POKONCILOVÉ KRESŤANSTVO - KRESŤANSTVO POHODLIA A KOMFORTU

Katolicizmus pokoncilovej krízy má síce svoje kultúrne korene, svoje filozofické vplyvy, ale pod nimi sa skrýva iba kresťanstvo pohodlia a komfortu. Kresťanstvo pohodlnosti, pretože nakoniec je to Kristus, ktorý sa prispôsobuje tomu, čo si človek myslí, a nie tomu, čo si človek myslí o Kristovi... so zaslúženým odkazom na svätého Pavla a jeho slávne "... už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus" (Gal 2). Z pohodlnosti, pretože v tomto katolicizme sa všetko ospravedlňuje, aby Boží zákon a jeho dodržiavanie nebolo tak zaťažujúce.

V knihe Don Camillo a dnešná mládež sa hovorí, že Peppone sa ako starosta rozhodol zlikvidovať cintorín pred kostolom pekným vyasfaltovaným námestím, aby veriaci mohli jazdiť autami až ku vchodovým dverám, ale don Camillo ho poslal do čerta. Jedného rána prišlo na námestie niekoľko mužov z radnice a jedného z plukovníkov zložili krompáčmi. O chvíľu neskôr už bol don Camillo na mieste.

"Toto je cintorín," povedal, "a na ten sa nesmie siahnuť."

"Starosta nám prikázal..." pokúsil sa veliteľ tímu.

"Povedzte starostovi, že ak chce búrať stĺpy, má prísť sám," prerušil ho don Camillo.

V iných časoch by Peppone neváhal ani minútu a vtrhol by na námestie vyzbrojený krompáčom, rýľom a palcátom. Ale roky plynú aj pre komunistických starostov, a tak na to išiel pomaly a na námestie dorazil až po hodine, za volantom jedného z obrovských bagrov, ktoré pracovali na Ponte Nuovo. Zastavil bager niekoľko metrov od jedného zo stĺpikov a spustil rameno stroja. Zišiel dolu, pripútal stĺp oceľovým lanom visiacim z hornej časti ramena a don Camillo mu to dovolil. Potom, keď sa Peppone chystal vyliezť späť do stroja a obsluhovať rameno, don Camillo si pokojne sadol pripútaný stĺpik. Hoci koncil upustil od farárov v prospech biskupov a laikov, nie je môžné vytrhnúť stĺp, na ktorom pokojne sedí farár, a námestie sa v okamihu zaplnilo ľuďmi.

"Nemôžete brániť verejným prácam, ktoré nariadila obec!" zakričal Peppone na dona Camilla.

"Nemôžete odstrániť tieto stĺpy, ktoré na pozemku kostola zasadil veľmi ctihodný farár don Antonio Bruschini v roku 1785," odvetil don Camillo a obrátil sa na polovičného Toskánca.

Peppone sa však tiež pripravil.

"Dôstonosť," zakričal Peppone, "zabúdate, že v roku 1796 sa toto územie stalo súčasťou Cispadánskej republiky, a preto..."

"Takže," skočil mu do reči don Camillo, "ak tieto stĺpy nedal vylomiť Napoleon, určite ich nemôžete dať vylomiť vy, ktorí, dovoľte, ste oveľa menej dôležití ako Napoleon."

Záležitosť sa dostala až ku kúrii a tá poslala biskupského tajomníka, aby presvedčil toho nudného starého farára ... o dva dni neskôr vtrhol do fary biskupov tajomník. Mladý kňaz, ako všetci pokrokoví kňazi, pohŕdal starými farármi a neznášal ich ...

"Dôstojný otče!" zakričal. "Ako je možné, že nikdy nevynecháte príležitosť, aby ste ukázali svoju politickú a sociálnu necitlivosť? Čo má znamenať toto vaše nové vyčíňanie? Celkom oprávnene chce pán starosta v záujme zvýšenia turistického ruchu a prispôsobenia mesta novým požiadavkám motorizácie vytvoriť na námestí veľké parkovisko, a vy ste proti tomu?"

"Nie: jednoducho nedovolím, aby sa kostolu zobral cintorín."

"Ale aký cintorín?! Nemôžete zabrať polovicu námestia cintorínom. Neuvedomujete si, že okrem ostatného je to pre vás aj výhoda? Neuvedomujete si, že veľa ľudí nechodí na omše, lebo pri kostoloch nemajú miesto na parkovanie áut?"

"Áno, uvedomujem, bohužiaľ," odpovedal don Camillo pokojne. "Ale nemyslím si, že poslaním pastiera duší môže byť organizovanie parkovacích miest a yé-yé omší, aby veriacim ponúkol náboženstvo vybavené všetkými modernými vymoženosťami. Kristovo náboženstvo nie je a nemôže byť ani pohodlné, ani zábavné."

Bola to banálna kňazská úvaha a tajomník vybuchol:

"Dôstojnosť, ukazujete, že ste nepochopili, že Cirkev sa musí aktualizovať a musí pomáhať pokroku, nie mu brániť!"

"Naopak, to vy ste nepochopili, že váš 'pokrok' v dušiach mnohých ľudí nahradil Boha a že diabol, keď prechádza po uliciach ľudí, už nezanecháva zápach síry, ale benzínu. A že v Pater Noster by už nemal hovoriť 'zbav nás zlého', ale 'zbav nás blahobytu."

