na pohľad, ale chuťovo sklamané. Pozemské radosti sú ako kvapky vody; neuhasia oheň vášní, ale len ho ešte prudšie rozpaľujú. Človek nemôže byť šťastný bez Boha viac, ako môže žiť ryba z vody. Preto svätý Augustín hovorí: "Nepokojné je srdce človeka, kým nespočinie v Bohu." Žiadne zmyslové alebo materiálne dobrá nenasýtia a neuspokoja dušu. Preto náš Pán hovorí Samaritánke: "Kto sa napije z tejto vody, bude opäť žízniť."

Bohatstvo neuspokojí dušu viac, ako slaná voda neuhasí smäd. V časoch raného Rímskeho impéria, keď bohatstvo a zmyselné pôžitky oplývali hojnosťou, bola najrozšírenejšia samovražda. Pozemský majetok je neustálym zdrojom úzkosti; kto v ňom spočíva, trápi sa ním ako človek, ktorý spočíva na tŕní. Ako sa sladké vody riek menia na slané vody mora, tak sa všetky pozemské pôžitky skôr či neskôr zmenia na horkosť. Zakázané rozkoše po sebe čoskoro prinášajú utrpenie, ako zakázané ovocie. Sú ako návnada, ktorá má v sebe ukrytý háčik. Pozemské dobrá nás všetky opustia, keď zomrieme: "Nič sme si nepriniesli na svet a určite si z neho nemôžeme nič odniesť" (1 Tim 7, 4). Kedysi sa pri korunovácii pápežov zapaľoval kus kúdolu, a kým horel, zbor spieval: "Takto pomíňa sláva sveta." Tak ako pavúk upletie pavučinu z vlastných útrob a za chvíľu ju metla celú zmetie, tak sa človek dlhé roky namáha, aby získal nejakú česť, majetok alebo úrad. Do cesty sa mu postaví nejaká prekážka, navštívi ho smrť alebo choroba a všetka práca vyjde nazmar. Ako svätožiara svieti v noci, ale na dennom svetle je len škaredým hmyzom, tak aj pozemské pôžitky sú počas noci pozemského života žiarivé, ale vo svetle súdneho dňa sa ukážu ako márne a bezcenné.

Pozemské dobrá sú nám dané len preto, aby sme ich prostredníctvom dosiahli večné šťastie.

Každý pozemský výtvor je určený ako krok, ktorý nás má priblížiť k Bohu. Ako v dielni maliara štetce, farby, oleje, všetko má slúžiť na dokončenie obrazu, tak aj všetky veci na svete majú prispieť k nášmu večnému šťastiu v nebi. Nepoužívať pozemské veci na tento cieľ znamená stratiť nádej na večné šťastie; ale urobiť z nich náš cieľ a byť na nich závislý nás nemenej pripravuje o cieľ, pre ktorý sme boli stvorení. Pozemské dobrá sú ako nástroje chirurga; ak sa zle používajú, namiesto liečenia zabíjajú. Preto ich musíme používať len do tej miery, do akej nám pomáhajú dosiahnuť náš posledný cieľ. Keď nám prekážajú, musíme sa od nich oslobodiť. Nesmieme slúžiť im, ony musia slúžiť nám.

Iba Kristovo evanjelium je schopné poskytnúť nám čiastočné šťastie na zemi, pretože ten, kto nasleduje Kristovo učenie, má istotu, že bude mať pokoj v duši.

Preto Kristus hovorí Samaritánke: "Kto sa napije vody, ktorú mu dám, nebude žízniť naveky" (Jn 4, 13). A ešte raz: "Keď sa človek napije vody z vody, ktorú pije, je to pre neho ako pre človeka: "Kto prichádza ku mne, nebude nikdy hladovať" (Jn 6,35). Jedine Kristovo učenie môže nasýtiť srdce človeka. Dôvodom je, že pozemské utrpenie neurobí nešťastným človeka, ktorý nasleduje Krista.

Ten, kto nasleduje Krista, bude musieť znášať prenasledovanie, ale toto prenasledovanie mu nemôže uškodiť.

