RÍMSKA LITURGIA (IV): ČO SI MYSLÍTE O KRISTOVI?

Pôstny čas zvyčajne vnímame ako čas rozjímania o utrpení nášho Pána. To sa môže prejaviť pri svätej omši výberom piesní zameraných na Kristovo umučenie a utrpenie.

Počas Septuagesima nám liturgia Cirkvi ukázala stav padlého človeka, jeho potrebu Spasiteľa a to, čo ho a každého z nás bude táto spása stáť. Na Popolcovú stredu sme prijali rozsudok smrti, ktorý bol prvýkrát vynesený v rajskej záhrade, a pripravili sme sa nasledovať Krista na krížovej ceste.

V minulom diele sme sa však zamýšľali nad tým, ako ďaleko je od tohto ducha skutočná liturgia prvej pôstnej nedele, v ktorej sa umučenie vôbec osobitne nespomína. Duch tejto Prvej nedele je úplne odlišný od toho, čo nachádzame v pašiách a v pobožnostiach týkajúcich sa umučenia.

V skutočnosti tento duch pokračuje aj počas nasledujúcich pôstnych nedieľ. Pápež Pius XII. k tomu poznamenal nasledovné:

"Počas dní Septuagesima a Veľkého pôstu sa naša svätá Matka Cirkev znova a znova usiluje o to, aby sa každý z nás vážne zamyslel nad svojou biedou, aby sme boli povzbudení k praktickej úprave svojho života, srdečne si znechutili svoje hriechy a odčinili ich modlitbou a pokáním. Vo Veľkom týždni, keď nám liturgia predkladá najtrpkejšie utrpenie Ježiša Krista, nás Cirkev pozýva, aby sme prišli na Kalváriu a nasledovali krvou poznačené stopy božského Vykupiteľa, aby sme spolu s ním dobrovoľne niesli kríž, aby sme vo svojich srdciach reprodukovali jeho ducha vykupiteľstva a zmierenia a aby sme spolu s ním zomreli."[1]

Inými slovami, existuje rozdiel medzi Veľkým pôstom a Veľkým týždňom (ktorý by sme mohli zaradiť do pašií). Cirkev akoby chcela, aby sme prešli ďalšou, odlišnou prípravou, kým budeme vpustení do svätyne umučenia v rámci pašií.

Krst

Hoci sa pôst začína na Popolcovú stredu, dalo by sa povedať, že sa "vážne začína" na Prvú pôstnu nedeľu. Touto nedeľou sa začína obdobie prípravy na krst, ktoré vyvrcholí na Veľkú noc.

V prvotnej Cirkvi a v rôznych obdobiach prenasledovania v dejinách (vrátane dnešných) mohlo pokrstenie skutočne viesť k strate rodiny, priateľov, postavenia a dokonca aj života. Zdá sa, že v tejto omši, keď sa začína Veľký pôst, sa Cirkev viac snaží ponúknuť útechu tým, ktorí majú byť pokrstení - ako aj nám ostatným, ktorí musíme konať pokánie za svoje hriechy.

Vlastné spevy prvej nedele sú presýtené nádejou, dôverou a dôverou Žalmu 90 - o ktorom liturgický spisovateľ dvadsiateho storočia páter Joahnnes Pinsk píše:

"Veriaci sa takpovediac zahaľujú do slov tohto žalmu, obrazy a frázy tohto žalmu si omotávajú ako plátno okolo hlavy a tela, a tak stoja, celí odetí v tomto žalme, pred Bohom, ktorému sa prišli pokloniť. Byť odetý v tomto žalme a stáť pred Bohom v takomto rúchu však neznamená nič iné, ako stáť v nekonečnom Božom súcite, ktorý stačí na každú situáciu."[2]

Ukazuje nám Krista

To pripomína príkaz svätého Pavla, aby sme si "obliekli Božiu výzbroj" - spomínaný aj v liste -, aby sme "mohli odolať v zlý deň". (Ef 6, 13) Pripomína to aj príkaz svätého Pavla, aby sme si "obliekli Pána Ježiša Krista" (Ef 13, 14).

