RÍMSKA LITURGIA (I): SEPTUAGÉSIMA - ZAČIATOK LITURGICKÉHO ROKA?

“Obkľúčilo ma smrtiace vlnobitie a vydesili zlostné prívaly. 6 Ovinuli ma povrazy záhrobia, zovreli ma osídla smrti. V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.”[1]

Toto sú dramatické a predvídavé slová z introitu, ktorými sa začína obdobie Septuagesima.

Čo však predstavuje toto nové obdobie cirkevného roka, ktoré je dnes pre mnohých také neznáme? Vo svojej najzákladnejšej realite je Septuagesima vnímaná ako akýsi "predveľkonočný pôst". Ako liturgická farba sa vracia fialová, prestávame spievať Gloria a aleluja vymieňame za traktáty (so známymi kajúcnymi leitmotívmi, ktoré trvajú až do samotnej Veľkej noci). Môže sa dokonca konať slávnostné "pochovávanie Aleluja"[2].

Niektorí považujú Septuagesimu za čas, keď treba začať myslieť na Veľký pôst: čas, keď sa treba začať otužovať, aby sme na Popolcovú stredu "vyrazili na zem". Obdobie Septuagesima je však podstatne bohatšie a zaujímavejšie ako len predsieň Veľkého pôstu.

Podľa niektorých autorov nie je v skutočnosti ničím menším ako skutočným začiatkom liturgického roka.

Čo je Septuagesima?

V predchádzajúcich esejach o liturgickom roku som veľa čerpal zo spisov otca Johannesa Pinska[3]. Podľa Pinska sa cyklus Advent - Vianoce - Zjavenie (postupne uvedieme preklady do slovenčiny - pozn. ed.) nesústreďuje na historické udalosti Kristovho života pre ne samé. Liturgia skôr využíva tieto udalosti na to, aby poukázala na Kristov druhý príchod a na večné zavŕšenie Baránkovej svadobnej hostiny. V celom tomto cykle Cirkev zaobchádza s týmito budúcimi skutočnosťami, akoby už boli pre nás prítomné: v skutočnosti v pravom zmysle slova boli (a stále sú). Svoje súčasné slávenie minulých udalostí využíva na to, aby poukázala na budúce skutočnosti, a týmto spôsobom nám tieto budúce skutočnosti sprítomňuje.

Posledných niekoľko týždňov sme v posledných nedeliach po Zjavení každý týždeň spievali, počúvali a modlili sa tie isté liturgické proroctvá. Tu sú niektoré z nich:

Introit: Uctievajte Boha, všetci jeho anjeli: Sion počúva a raduje sa a mestá judské sa radujú. V. Pán je kráľ, nech sa raduje zem, nech sa radujú mnohé ostrovy.

Graduál: Národy budú uctievať tvoje meno, Pane, a všetci králi zeme tvoju slávu. Lebo Pán obnovil Sion a zjaví sa vo svojej sláve.

Offertórium: Sion je na Sione: Pánova pravica ma mocne zasiahla, Pánova pravica ma povýšila; nezomriem, ale budem žiť a budem ohlasovať Pánove skutky.

Prijímanie: Všetci žasli nad slovami, ktoré vychádzali z Božích úst.

V týchto proroctvách vstupujeme do sveta obnoveného v Kristovi a ich opakovanie každý týždeň vyvoláva trvalosť a odhodlanie: pocit, že sme konečne prišli. Nastal však čas, hovorí Pinsk, aby Cirkev pripomenula sebe a svojim deťom napätie medzi "už" a "ešte nie". Nastal čas, aby sme si pripomenuli ďalší aspekt nášho súčasného stavu, keď putujeme týmto slzavým údolím a potrebujeme spásu. Pinsk píše:

"Nastalo nové obdobie, temné a predvídavé, Zjavenie Pána ustupuje za tiene a temnoty nášho sveta v podobe biedy a vrhá na nás hriech a smrť, konflikty a súženia, omyly a sebaklam"[4].

