RÍMSKA LITURGIA (V): PÔST, NEDEĽA LAETARE A CIRKEV
Úvod - Pôstne nedele
V predchádzajúcej časti sme sa zaoberali spôsobom, akým Cirkev predstavuje nášho Pána počas štyroch pôstnych nedieľ.
Tieto nedele sú kľúčom k našej príprave na dni Utrpenia (Passionis), keď vstupujeme do toho, čo pápež Pius XII. nazýva "hlavným tajomstvom nášho vykúpenia" - do slávneho umučenia a utrpenia Krista.1 Štyri predstavenia Krista počas týchto nedieľ vytvárajú tón a "atmosféru", ktoré sú odlišné od niektorých iných aspektov nášho pôstneho slávenia a pobožností. Počas týchto týždňov sa Kristus predstavuje ako:
Bojovník na púšti
Premenený a oslávený na hore Tábor a
"Silnejší človek", ktorý premáha svojich viditeľných i neviditeľných nepriateľov.
V Štvrtú nedeľu ("Laetare"), pri nasýtení zástupov, vidíme jedno z najvýraznejších prejavov Kristovej moci: jeho moc nad samotnou hmotou.
Ako sme už spomínali, Pôstny čas sa osobitne zameriava na katechumenov, ktorí majú byť pokrstení na Veľkú noc. V prvotnej Cirkvi, keď sa zostavovali texty rímskej liturgie, krst mohol znamenať rozhodujúci rozchod s doterajším pohodlným životom. Mohol mať za následok stratu priateľov, rodiny, postavenia, statusu, slobody alebo dokonca samotného života.
Možno práve to je dôvodom štyroch predstavení nášho Pána v tieto pôstne nedele, z ktorých každé vzbudzuje dôveru, obdiv a lásku k nemu v srdciach týchto katechumenov, ako aj pokrstených. Je to príprava na to, čo nás čaká, a to tak v našom vlastnom živote, ako aj v uvedomení si toho, kto trpí na Veľký piatok.
Ale zatiaľ čo Cirkev trávi tieto pôstne nedele predstavovaním Krista ako skutočne dôstojného dôvodu, pre ktorý zomierame sami sebe v krste a v pôste, práve v nedeľu Laetare konečne odhaľuje svoju vlastnú tvár. Ukazuje sa ako cieľ pokrstených a matka veriacich a dovoľuje nám, aby sme jej v liturgii vyjadrili svoju lásku.
Povzbudenie pre katechumenov
Omša nedele Laetare nám predstavuje Cirkev v celej jej dôstojnosti a povzbudzuje nás k rastu lásky k nej a k jej Pánovi. Na začiatku omše spievame introit:
Radujte sa, Jeruzalem, a plesajte s ňou všetci, čo ju milujete, plesajte s ňou všetci, čo ju oplakávate. Aby ste sali a sýtili sa prsiami jej útechy (Iz 66,10-1).
V. Zadoval som sa z toho, čo mi bolo povedané: Pôjdeme do Pánovho domu. (Ž 121,1)
Pinsk nám uvádza nasledujúci text od svätého Ambróza, ktorý komentuje tento text:
"Čo sú prsia Cirkvi? Či nie sú sviatosťou krstu tak často, ako sa udeľuje"[2]?
Z týchto dôvodov Pinsk usudzuje:
"Ako museli takéto slová znieť v ušiach katechumenov! To bol teda ich osud, ich povolanie! Boli vytrhnutí z domova a rodiny? Prostredníctvom Matky Cirkvi a medzi Božím ľudom mali nájsť nové srdce a domov. Mali byť politicky vylúčení, ostrakizovaní? Tešili sa, že sú na ceste do Božieho domu, do toho nového mesta, v ktorom bude pokoj a prosperita v bezpečí. A to prekonalo všetky tie prvotné obavy, ktoré vyvolalo ich rozhodnutie postaviť sa za Krista a Cirkev. Tvárou v tvár takejto Cirkvi, matke života a mestu večného pokoja, katechumeni spolu s celým kresťanským spoločenstvom v radostnom vytržení vyznávajú svoje konečné upokojenie, utíšenie všetkých svojich obáv a túžob. [...] Čohokoľvek sa pokrstený kresťan zriekol pri svojom rozchode so svetom, to opäť nachádza vo svätom Božom meste, v prístreší a svätyni Matky Cirkvi."[3]
V propriách na nedeľu Laetare sa "Jeruzalem" nevzťahuje na mesto, v ktorom zomrel Kristus, ani na mesto v dnešnom Izraeli: vzťahuje sa na samotnú Svätú katolícku cirkev. V tejto omši nám Cirkev predkladá proroctvá, ktoré o sebe ako o "novom Jeruzaleme" vyslovila, a umožňuje nám spievať jej na chválu:
Graduál: Zadoval som sa z toho, čo mi bolo povedané: Pôjdeme do Pánovho domu. V. Pokoj nech je v tvojej sile a hojnosť v tvojich vežiach.
Traktus: Tí, čo dúfajú v Pána, budú ako hora Sion; naveky sa nepohne ten, čo býva v Jeruzaleme. V. Tak ako sú hory okolo neho: tak je Pán okolo svojho ľudu, odteraz a naveky.