To je mimoriadne dôležité tak pre katechumenov, ako aj pre pokrstených. Evanjelium tejto svätej omše zobrazuje nášho Pána, ako vychádza víťazne z boja so satanom na púšti. Hoci je hladný, zdá sa, že je v ňom len málo známok slabosti. Naopak, ako píše páter Aloysius Ambruzzi:

"V tomto novom druhu raja sa Kristus postaví nepriateľovi a dá ho potupne na útek, čím nám zabezpečí odvahu a silu zvíťaziť nad všetkými našimi pokušeniami. Musíme len napodobňovať jeho pohotovosť pri odolávaní návrhom Zlého. Proti nárokom tela a márnivosti musíme rovnako ako Kristus postaviť Božie práva a svoju povinnosť voči nemu."[3]

Aby sme dosiahli podobné víťazstvo, najmä v časoch prenasledovania, nesmieme sa spoliehať na svoje vlastné sily, ale musíme sa "obliecť do Krista" a zotrvať v ňom. To nám hovorí sám Kristus v predvečer svojho umučenia:

"Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane vo viniči, tak ani vy nemôžete, ak nezostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Ján 15,4-5)

Pôstne nedele nás pripravujú na odpoveď na otázku nášho Pána a každý človek na ňu musí dať svoju odpoveď:

"Čo si myslíte o Kristovi? Čí je to syn?" (Mt 22,42)

Každá pôstna nedeľa nám ukazuje niečo o tomto Kristovi, v ktorom máme zotrvať. Ako sa zväčšuje naše poznanie a láska k nemu, máme doň čoraz viac vstupovať, odpočívať v tieni jeho krídel a stáť pred Najsvätejšou Trojicou, odetí v Kristovi a jeho milosti. Máme mu dovoliť, aby premenil naše srdcia, aby sme s ním mohli pevne stáť počas pašií a počas akýchkoľvek hrôz, ktoré nás v budúcnosti môžu čakať v našich životoch.

Toto je cieľ, ktorý Cirkev vo svojich pôstnych liturgiách predkladá tým, ktorí sa v krste pripravujú zomrieť svojmu starému životu. Predkladá ho aj tým, ktorí sa k nim pripájajú prostredníctvom pokánia a pôstu.

Keď sme pochopili, čo sa zdá, že robí rímska liturgia v pôstnom období - pripravuje katechumenov na Paschu a na ich nový život v Kristovi, dosiahnutý krstom -, mnohé zaujímavé aspekty liturgie zapadnú na svoje miesto.

Napríklad sa môže zdať zvláštne, že evanjelium druhej nedele zobrazuje Premenenie Krista, ktoré má v liturgickom roku svoju vlastnú pamiatku ako sviatok 6. augusta. Čo si máme myslieť o tom, že sa objavuje aj v pôstnom období?

Druhá nedeľa - naše premenenie v Kristovi

Najprv sa zamyslime nad epištolou, v ktorej sa nám dostáva ďalšej útechy: výslovného zjavenia Božej vôle pre každého z nás, vrátane katechumenov.

"Toto je Božia vôľa, vaše posvätenie."

Pinsk to komentuje:

"Božia vôľa je v skutočnosti zameraná na zdokonalenie človeka v Kristovej sláve. Nech každý, kto prijal telo Pána, komu bolo dovolené asistovať pri eucharistickom tajomstve, kto žije v stave sviatostného manželstva - nech si takýto kresťan aspoň raz pomyslí: to, že mi to takto vyšlo, to, že som takto zapojený do Kristovho diela, to, že sa takto môžem stať účinným v milosti jeho vykúpenia - to všetko je Božia vôľa"[4].