Septuagesima sa zdá byť "resetom" v tóne liturgie: naproti tomu medzi poslednými nedeľami po Päťdesiatnici a začiatkom adventu, ktoré akoby prirodzene plynuli spolu, takáto prestávka nie je. Pinsk pokračuje:

"Každý, kto sa nečakane potkne z poslednej nedele po Epifánii do nedele Septuagíny, si určite so šokom uvedomí, že sa ocitol v úplne inej atmosfére, chladnej, búrlivej a hrozivej"[5].

Hoci svetlo Epifánie ustupuje do pozadia, nemáme z toho vyvodzovať, že jej vízia trvalého Kristovho víťazstva bola ilúziou. Práve naopak:

"Je a zostáva skutočnosťou, ba rozhodujúcou skutočnosťou. Ale kresťanský svet ešte nie je pripravený pozerať sa na túto epifániu v celej jej plnosti a bezprostrednosti; kresťanský svet, to je každý z nás.

"A tak sa pred nami rozprestiera táto Septuagesima, toto sedemdesiatdňové obdobie; musíme ho prejsť na miesto, kde náš Pán zomrel, aby sme sa tam stali účastnými slávy jeho zmŕtvychvstania."[6]

Toto je tajomstvo, ktoré sa odhaľuje v tomto "šokujúcom prelome medzi jednou a druhou nedeľou"[7].

Začiatok nového roka

Už skôr som vysvetlil, prečo si niektorí myslia, že advent nepredstavuje začiatok liturgického roka a prečo Epifánia predstavuje koniec liturgického roka[8].

Teraz sa môžeme zamyslieť nad tým, prečo by Septuagesima mohla byť lepším logickým začiatkom ročného cyklu. To neznamená, že by sme mali zavrhnúť advent ako začiatok roka. Túto paradigmu by sme jednoducho mohli vnímať ako ďalší súbežne prebiehajúci ročný cyklus, ktorý nám dáva iný pohľad na logiku rímskej liturgie.

Pri matutínach nedele Septuagesima Cirkev náhle prestáva čítať Pavlove listy a začína čítať Knihu Genezis: začína, samozrejme, stvorením a potom pádom človeka. Pre niektorých autorov je to samo o sebe indikáciou na to, aby sa Septuagesima považovala za začiatok liturgického roka a za obdobie začiatkov. Napríklad páter Adrian Fortescue okrem iného naznačuje, že Rímska cirkev začína čítať Knihu Genezis práve tu, pretože "cirkevný rok sa vtedy počítal ako začínajúci na jar."[9] Aj Bouyer píše:

"Ďalším veľmi pozoruhodným znakom liturgického roka, ktorý je prítomný dodnes, je to, že ročné čítanie Biblie v lectio continua matiné sa nezačína prvou adventnou nedeľou, ale Septuagesimou, knihou Genezis; a čítanie pokračuje postupne počas celého nasledujúceho roka [...]" [10]

V knihe Exodus 12 Boh hovorí Mojžišovi a Áronovi, že mesiac Paschy mal byť prvým mesiacom ich roka. Podobným spôsobom sa môže zdať, že Veľká noc označuje začiatok roka, pričom samotná Veľká noc sa začína (v istom zmysle) obdobím Septuagesima. V tejto súvislosti Pinsk píše:

"Stále pravdepodobnejším sa stáva názor, že to, čo nazývame naším cirkevným rokom, pôvodne nevypĺňalo celé rozpätie astronomického roka; skôr sa do počiatočnej časti tohto prirodzeného cyklu vložil sviatok Zmŕtvychvstania, čas prípravy na tento sviatok sa postupne predlžoval, až sa skutočné sviatočné obdobie začalo nedeľou Septuagesima, pričom cyklus Narodenia Pána sa posunul tak, aby mu predchádzal.

"Medzi poslednými nedeľami po Zjavení Pána a predveľkonočným obdobím teda nie je žiadna vnútorná súvislosť. Skôr je tu prestávka; ale táto prestávka ako taká je nielen zmysluplná, ale aj dobrá a prospešná"[11].

