RATZINGER, II. VATIKÁNSKY KONCIL A IDEA SYNODALITY

V roku 1975 sa vtedajší kardinál Joseph Ratzinger v eseji o recepcii Druhého vatikánskeho koncilu vyjadril k významu a hraniciam koncilov. Jeho hlavnou myšlienkou je, že koncily sú niekedy nevyhnutnosťou. Dodáva však, že "vždy poukazujú na mimoriadnu situáciu v Cirkvi a nemožno ich považovať za vzor jej života vo všeobecnosti alebo dokonca za ideálny obsah jej existencie".

Ratzinger uzatvára:

Zjednodušene povedané: koncil je orgánom konzultácie a rozhodovania. Ako taký nie je samoúčelný, ale je nástrojom v službe života Cirkvi. ... Ak sa koncil stane vzorom kresťanstva ako takého, potom sa neustála diskusia o kresťanských témach začne považovať za obsah samotného kresťanstva; ale práve v tom spočíva neschopnosť rozpoznať pravý zmysel kresťanstva.

Ak to znie ako kritika myšlienky synodality, duchovných a laikov kráčajúcich spolu (v gréčtine syn-hodos, "na ceste spolu"), je to preto, že to tak je. Táto kritika smeruje k interpretácii Druhého vatikánskeho koncilu, ktorú reprezentuje zosnulý Giuseppe Alberigo (1926 - 2007), riaditeľ Inštitútu pre štúdium náboženstva v talianskej Bologni a vedúci vedec päťzväzkových Dejín Druhého vatikánskeho koncilu.

O tejto interpretácii som písal vo svojej knihe Zjavenie, dejiny a pravda: Hermeneutika dogmy (2018). Alberigova interpretácia sa zameriava na témy "udalosti" a "ducha".

Prvá z nich odkazuje, slovami britského katolíckeho teológa Gavina D'Costu, na "mimokoncilové textové faktory, ktoré sú pre pochopenie koncilového textu dôležitejšie, niekedy viac odrážajú záujmy [aggiornamento a pastoračné úvahy] textu než samotný konečný text". Medzi takéto faktory patria "nepublikované pramene (listy, denníky, archívne spisy, memoáre, rozhovory, súkromné dokumenty a magnetofónové záznamy) a mnohé publikované pramene".

Naproti tomu "duch - hlboké motivačné sily koncilu, ktoré ho riadili a formovali - sa spájajú s reformnou energiou a dynamizmom prítomným na koncile; to, čo sa neskôr nazvalo "udalosť", historizácia "ducha", ktorý je vždy väčší ako text, ktorý ho len čiastočne predstavuje".

Alberigova ústredná téza je, že texty koncilu - všetkých šestnásť dokumentov - nie sú jeho primárnymi prvkami. To by bolo redukujúce videnie koncilu, ktoré sa upína "len na literu a [nie je] schopné preniknúť k hlbšej motivácii a univerzálnemu, historickému významu koncilu". Prvenstvo by sa malo pripisovať samotnej udalosti, teda udalosti vznikajúceho "koncilového vedomia".

Podľa Alberiga "koncil ako taký, ako udalosť spoločenstva, stretnutia a výmeny, je základným posolstvom, ktoré tvorí kontext a jadro jeho recepcie".

Ide o "udalostný" charakter koncilu označujúci "zlom", "prerušenie", výraznú "diskontinuitu" s katolíckou tradíciou spred Druhého vatikánskeho koncilu. Ak správne chápem Alberiga, túto koncilovú skúsenosť treba rozšíriť na Cirkev ako celok, pretože koncil - koncilové vedomie - treba považovať za vzor kresťanského života ako takého.

Ďalší teológ sympatizujúci s Alberigovým názorom Giuseppe Ruggieri píše: "Koncil odovzdal sám seba. V tomto zmysle nová 'náuka o Cirkvi' nie je plodom Lumen gentium a ďalších ekleziologických fragmentov prítomných v rôznych koncilových dokumentoch, ale koncilového slávenia ako takého. ...Problém recepcie Druhého vatikánskeho koncilu je predovšetkým problémom kolegiality celej cirkvi."

Áno, dodáva Alberigo, koncilové dokumenty o zjavení, tajomstve Cirkvi, prijatí katolíckeho ekumenizmu a podobne prekročili prístupy posledných storočí a vrátili sa k najstaršej a najautentickejšej tradícii.

Napriek tomu hlbší dynamizmus ("duch"), ktorý pôsobil na Druhom vatikánskom koncile, je "udalosťou" koncilového vedomia, hovorí Alberigo. V kontexte tohto koncilového vedomia má Cirkev povinnosť byť verná podstate viery a účinne ju sprostredkovať súčasníkom. Inými slovami, musí dôjsť k "väčšiemu osvojeniu si základného kresťanského učenia a k formulácii tohto učenia, ktoré bude viac zodpovedať pastoračným potrebám".

"Najdôležitejšiu novinku Druhého vatikánskeho koncilu však netreba hľadať v týchto rôznych stanoviskách, ale skôr v samotnej skutočnosti, že bol [koncil] zvolaný a konal sa." Táto "koncilová udalosť" je kľúčovým momentom v živote samotnej Cirkvi. V skutočnosti má epochálny význam.

Z toho vyplýva tvrdenie, že Druhý vatikánsky koncil znamenal systematický "zlom" medzi predchádzajúcou, predkoncilovou érou Cirkvi a pokoncilovou érou, ktorá nasledovala. Samozrejme, potom Alberigova interpretácia Druhého vatikánskeho koncilu, ako správne konštatuje D'Costa, "hrozí podkopaním autority samotných koncilových dokumentov".

Tento záver nás vracia k Ratzingerovej kritike interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá z koncilu urobila model kresťanstva ako takého, "spôsob bytia cirkvi", a kde prebieha diskusia o obsahu samotného kresťanstva.

Relevantnosť tohto modelu pre myšlienku synodality je zrejmá z troch vecí:

Po prvé, uprednostňovanie "učiacej sa cirkvi" (Ecclesia discens), "počúvajúcej cirkvi", pred "učiacou cirkvou" (Ecclesia docens).

Po druhé, zmena ekleziológie, teda myšlienka synodality, je antihierarchická, pretože už nejde o synodu biskupov, ale teraz zahŕňa aj laikov, rehoľníkov. Oddelenie ordinácie od magistéria je to, čoho sa mnohí obávajú pri presadzovaní synodality v Katolíckej cirkvi, a to demokratizácia autority.

Po tretie, napriek vyhláseniu, že na tejto synode nejde o doktrínu, viacerí vysokopostavení účastníci, nemeckí biskupi, ba dokonca aj generálny relátor synody, vyjadrili túžbu zmeniť učenie Cirkvi o ľudskej sexualite, urobiť z homosexuality normálny variant ľudskej sexuality, sexuálnej etiky, a tým aj kresťanskej antropológie. (Gn 1, 27; 2, 24)

Podľa môjho úsudku tieto tri znaky prispejú k oslabeniu Cirkvi a povedú k rozsiahlemu doktrinálnemu zmätku. Cirkev potrebuje obnoviť katolícku ortodoxiu tým, že znovu získa pravdivé učenie II. vatikánskeho koncilu.

prof. Eduardo J. Echevarria

www.thecatholicthing.org