Svätý Pavol nám hovorí, že "všetci, ktorí chcú žiť zbožne v Kristovi Ježišovi, budú trpieť prenasledovanie" (2 Tim 3, 12). Sám Kristus hovorí: "Sluha nie je nad svojho pána" (Mt 10, 24). To znamená, že Kristov sluha nemá nárok na lepší údel ako jeho majster Kristus. Musíme očakávať, že ľudia tohto sveta (teda tí, ktorí hľadajú svoje šťastie v tomto živote) nás budú považovať za bláznov, odsudzovať nás a nenávidieť (1 Kor 4, 3. 10; Jn 17, 14; 15, 20). Byť milovaný a chválený svetom znamená byť nepriateľom Krista. Zásady sveta sú v rozpore so zásadami Krista a svet považuje za blázna toho, koho Kristus vyhlasuje za blahoslaveného (Mt 5, 3, 10).

Kristus nám však hovorí: "Každý, kto počúva moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale" (Mt v7, 24).

Kto dôveruje Bohu, stavia na pevnom základe. Patriarcha Jozef mal z prenasledovania úžitok, nie škodu; zbožného Dávida prenasledoval najprv Saul a potom jeho vlastný syn Absalom. Na základe vlastnej skúsenosti mohol povedať: "Veľa je súžení spravodlivých, ale zo všetkých ich Pán vyslobodí" (Ž 33, 20). Všetci Kristovi svätí boli prenasledovaní, ale Boh obrátil na dobré zlo, ktoré im chceli spôsobiť ich nepriatelia. "Ak je Boh s nami, kto môže byť proti nám?"

Preto je dokonalé šťastie na zemi nemožné; nikto sa totiž nemôže úplne vyhnúť utrpeniu.

Nikto sa nemôže vyhnúť chorobe, utrpeniu, smrti. Svet je slzavé údolie; je to veľká nemocnica, v ktorej je toľko chorých ľudí, koľko je ľudských bytostí. Svet je miestom vyhnanstva, kde sme ďaleko od svojej pravej vlasti. Vo svete sa dobré a zlé šťastie striedajú ako slnko a búrka. Prosperita je istým predchodcom nešťastia. V živote sme na mori, raz vyzdvihnutí do neba, raz zvrhnutí do pekla. Spoločnosť bude vždy zaručene plná najrôznejších nešťastí, nech sa vynakladá akékoľvek úsilie na zlepšenie stavu ľudstva. Vskutku márne sú nádeje ideologických a politických programov pospolitosti a sociálnych demokratov, ktorí snívajú o postupnom odstránení všetkého zla a biedy zo sveta. (porov. páter František Spirago, Vysvetlený katechizmus. vyčerpávajúci výklad kresťanského náboženstva s osobitným zreteľom na súčasný stav spoločnosti a ducha doby. praktická príručka na použitie pre kazateľa, katechétu, učiteľa a rodinu)

Svätý František Saleský vo svojej knihe Filotea hovorí o cieli, pre ktorý sme stvorení.

"Boh vás umiestnil na tento svet nie preto, že by vás nejako potreboval, lebo ste mu úplne zbytoční. Bolo to len preto, aby pre vás využil svoju dobrotu, aby vám dal svoju milosť a svoju slávu. Na to vám dal rozum, aby ste ho poznali, pamäť, aby ste si ho pamätali, vôľu, aby ste ho milovali, predstavivosť, aby ste si predstavovali jeho požehnania, oči, aby ste videli zázraky jeho diela, jazyk, aby ste ho chválili... a tak aj pre vaše ostatné schopnosti.

Keďže ste boli stvorení a umiestnení na tento svet za týmto účelom, všetky činy, ktoré sú s ním v rozpore, musíte odmietnuť a vyhýbať sa im. Činnosťami, ktoré tomuto účelu nijako nepomáhajú, treba opovrhovať ako zbytočnými a nepodstatnými. Pomysli na nešťastie svetských ľudí, ktorí tomuto všetkému nevenujú pozornosť, ale žijú, akoby boli presvedčení, že sú stvorení len na to, aby stavali domy, sadili stromy, zhromažďovali bohatstvo a zaoberali sa maličkosťami.

1. Naplňte sa hanbou a pokarhajte sa za svoju úbohosť, ktorá bola v minulosti taká veľká, že ste na toto všetko mysleli len zriedka alebo nikdy. Žiaľ, povieš si: Na čo som myslel, môj Bože, keď som nemyslel na teba? Na čo som myslel, keď som na teba zabúdal? Čo som miloval, keď som ťa nemiloval? Žiaľ, mal som sa živiť pravdou, ale napĺňal som sa márnivosťou. Slúžil som svetu, ktorý je stvorený len na to, aby slúžil mne.