Tento spôsob nazerania na cyklus môže vrhnúť svetlo na toto obdobie - v neposlednom rade na náhlu zmenu v omši a iných liturgických textoch - a môže nám pomôcť rásť v láske k Bohu a kontemplácii Kristových tajomstiev.

Stav človeka

Čítanie z knihy Genezis nám tiež odhaľuje, prečo sú okolo nás v Introite "hrôzy smrti" a "povrazy podsvetia". Stavia nás tvárou v tvár Božej bezodplatnej dobrote pri stvorení všetkých vecí - ako aj hanebnosti pádu a žalostnému stavu, do ktorého ľudstvo zostúpilo. Dom Prosper Guéranger píše:

"Svätá Cirkev nás dnes zvoláva, aby sme z jej úst počuli smutnú históriu pádu našich prvých rodičov. Táto strašná udalosť predpokladá umučenie a krutú smrť Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a ktorý milosrdne vzal na seba, aby odčinil tento a každý ďalší hriech spáchaný Adamom a nami, jeho deťmi.

"Je nesmierne dôležité, aby sme pochopili veľkosť nápravy; preto musíme zvážiť ťažkosť spôsobenej rany."[12]

Čo presne sa teda dozvedáme z cirkevného čítania knihy Genezis v tomto období?

Cirkevné liturgické čítanie knihy Genezis v Septuagesime nám pripomína, že sme tam spolu s Adamom, ktorý neposlúchol Boha a bol odsúdený na prácu pre tŕnie, kým sa nevrátime do prachu. A nielen to: sme tam aj s Kainom, ktorý živí zlobu voči svojmu bratovi. Sme tam so zlými ľuďmi, ktorých odplavila potopa. Sme tam s Ezauom, ktorý predal svoje právo na narodenie za kašu. Sme tam s Judom, zmäteným odhalením toho, čo sme považovali za tajné hriechy. Sme tam s Jozefom, ktorý bol predaný do otroctva v Egypte.

Všetky tieto udalosti nám odhaľujú hroznú situáciu človeka pred Kristom, ako aj našu neustálu tendenciu skĺznuť späť do týchto nebezpečenstiev, a to aj teraz. Ale rovnako dôležité je, že nám odhaľujú našu neschopnosť zachrániť sa a našu absolútnu potrebu nášho Pána Ježiša Krista, nášho jediného Spasiteľa.  Prostredníctvom Septuagesimy nás teda Cirkev učí, že je to Kristus, ktorý bol prisľúbený v rajskej záhrade; je to Kristus, ktorý nás zachráni vo svojej Cirkvi, ako zachránil Noema pred potopou v arche; v Kristovi máme byť požehnaní a máme sa stať Abrahámovým potomstvom vo viere (ako hviezdy na nebi); a keď sa pozrieme do budúcnosti na Exodus, je to Kristus, ktorý nás má vyviesť z Egypta, domu otroctva. Máme byť vykúpení za cenu prvorodeného a paschálneho baránka krvou a vyvedení cez vodu do krajiny, ktorú nám Boh prisľúbil.

Postup cez nedele Septuagesimy

Ako sa nedele blížia k začiatku pôstu, táto úzkosť sa čoraz viac mení na dôveru a istotu. Napriek tomu si tieto nedele vždy zachovávajú pocit našej bezmocnosti a závislosti od Boha uprostred nebezpečenstva a zameriavajú sa na prenasledovanie a na to, čo treba vytrpieť pre Krista. V dávnejších časoch bola Veľká noc (konkrétne vigília) časom krstu. Bol to čas spásy pre tých, ktorí chceli vstúpiť do Cirkvi, do archy spásy, a tak prejsť cez vodu do života. S postupujúcimi nedeľami Septuagesima a Veľkého pôstu vidíme, že liturgia Cirkvi sa čoraz viac zameriava na týchto katechumenov, ktorí sa pripravujú na túto chvíľu.

