POHLAVIE A ROD SA NEDAJÚ ODDELIŤ
Kongregácia pre katolícku výchovu
Proces identifikácie sexuálnej identity sťažuje fiktívny konštrukt známy ako "gender neuter" alebo "tretie pohlavie", ktorý má za následok zastretie skutočnosti, že pohlavie osoby je štrukturálnym determinantom muža alebo ženy. Snahy o prekročenie konštitutívneho mužsko-ženského pohlavného rozdielu, ako napríklad myšlienky "intersexuál" alebo "transgender", vedú k nejednoznačnej mužskosti alebo ženskosti, hoci (spôsobom, ktorý si sám protirečí) tieto pojmy samy osebe vlastne predpokladajú práve ten pohlavný rozdiel, ktorý navrhujú negovať alebo nahradiť. Táto oscilácia medzi mužom a ženou sa napokon stáva len "provokatívnym" prejavom proti takzvaným "tradičným rámcom", ktorý v skutočnosti ignoruje utrpenie tých, ktorí musia žiť v situáciách sexuálnej neurčitosti. Cieľom podobných teórií je zničiť pojem "prirodzenosti" (teda všetko, čo nám bolo dané ako už existujúci základ nášho bytia a pôsobenia vo svete) a zároveň implicitne potvrdiť jej existenciu.
Filozofická analýza tiež ukazuje, že sexuálny rozdiel medzi mužom a ženou je konštitutívny pre človeka. Grécki a rímski myslitelia predstavujú podstatu ako aspekt bytia, ktorý presahuje, spája a harmonizuje mužsko-ženský rozdiel v rámci jednoty ľudskej osoby. V rámci tradície hermeneutickej a fenomenologickej filozofie sa sexuálna odlišnosť aj komplementarita interpretujú v symbolických a metaforických pojmoch. Sexuálna odlišnosť vo vzťahoch sa chápe ako konštitutívna pre osobnú identitu, či už na úrovni horizontálnej (v dyáde "muž - žena") alebo vertikálnej (v triáde "muž - žena - Boh"). To platí rovnako pre medziľudské vzťahy "ja - ty" muž - žena, ako aj pre rodinné vzťahy (ty - my). Samotné utváranie vlastnej identity je založené na princípe inakosti, pretože práve priame stretnutie medzi iným "ty", ktoré nie je mnou, mi umožňuje rozpoznať podstatu "ja", ktoré je mnou. Odlišnosť je v skutočnosti podmienkou každého poznania, vrátane poznania vlastného.
V rodine poznanie matky a otca umožňuje dieťaťu konštruovať vlastnú sexuálnu identitu a odlišnosť. Psychoanalytická teória poukazuje na trojpólovú hodnotu vzťahov medzi dieťaťom a rodičom a ukazuje, že sexuálna identita sa môže plne objaviť len vo svetle synergického porovnávania, ktoré sexuálna diferenciácia vytvára. Fyziologická komplementarita mužsko-ženskej sexuálnej odlišnosti zabezpečuje nevyhnutné podmienky na plodenie.
Naproti tomu len využitie reprodukčnej technológie môže umožniť jednému z partnerov vo vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia vytvoriť potomstvo pomocou oplodnenia "in vitro" a náhradnej matky. Použitie takejto technológie však nenahrádza prirodzené počatie, pretože zahŕňa manipuláciu s ľudskými embryami, fragmentáciu rodičovstva, inštrumentalizáciu a/alebo komercializáciu ľudského tela, ako aj redukciu dieťaťa na predmet v rukách vedy a techniky. Pokiaľ sa táto otázka týka sveta vzdelávania, je jasné, že vzdelávanie môže svojou povahou pomôcť položiť základy mierového dialógu a uľahčiť plodné stretnutie národov a stretnutie myslí.
Ďalej sa zdá, že perspektíva rozšírenia rozumu o rozmer transcendentna nie je druhoradá. Dialóg medzi vierou a rozumom, "ak sa nechce zredukovať na sterilné intelektuálne cvičenie, musí vychádzať zo súčasnej konkrétnej situácie ľudstva a na jej základe rozvíjať reflexiu, ktorá vychádza z ontologicko-metafyzickej pravdy". Evanjelizačné poslanie Cirkvi voči mužom a ženám sa uskutočňuje v tomto horizonte.