Znechucuj svoj minulý hriešny život a sadni si k sebe: Odvraciam sa od teba, márne myšlienky a zbytočné úvahy. Odmietam vás, nenávistné a hlúpe spomienky. Vzdávam sa ťa, falošné a nelojálne priateľstvá, premárnené a mizerné zamestnania, neužitočné pôžitky a zaťažujúce uspokojenia.

Obráť sa späť k Bohu a povedz mu: Ty, môj Boh a môj Spasiteľ, odteraz budeš predmetom mojich myšlienok. Už nikdy nebudem obracať svoju myseľ k myšlienkam, ktoré sa ti nepáčia. Moja pamäť bude každý deň môjho života naplnená veľkosťou tvojej láskavej dobroty, ktorú mi tak nežne preukazuješ. Budeš radosťou môjho srdca a potešením mojich citov.

Ďakujem Bohu, ktorý ťa stvoril na taký vynikajúci účel, a hovorím Bohu: Urobil si ma, Pane, pre seba, aby som sa navždy tešil z nesmiernosti tvojej slávy. Kedy budem toho hoden? Kedy ťa budem dobrorečiť tak, ako sa patrí? Môj Bože, pokorne ťa prosím, prijmi moje túžby a moje predsavzatia a daj mi svoje požehnanie, aby som ich mohol uskutočniť vďaka zásluhám krvi tvojho Syna vyliatej na kríži" (I. časť, 10).

Svätý Ján Mária Vianney v jednej zo svojich katechetických inštrukcií vysvetľuje účel a cieľ, pre ktorý sme stvorení: "Je mnoho kresťanov, ktorí ani nevedia, prečo sú na svete. "Ó, môj Bože, prečo si ma poslal na svet?" "Prečo si ma poslal na svet? "Aby som spasil tvoju dušu. " "A prečo si chceš, aby som bol spasený?" "Pretože ťa milujem. " Dobrý Boh nás stvoril a poslal na svet, lebo nás miluje; chce nás zachrániť, lebo nás miluje. . . . Aby sme boli spasení, musíme Boha poznať, milovať a slúžiť mu. Ó, aký krásny život! Aké dobré, aké veľké je poznať, milovať a slúžiť Bohu! Na tomto svete nemáme nič iné na práci. Všetko, čo okrem toho robíme, je stratený čas. Musíme konať len pre Boha a svoje diela zveriť do jeho rúk. . . . Po prebudení by sme mali povedať: "Dnes chcem všetko robiť pre Teba, Bože môj! Všetko, čo mi pošleš, podriadim ako pochádzajúce od Teba. Ponúkam sa Ti ako obeť Ale, Bože, bez Teba nemôžem urobiť nič. Pomôž mi!"

Ó, ako trpko budeme v hodine smrti ľutovať čas, ktorý sme venovali pôžitkom, zbytočným rozhovorom, odpočinku, namiesto toho, aby sme ho využili na umŕtvovanie, modlitbu, dobré skutky, na premýšľanie o našej úbohej biede, na plač nad našimi úbohými hriechmi; vtedy uvidíme, že sme pre nebo neurobili nič. Ach, deti moje, aké je to smutné! Tri štvrtiny tých, ktorí sú kresťanmi, nepracujú pre nič iné, len aby uspokojili toto telo, ktoré bude čoskoro pochované a skazené, zatiaľ čo na svoju úbohú dušu, ktorá musí byť šťastná alebo nešťastná po celú večnosť, nepomyslia. Nemajú ani zmysel, ani rozum: človek sa z toho až trasie.

Pozrite sa na toho človeka, ktorý je taký činorodý a nepokojný, ktorý robí vo svete hluk, ktorý chce každému vládnuť, ktorý si myslí, že má význam, ktorý akoby chcel povedať slnku: "Odíď a nechaj ma, aby som namiesto teba osvietila svet. " Jedného dňa sa tento pyšný človek zmenší nanajvýš na malú hrsť prachu, ktorá sa bude zmietať od rieky k rieke, od Saone k Saone a nakoniec do mora.

Pozrite, moje deti, často si myslím, že sme ako tie malé hromádky piesku, ktoré vietor zdvihne na ceste, ktoré sa na chvíľu roztočia a hneď sa rozptýlia. . . . Máme bratov a sestry, ktorí sú mŕtvi. Nuž, zmenšili sa na tú malú hrsť prachu, o ktorej som hovoril. Svetskí ľudia hovoria, že je príliš ťažké zachrániť svoju dušu. A predsa nie je nič ľahšie. Dodržiavať Božie a cirkevné prikázania a vyhýbať sa siedmim ťažkým hriechom; alebo ak to chcete takto povedať, konať dobro a vyhýbať sa zlu: to je všetko. Dobrí kresťania, ktorí sa usilujú o spásu svojej duše a pracujú na svojom spasení, sú vždy šťastní a spokojní; vopred sa tešia z nebeského šťastia: budú šťastní po celú večnosť. Zatiaľ čo zlých kresťanov, ktorí strácajú svoje duše, treba vždy ľutovať; reptajú, sú smutní, sú nešťastní ako kamene; a takí budú po celú večnosť. Pozrite sa, aký je to rozdiel!