Napríklad na nedeľu Sexagesima upozorňuje tých, ktorí sa snažia vstúpiť do Cirkvi, na ťažkosti pri vytrvalosti: vidíme to v Kristovom podobenstve o rozsievačovi a v dlhom rozprávaní svätého Pavla o všetkých rôznych utrpeniach a prenasledovaniach, ktoré musel znášať pre Krista. Tu však vidíme, ako úzkosť ustupuje povzbudeniu: v tomto poslednom liste Pán Boh hovorí svätému Pavlovi:

"Stačí ti moja milosť, lebo moc sa zdokonaľuje v slabosti. S radosťou sa teda budem chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova moc."

V evanjeliu na Quinquagesimu náš Pán varuje svojich učeníkov pred svojím nadchádzajúcim ponížením a utrpením - a vidíme to v spojení s jeho uzdravením človeka, ktorý k nemu volal: "Pane, aby som videl."

Prečo nám Cirkev dáva práve tieto ostré pripomienky?

Zdá sa, že chce, aby katechumeni pochopili svoj stav a svoju potrebu Krista. Jej liturgia slúži ako varovanie: katechumeni sa majú pripraviť na to, že všetko stratia. Pri krste zomrú hriechu a "starému Adamovi" - ale možno zistia, že sa skončil aj ich vlastný pohodlný život. Cirkev im pripomína zúfalú situáciu, v ktorej sa človek nachádza v dôsledku Adamovho pádu i vlastných osobných hriechov. Zdá sa, že katechumenov varuje, že Boh ich síce zachráni, ale cesta spásy je cestou utrpenia a prenasledovania. Ale aj keď tieto liturgické texty môžu byť určené predovšetkým katechumenom, ktorí sa pripravujú na krst a vstup do Cirkvi, je úplne transparentné, že sa vzťahujú aj na nás - na nás, ktorí sme možno už roky (alebo aj desaťročia) v radoch Kristovej armády. Pinsk nám o tom hovorí:

"Toto nadchádzajúce obdobie je práve časom, keď sa musíme vážnejšie ako inokedy vyrovnať s pokušeniami, ktoré ohrozujú náš život s Bohom v Kristovi. Je to obdobie, v ktorom sa musíme vziať do rúk prísnejšie a prísnejšie ako inokedy, aby sme vo svojej ľahkomyseľnosti nepochopili dobro, ktoré sa nám ponúka v pozemských formách, aby sme sa nezaplietli do vonkajších vecí a tak sa nepripodobnili svetu, tomu svetu, ktorý je v takom smutnom a zúfalom stave"[13].

Práve s týmto cieľom Cirkev chce, aby sme sa vyburcovali do boja a pripomenuli si povinnosti a boj kresťanského života, ktoré sme sami na seba vzali pri krste. Tento pocit nachádzame dokonale vyjadrený v omšových textoch na začiatku tohto obdobia.

Samotné omšové texty

V epištole na nedeľu Septuagesima svätý Pavol stanovuje samotný cieľ a program tohto života v Kristovi. Používa obraz profesionálnych hier, aby nám pripomenul, že nehráme len tak pre zábavu: venujeme sa vážnejšej činnosti ako tí najvážnejší športovci. Nabáda nás, aby sme brali svoje záležitosti vážnejšie ako oni svoje:

"Či neviete, že tí, čo bežia v pretekoch, naozaj všetci bežia, ale cenu dostáva jeden? Bežte teda tak, aby ste ju získali. A všetci sa v pretekoch zdržiavajú všetkého - a oni naozaj preto, aby dostali pominuteľnú korunu, ale my nepominuteľnú. Ja teda tak bežím, akoby som nebol bez cieľa; tak bojujem, akoby som nebil vzduch, ale trestám svoje telo a uvádzam ho do podriadenosti, aby som snáď po kázaní iným nebol sám zavrhnutý."