Svätý Pavol potom hovorí o vzkriesení mŕtvych v posledný deň, čo vyvoláva dôležitú otázku: akí budeme, keď vstaneme z hrobov a opäť vykročíme do svetla? Odpoveď sa skrýva v evanjeliovom rozprávaní o premenení, v ktorom sa nám predstavuje predobraz nášho budúceho stavu. Aj my sa istým spôsobom premeníme v sláve.

Náš Pán nechal svätých Petra, Jakuba a Jána byť svedkami svojho premenenia na hore Tábor práve preto, aby boli schopní znášať jeho utrpenie, ktoré sa začalo na Olivovej hore a skončilo na vrchu Golgota. Aj my sa pripravujeme na to, že pôjdeme a zomrieme s Kristom počas umučenia, a preto je vhodné, aby nám liturgia predstavila premeneného Krista práve v tomto období Veľkého pôstu.

On má byť našou posilou pri príprave na krst, počas pôstu a kontemplácie jeho umučenia. On má byť našou silou v konfrontácii s nepriateľským svetom, ktorý ako Saul "vydychuje hrozby a vraždy proti Pánovým učeníkom". (Sk 9,1)

Tvárou v tvár takémuto strachu a bolesti máme byť naplnení silou zmŕtvychvstalého Krista, ktorú sme vopred zakúsili pri jeho premenení.

Predchuť Veľkej noci

Predchuť Veľkej noci sa dokonca hudobne objavuje v traktáte tejto druhej nedeľnej svätej omše:

Tract: Confitemini Domino, quoniam bonus: quoniam in saeculum misericordiam ejus.

("Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky").

Tieto slová žalmu sa spievajú so všetkými obvyklými leitmotívmi kajúcich traktátov.

Tento traktát sa už teší na Veľkú sobotu a Veľkonočnú nedeľu, kde sa tieto slová opakujú stále dokola.

Hudobne sa opakujúce leitmotívy traktátov začnú na Veľkú sobotu niesť v nádejnejšom duchu a v čase, keď sa dostaneme k Aleluja pre omšu (v ktorej sú použité tie isté vyššie uvedené slová), sa tieto leitmotívy úplne premenia zo smútku na pokojnú nádej a radosť.

Graduál Veľkonočnej nedele sa tejto melódie úplne zbaví a nahradí ju inou, ktorej vzletné vysoké tóny možno nazvať len "víťazným výkrikom".

Hudobné a textové spojenie medzi touto druhou pôstnou nedeľou a vyvrcholením veľkonočného cyklu posilňuje pocit, že druhá pôstna nedeľa nám dáva precítiť triumf Veľkej noci a večného života.

Vo svetle tejto predchuti môžeme tiež pochopiť, prečo sa v prijímaní oslovuje Boh ako "môj kráľ a môj Boh", čo je narážka na jeho moc a slávu. Táto posledná fráza tvorí textové spojenie s nasledujúcou nedeľou, ktorá je tiež preniknutá obrazom víťazného Krista a používa tie isté slová vo vlastnom prijímaní.

Tretia nedeľa

V introite Tretej nedele spievame slová, ktoré sú zároveň úzkostné a dôverné a ktoré zdôrazňujú dôležitosť kontemplácie Krista a spočinutia v ňom:

Introit: On vytrhne moje nohy z osídla, pozri na mňa a zmiluj sa nado mnou, lebo som sám a biedny.

Graduál hovorí o našich nepriateľoch a o tom, ako ich premôže Božia moc:

Graduál: Vstaň, Pane, nech sa nikto neposilní, nech sú národy súdené pred tvojimi očami.

V. Keď sa môj nepriateľ obráti späť, budú oslabení a zahynú pred tvojou tvárou.

Toto pokračuje v evanjeliu. Po tom, čo v prvú nedeľu dal satana "na potupný útek", táto nedeľa zobrazuje Krista, ako uplatňuje svoju moc nad ostatnými démonmi tým, že ich vyháňa z posadnutých.