Toto je dobré pravidlo správania, nerobiť nič iné, len to, čo môžeme ponúknuť dobrému Bohu. Teraz mu nemôžeme ponúknuť ohováranie, ohováranie, nespravodlivosť, hnev, rúhanie, nečistotu, divadlá, tance; a predsa je to všetko, čo ľudia na svete robia. Keď hovoríme o tancoch, svätý František Saleský hovorieval, že "sú ako huby, tie najlepšie sú na nič. " Matky sú naozaj schopné povedať: "Ach, bdiem nad svojimi dcérami. " Dbajú na ich odev, ale nemôžu bdieť nad ich srdcom. Tí, čo majú vo svojich domoch tanečnice, si pred Bohom naložia strašnú zodpovednosť; zodpovedajú za všetko zlo, ktoré sa deje - za zlé myšlienky, ohováranie, závisť, nenávisť, pomstu. . . . Ach, keby dobre chápali túto zodpovednosť, nikdy by nemali žiadne tance. Tak ako tí, čo robia zlé obrazy a sochy alebo píšu zlé knihy, budú sa musieť zodpovedať za všetku škodu, ktorú tieto veci napáchajú počas celého svojho trvania. . . . Ach, to človeka rozochveje!

Musíme sa zamyslieť nad tým, že máme dušu, ktorú treba zachrániť, a večnosť, ktorá nás čaká. Svet, jeho bohatstvo, rozkoše a pocty pominú. Dávajme si teda pozor. Nie všetci svätí začali dobre, ale všetci dobre skončili. My sme začali zle; skončime dobre a jedného dňa sa s nimi stretneme v nebi." (Poučenie o katechizme, I, 1)

Svätý Tomáš More, nachádzajúc sa v skúškach a prenasledovaní, si napriek tomu vždy uchovával v duši pravdu o skutočnom cieli a konci ľudského bytia na zemi. Povedal: "Vždy som sa snažil o to, aby sme boli na zemi: "Boh stvoril anjelov, aby mu ukázali nádheru - ako stvoril zvieratá pre ich nevinnosť a rastliny pre ich jednoduchosť. Ale človeka stvoril, aby mu slúžil duchaplne, v spleti svojej mysle! Ak nás nechá upadnúť do takého prípadu, že niet úniku, potom sa môžeme postaviť k svojmu náčiniu, ako najlepšie vieme, a áno, potom môžeme kričať ako šampióni."

Poznáme rozhovor svätého Tomáša Mora s jeho manželkou počas jeho uväznenia. Alica, jeho manželka, sa ho snažila presvedčiť, aby sa nevzdával jej, ich detí, vlasti a svojho života, z ktorého sa mohol tešiť ešte mnoho rokov. Keď na to naliehala, More jej povedal: "A ako dlho, moja drahá Alica, si myslíš, že budem žiť?" "Ak Boh dá," odpovedala, "môžeš žiť dvadsať rokov." "Potom," povedal sir Thomas, "chceš, aby som vymenil večnosť za dvadsať rokov; nie si obratná v obchodovaní, moja žena. Keby si povedala dvadsaťtisíc rokov, možno by si povedala niečo na prospech veci; ale aj tak, čo je to proti večnosti?

Keby človek vlastnil všetky bohatstvá tohto sveta, chýbala by mu však viera, bol by naozaj najchudobnejším človekom na zemi. A ak by človeku chýbali materiálne bohatstvá, keďže by bol hmotne chudobný, ale vlastnil by vieru, bol by najbohatším človekom na svete.

Na záver uvedieme známy výrok svätého Ireneja Lyonského, otca Cirkvi z druhého storočia, ktorý napísal tieto hlboké slová o cieli a účele ľudského bytia na zemi: "Slávou Boha je živý človek a život človeka spočíva v tom, že hľadí na Boha" (Adversus haereses, 4, 20, 7).

+Mons. Athanasius Schneider, biskup

https://www.gloriadei.io/roman-catechism/catechism-lession-02/