Nie je to manifest nielen pre pôst, ale pre celý kresťanský život? Pinsk to zhrňuje:

"Počujeme jedno posolstvo: kresťanský život neprebieha na slnkom zaliatych lúkach Troch kráľov; je to tvrdý zápas s mnohými nárekmi a búrkami. Na konci však leží koruna víťaza na celú večnosť pre tých, ktorí skutočne žijú z krstu, duchovného pokrmu a duchovného nápoja, hoci nad ich hlavou vždy visia ako slávnostné varovanie slová: "S väčšinou z nich však Boh nemal dobré zaľúbenie"[14].

Poslanie, ktoré nám dal svätý Pavol, je jasné: vážne bežať v pretekoch, vážne súťažiť o korunu večného života s Kristom. Alternatívou je zostať v hrôze Introitu, upadnúť do degradácie zobrazenej v knihe Genezis a riskovať, že sa pripojíme k tým, ktorí nasledovali Mojžiša na púšti, dostali nevýslovné duchovné požehnania, a predsa skončili svoje dni tým, že sa Bohu nepáčili a bolo im zakázané vstúpiť do jeho odpočinku. V epištole sa píše:

"V Mojžišovi boli pokrstení v oblaku a v mori: A všetci jedli ten istý duchovný pokrm: A všetci pili ten istý duchovný nápoj: (A pili z duchovnej skaly, ktorá ich nasledovala, a tou skalou bol Kristus.) Ale s väčšinou z nich sa Bohu nepáčilo, lebo boli na púšti vyvrátení."

Aj toto by nám malo pripomenúť, ako mnohí počas prenasledovania padajú; a že mnohí už nikdy nepovstanú v pokání. Je to veľmi prudká zmena oproti zastrešujúcej téme Epifánie, že sme už prišli a vstúpili práve do toho odpočinku. Kristus nás však v tomto úsilí nemieni nechať osamote. Modlitba po svätom prijímaní na nedeľu Septuagesima zobrazuje tajomný vzťah medzi túžbou po Božej milosti a jej prijatím, ktorý je absolútne nevyhnutný pre program stanovený svätým Pavlom:

"Nech sa tvoj verný ľud, Bože, posilňuje tvojimi darmi, aby ich prijímajúc stále túžil a túžiac po nich, stále ich prijímal."

V celej tejto omši sa Cirkev znova a znova vracia k večnému životu, pričom ho považuje za odmenu, za dar alebo za mzdu, ktorá sa dáva ako odmena za prácu. Ako sme videli, tieto pocity nie sú vyhradené len pre nedeľu Septuagesima. Nasledujúce nedele "Gesima" predstavujú tie isté skutočnosti o tom, čo čaká každého kresťana, čo od nás Kristus očakáva a ako nám pomôže, aby sme spolu s ním dosiahli Kalváriu. Slovami knihy Kazateľ, v ktorej "pokušenie" nesie skôr význam skúšok a testov:

"Synu, keď prichádzaš do služby Božej, stoj v spravodlivosti a v bázni a priprav svoju dušu na pokušenie." (Kaz 2,1)

Záver: Kráľovo volanie

V podobenstve o vinici, ktoré sa čítalo na nedeľu Septuagesima, sa pán vinice nepracoval s robotníkmi, ktorých povolal. Napriek tomu nám táto myšlienka práce môže pripomenúť meditáciu svätého Ignáca z Loyoly. Najprv nám predstavuje povolanie dobrého, pozemského kráľa:

"Mojou vôľou je podmaniť si všetky krajiny neveriacich. Preto ten, kto sa chce so mnou pripojiť k tomuto podniku, musí sa uspokojiť s rovnakým jedlom, nápojom, odevom atď. ako ja. Takisto musí so mnou pracovať vo dne a bdieť v noci atď., aby tak, ako sa so mnou podieľal na námahe, sa potom mohol so mnou podieľať aj na víťazstve."[15]

Potom tu máme výzvu Krista, večného Kráľa, vydanú všetkým ľuďom a osobitne každému človeku:

"Mojou vôľou je zvíťaziť nad celým svetom a všetkými nepriateľmi, a tak vojsť do slávy môjho Otca. Preto každý, kto sa chce ku mne pripojiť v tomto podniku, musí byť ochotný pracovať so mnou, aby ma nasledovaním v utrpení nasledoval v sláve."[16]

V advento-vianočno-epifanickom cykle nám Cirkev už ukázala, že Kristus, náš Kráľ, naplnil svoju vôľu "dobyť celý svet a všetkých [svojich] nepriateľov", ktorých si položil pod nohy. V Epifánii sme už videli a prežili slávu jeho Otca, do ktorej ho máme nasledovať[17].