Z tohto istého výkonu moci budú mať úžitok aj katechumeni, ktorí sa pripravujú na exorcizmus a na zrieknutie sa satana a všetkých jeho skutkov a pomp - tak ako to dnes robia krstní rodičia pre krstené deti.

V reakcii na Kristovu moc nad jeho neviditeľnými nepriateľmi ho jeho ľudskí nepriatelia obviňujú, že vyháňa diablov s pomocou iných diablov. Jeho odpovede na to sú plné autority, majestátu a dôstojnosti a umlčali tých, ktorí mu odporovali.

Vyhlasuje, že vyháňa diablov "Božím prstom", a my tu vidíme, že v Božom "prste" je viac moci ako vo všetkých zbraniach jeho nepriateľov. Varuje nás aj pred nebezpečenstvom, ktoré predstavuje, keď človek po oslobodení Kristom opäť upadne do vplyvu satana, pretože potom "posledný stav toho človeka sa stáva horším ako prvý".

Rozpráva podobenstvo, v ktorom predstavuje satana ako "silného muža", ale seba ako toho, kto je "silnejší ako on":

"Ak na neho príde silnejší ako on a premôže ho, vezme mu všetku výzbroj, na ktorú sa spoliehal, a rozdelí mu korisť."

Pinsk naznačuje, že "[z] Pána musela vyžarovať tajomná sila a vznešenosť, keď o sebe hovoril tieto veci."[5] Pokračuje, že Krista vykresľuje ako skutočného Kráľa stvorenia:

"Tak aj my kajúcnici hľadíme na Pána v evanjeliu a vidíme ho ako 'silnejšieho', ktorému stačí len zdvihnúť prst, aby premohol svet. On je ten, na ktorého obraciame svoje oči plné dôvery a radosti; on jediný nás zbavuje strachu, že by sme mohli stratiť svet a život, keď budeme konať pokánie"[6].

To je základom dôvery vyjadrenej v proroctvách na začiatku omše, ako aj spokojnosti vyjadrenej v ofertóriu a v prijímaní (ktoré opäť hovorí o autorite "môjho Kráľa a môjho Boha"):

Offertorium: "Spravodlivosť Pána je spravodlivá, plesá srdce a jeho súdy sú sladšie ako med a medový plást."

Prijímanie: Vrabec si našiel dom a korytnačka hniezdo, kde môže vyliať svoje mláďatá: Tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh: blahoslavení sú tí, čo bývajú; v tvojom dome ťa budú chváliť na veky vekov."

Nedeľa Laetare a záver

Napokon v evanjeliovom čítaní o rozmnožení chlebov na nedeľu Laetare vidíme jedno z najvýraznejších prejavov Kristovej moci: jeho moc nad samotnou hmotou a jeho schopnosť zázračne nasýtiť svojich nasledovníkov. Poskytnutie hojného pokrmu pre jeho nasledovníkov je v ostrom kontraste s jeho odmietnutím premeniť kamene na chlieb pre svoj vlastný prospech na púšti, a tak ukazuje jeho nežnú starostlivosť o nás.

Okrem toho je tento zázrak súčasťou jeho prípravy na to, aby nás nakŕmil vlastným telom a krvou vo svätej Eucharistii. Slovami Dom Prospera Guérangera:

"Ježiš ho však zamýšľa ako prípravu na niečo oveľa úžasnejšie; zamýšľa ho ako obraz a prísľub toho, čo onedlho urobí, a to nielen raz alebo dvakrát, ale každý deň až do konca čias; nielen pre päťtisíc ľudí, ale pre nespočetné zástupy veriacich.