Je zrejmé, že dišputa o kresťanstve bez kríža by potrebovala celkom iné argumenty, ale tu sa argumentuje jednoducho, ako by sa argumentovalo pred krčmou pri poháriku dobrého lambrusca (aby sme rešpektovali vínne zvyky postáv). Biskupov tajomník sa prezradí: "Neuvedomujete si, že okrem ostatného je to pre vás aj výhoda? Neuvedomujete si, že mnohí ľudia nechodia na omše preto, lebo v kostoloch nemajú miesto na zaparkovanie áut?" ... čo ako príklad pauperistickej a esencialistickej (a dnes by sme povedali aj ekologickej) cirkvi nie je práve najlepšie. Tá pauperistická a esencialistická cirkev, o ktorej sa v posledných pokoncilových desaťročiach toľko "rozprávalo" a "rozpráva." Pekná a dobrá marketingová reč! Vskutku ani dobrá, ani krásna, pretože je paradoxná. Ale omyl vždy spôsobuje paradoxné výsledky. Učí nás to už prvotný hriech: Adam a Eva zhrešili, aby sa stali podobnými Bohu, a nielenže sa nestali ničím, ale nakoniec zistili, že sú ešte menší a obmedzenejší, začali sa za seba hanbiť, pozerať na seba s dešpektom a dokonca sa báť Boha. A tak paradoxy pokoncilovej Cirkvi: chudoba pre Cirkev, ale nie pre seba, kostoly, ktoré sú čoraz skromnejšie, aby vyzerali chudobné (hoci v skutočnosti chudobné nie sú, pretože architekti, ktorí ich navrhujú, dostávajú najvyššie platy!), a za to... farnosti premenené na firmy (nemecká cirkevná doktrína), biskupské konferencie, ktoré riadia vydavateľstvá, ktoré tiež publikujú veci, ktoré sú všetko možné, len nie poučné (nemecká cirkevná doktrína aj v tomto prípade)... a dobrá spoločnosť... alebo skôr boháči. Nehovoriac o tom, čo je matkou všetkých protirečení: reklama. Reklamy v priebehu rokov prichádzali a odchádzali, ale vždy mali jeden spoločný bod: vaše peniaze, milí daňoví poplatníci, sa používajú na pomoc ľuďom v núdzi; a nie je v nich ani najmenšia zmienka o potrebe evanjelizovať a prinášať Kristovu pravdu tým, ktorí ju nepoznajú alebo neprijímajú... a potom sa pod ňu pridá: pretože sme lepší ako ostatní. Ach áno, pretože ak žiadam peniaze nie za to, v čo verím, ale za to, čo robím, keď tieto peniaze môžem dať aj iným, znamená to, že som lepší ako iní. A kde je ten paradox? Ide o to, že v pokoncilových rokoch sa pretekalo v tom, že každé náboženstvo je rovnako dobré ako iné (to sa hovorilo aj o nekresťanských náboženstvách, nehovoriac o pravoslávnych a protestantoch), a potom, aby človek dostal peniaze, povie: daj mi ich, lebo som lepší. To nie je malý hriech, pretože jedna vec je povedať: pozri, nie je to moja chyba ani zásluha, ak pravda, v ktorú verím, je pravdivá, kým tvoja je falošná, preto žiadam peniaze na pomoc misionárom, ktorí prinášajú Krista tým, čo neveria; celkom iná vec je povedať: ja som v konaní dobra schopnejší ako ty. Stručne povedané, aby sme nezabudli, že Katolícka cirkev je jedinou pravou Kristovou cirkvou, musíme tvrdiť, že sme "kresťanskejší" ako ostatní. Hovoriť, že Katolícka cirkev je jedinou pravou Kristovou cirkvou, nie je hriechom pokory, práve naopak. Tvrdiť namiesto toho, že sme lepší ako ostatní, je postavením pokory do popredia!

Vráťme sa však k donovi Camillovi, ktorý rečnil proti asfaltu. Vety biskupovho tajomníka:

"Don Camillo, preto odmietate poslúchať."

"Nie." Jeho excelencia biskup prikazuje, aby sme z cintorína urobili parkovisko, a my poslúchneme, hoci koncil stanovil, že Kristova cirkev musí byť cirkvou chudobných, a preto sa nemá starať o autá veriacich.

Don Camillo udiera "klinec po hlave" (ako sa hovorí v istých častiach): ale nehovoril koncil o povinnosti zaoberať sa len tým, čo je v kresťanstve dôležité, tak načo ten záujem o také druhoradé veci? Aby sa biskupi a kňazi nezmenili na sociálnych pracovníkov... pardon: na organizátorov pouličného systému a dopravných dozorcov? Že si mýlia Desatoro s cestným kódexom a Katechizmus s príručkou pre dokonalých vodičov? Nič prekvapujúcejšie: stačí si spomenúť na katechetické kurzy, ktoré sú v móde už príliš dlho; učí sa všetko, dokonca by sme mohli povedať - aby sme zostali pri téme - že sa dokonca učí, ako vymeniť prepichnutú pneumatiku, mínus to, čo je nevyhnutné: katechizmus! Skúste sa detí spýtať na nejakú základnú pravdu viery, budú na vás nechápavo pozerať, ako keby ste sa od nich odvážili zistiť meno majstra, ktorý koncom 18. storočia riadil stavbu paláca v Bangkoku.

www.itresentieri.it