Ale teraz, keď sa začína Septuagesima, sme privedení späť na začiatok.

Neberme to ako čas planých predstáv o tom, čo by sme mohli robiť v pôste. Nunc coepi - "Teraz začínam." Či už sa sami pripravujeme na krst, alebo jednoducho potrebujeme znovu začať, toto je čas, aby sme sa znovu (a rozhodnejšie ako predtým) rozhodli podriadiť sa Kristovi ako nášmu Kráľovi, pracovať s ním a nasledovať ho v utrpení a prenasledovaní; a to všetko preto, aby sme ho mohli nasledovať do slávy, ktorú sme zakúsili v adventno-vianočno-epifánskom cykle. Ak venujeme pozornosť liturgii Cirkvi, vstúpime do nej a necháme sa ňou formovať, potom Septuagesima môže znamenať začiatok nového roka milosti.

Poznámky:

[1] Všetky liturgické texty pochádzajú z www.divinumofficium.com

[2] Z breviára z 13. storočia: "Zostaňte dnes s nami, aleluja, aleluja! Až zajtra odídeš, Aleluja, Aleluja, Aleluja! A keď svitne deň (vzkriesenia ), budeš opäť kráčať po svojich cestách, Aleluja, Aleluja, Aleluja!" A: "Pánov anjel pôjde s tebou, aleluja, a postará sa, aby sa ti všetko darilo, a doprial ti šťastný návrat k nám, aleluja, aleluja." Páter Johannes Pinsk, Kristov cyklus, prekl. Arthur Gibson, Desclee Company, New York, 1966, 4.

[3] Páter Johannes Pinsk (1891 - 1957) sa angažoval v liturgickom hnutí dvadsiateho storočia spôsobom, ktorý by niektorí čitatelia považovali za poľutovaniahodný. Jeho diela však obsahujú množstvo zaujímavých informácií o liturgickom roku, o ktoré by som sa chcel podeliť. Obsahujú aj niektoré veci, ktoré by tradiční katolíci nemuseli oceniť. Mojím cieľom je predstaviť to, čo je dobré, spolu s niekoľkými komentármi, ktoré nám pomôžu oceniť svätú rímsku liturgiu.

[4] Pinsk 2

[5] Pinsk 6

[6] Pinsk 2

[7] Pinsk 1

[8] Viac informácií nájdete v časti Rímska liturgia: Epifaniáda - "obyčajný čas" alebo náš vstup do večnosti?

[9] Fortescue, Adrian. "Lekcie v liturgii". Katolícka encyklopédia. Vol. 9. New York: Robert Appleton Company, 1910. 6. februára 2023 <http://www.newadvent.org/cathen/09193a.htm>.

[10] Louis Bouyer, Liturgical Piety, University of Notre Dame Press, Notre Dame, Indiana, 1955, s. 207-8.

[11] Pinsk 6. Porovnaj tiež Bouyer 207-8 .

[12] Dom Prosper Guéranger, Liturgický rok, zväzok IV, "Septuagesima" (1949), prekl. Dom Laurence Shepherd, OSB, St Bonaventure Publications, 2000, s. 116

[13] Pinsk 4

[14] Pinsk 9

[15] Svätý Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, č. 93., in Kresťanský boj, Spoločnosť svätého Pia X., Winnipeg, Kanada, 2009, č. 364.

[16] Tamže, č. 365.

[17] Tamže, č. 364.

https://wmreview.co.uk/2024/01/25/septuagesima-i/