"Pomysli na milióny ľudí, ktorí sa práve v tomto roku majú zúčastniť na hostine Paschy; a predsa ten, ktorého sme videli narodeného v Betleheme (v dome chleba), ten bude pokrmom všetkých týchto hostí; ani božský chlieb nezanikne."[7]

Počas všetkých pôstnych nedieľ sme videli Krista ako bojovníka na púšti, premeneného a osláveného na vrchu Tábor, ako "silnejšieho muža", ktorý premáha svojich nepriateľov, a ako dodávateľa pokrmu pre svoje stádo. Tieto štyri predstavenia nášho Pána počas celého pôstu majú vzbudiť dôveru a obdiv k nemu uprostred skúšok tohto obdobia a samotného života. Majú nás pripraviť na odpoveď na to, čo sme už videli, že je najdôležitejšou otázkou nášho života:

"Čo si myslíte o Kristovi? Čí je to syn?" (Mt 22,42)

Tieto nedele majú tiež povzbudiť našu ľútosť a udržať ju, keď uvažujeme o tom, ako sme zhrešili proti takému obdivuhodnému Bohu a zvrchovanému Pánovi. Nemôžeme milovať niekoho, koho nepoznáme, ani nemôžeme vhodne oplakávať svoje previnenia voči tomu, koho nepoznáme. Pinsk píše:

"Stretnutie s Kristom je životne dôležité pre každého, kto sa venuje pokániu a tým sa cvičí v odpútavaní sa od tohto sveta, od zdrojov a foriem jeho života, či už je to ten, kto sa takto pripravuje na krst, alebo ten, kto je už pokrstený a chce si zachovať svoju silu rozhodovania pružnú pre každodenný život.

"Ak niekto taký stratí z očí Krista, potom ho získanie "nového" života nebude priťahovať a skôr ho ochromí strach zo straty "starého" života, strach, ktorý bude prenasledovať jeho myšlienky a brzdiť jeho konanie. Preto bude pôstna krizma rozhodujúcim faktorom správne pochopeného a správne praktizovaného pokánia"[8].

Ale keď sa dostávame na prah prísneho a svätého obdobia pašií, po kontemplácii Kristovej osoby počas týchto nedieľ nás liturgia nedele Laetare konečne postaví tvárou v tvár inej skutočnosti.

Počas celého pôstu Cirkev formuje katechumenov v Kristovi a pripravuje ich na smrť s ním na Kalvárii. Ale v nedeľu Laetare svätá Cirkev konečne odhaľuje svoju vlastnú tvár tým, ktorí sa pre ňu majú znovu narodiť v krste, ako aj tým, ktorí ju už poznajú a milujú ako svoju matku.

Vo svetle všetkého, čo sme vyššie uviedli, vidíme, že radosť z nedele Laetare vôbec nie je rozchodom s duchom pôstu, ako sa niekedy naznačuje. Skôr - ako uvidíme - je to vyvrcholenie pôstnych nedieľ a konečná príprava na pašije a Veľký týždeň.

D.S. Wright

Poznámky:

[1] Pius XII, encyklika Mediator Dei, 1947, č. 157-8. http://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei.html

[2] Johannes Pinsk, Kristov cyklus, prekl. Arthur Gibson, Desclee Company, New York, 1966, 21. Páter Johannes Pinsk (1891 - 1957) sa angažoval v liturgickom hnutí dvadsiateho storočia spôsobom, ktorý by mnohí čitatelia považovali za poľutovaniahodný. Jeho diela však obsahujú množstvo zaujímavých informácií o liturgickom roku, o ktoré by som sa chcel podeliť. Obsahujú aj niektoré veci, ktoré by tradiční katolíci nemuseli oceniť. Mojím cieľom je predstaviť to, čo je dobré, spolu s niekoľkými komentármi, ktoré nám pomôžu oceniť svätú rímsku liturgiu.

[3] Páter Aloysius Ambruzzi SJ, A Companion to the Spiritual Exercises of St Ignatius (a pre britských čitateľov)

[4] Pinsk 28-9

[5] Pinsk 32.

[6] Tamže.

[7] Dom Prosper Guéranger, Liturgický rok, zväzok V, "Pôst", 1949. Trans. Dom Laurence Shepherd, OSB, St Bonaventure Publications, 2000, s. 317.

[8] Pinsk 30

https://wmreview.co.uk/2024/02/22/lent-ii/