Prijímanie: Jeruzalem, ktorý je postavený ako mesto, spojené v jeden celok, aby tam vystupovali Pánove kmene, aby chválili tvoje meno, Pane.
V týchto textoch je Cirkev vždy "stĺpom a základom pravdy" (1 Tim 3,15). Ona je bezpečnou, istou a nehybnou Božou pevnosťou, v ktorej jej deti budú mať večný život, aj keď budú trpieť prenasledovaním a skúškami pre Krista.
Láska k Cirkvi
Táto téma sa objavuje aj v liste, kde sa hovorí o Abrahámových deťoch; jedno sa narodilo otrokyni Agar a druhé slobodnej žene Sáre. Svätý Pavol tiež stotožňuje Jeruzalem s Cirkvou a všíma si pozoruhodnú plodnosť, ktorá sa prejavuje v počte jej detí:
"Jeruzalem, ktorý je hore, je slobodný a je našou matkou. Lebo je napísané: Raduj sa, neplodná, ktorá nerodíš; pukni a plač ty, ktorá nerodíš; lebo mnoho je detí opustenej, viac ako tej, ktorá má muža."
Pri blížiacom sa krste sa katechumeni majú stať deťmi Cirkvi: "nie deti otrokyne, ale slobodnej: slobodou, ktorou nás Kristus oslobodil". Dôvodom radosti, ktorá tak charakterizuje nedeľu Laetare, je sláva Kristovej Cirkvi, ktorá sa nám predstavuje v tejto omši. Ide o Cirkev a o to, ako nás Kristus skrze ňu živí a ako ju necháva žiť svojím vlastným životom. Ako učil pápež Pius XII. v Mystici Corporis Christi:
"Kristus, náš Pán, chce, aby Cirkev žila jeho vlastným nadprirodzeným životom, a svojou božskou mocou preniká celé jeho telo a živí a udržiava každý z údov podľa miesta, ktoré v tele zaujíma, tak ako vinič živí a robí plodnými ratolesti, ktoré sú s ním spojené"[4].
Toto učenie o svätých zhrnul svätý Tomáš Akvinský:
"Hlava a údy sú ako jedna mystická osoba."[5]
Svätý Augustín zasa hovorí:
“Kristus] je hlavou Cirkvi a Cirkev je jeho telom, [a] celý Kristus je hlavou i telom"[6].
Preto, ako píše páter Faber:
"Láska človeka k Cirkvi je najistejšou skúškou jeho lásky k Bohu"[7].
A to je zasa preto, ako to výstižne zhrnul páter John Kearney:
"Milovať Cirkev znamená milovať Krista"[8].
Práve prostredníctvom Cirkvi nás Kristus formuje, učí nás, ako si ho obliecť a zotrvať v ňom, a je to Cirkev, ktorá nás prostredníctvom svojho učenia, zákonov, tradície, sviatostí a liturgie uvádza do svojho božského života. Preto Pius XII. takto učí o našej každoročnej spomienke na udalosti Kristovho života na zemi:
"Liturgický rok, ktorý Cirkev oddane podporuje a sprevádza, nie je chladným a neživým zobrazením udalostí minulosti, ani jednoduchým a holým záznamom bývalého veku. Je to skôr sám Kristus, ktorý stále žije vo svojej Cirkvi."[9]
V tomto všetkom je Cirkev Kristovou manželkou a našou matkou. Je správne, že svoju matku milujeme a ctíme si ju.
Nedeľa Laetare a Cirkev
Slová introitu sa týkajú najmä nás, synov Cirkvi:
Radujte sa, Jeruzalem, a plesajte s ním všetci, ktorí ho milujete, plesajte s ním všetci, ktorí ho oplakávate. Aby ste sali a sýtili sa z pŕs jeho útechy: (Iz 66,10-1)
Spolu s Cirkvou sme týmto Jeruzalemom my a my sme tí, "ktorí ho milujú". To zostáva pravdou aj napriek tomu, že dnes nás muži, ktorí útočia na jej materskú dôstojnosť (a tí, ktorí týchto mužov obhajujú), osočujú ako jej nepriateľov a odpadlíkov. My sme tiež tí, "ktorí ho oplakávajú". Ako by dnes mohol niekto, kto miluje Cirkev, za ňou nesmútiť, najmä tí, ktorí existujú v akomsi babylonskom vyhnanstve, ako sme o tom hovorili v súvislosti so Septuagesimou? Počas uplynulých šesťdesiatich rokov sme boli svedkami toho, ako Cirkev zmietali a rozbíjali zlí ľudia. Ich zrada na nej azda nikdy nebola taká jasná ako dnes. Videli sme, ako ju toľko jej detí (dokonca aj naši vlastní priatelia a rodina) opustilo prostredníctvom herézy, schizmy a apostázy, a to napriek tomu, že "boli kedysi osvietení, okúsili aj nebeský dar a stali sa účastnými Ducha Svätého, a navyše okúsili dobré Božie slovo a mocnosti budúceho sveta". (Hebr 6,4-6).
Dokonca aj medzi tými, ktorí zostávajú s Cirkvou, vidíme, ako sa brat obracia proti bratovi v pomýlenej obrane tých, ktorí sa ju snažia zničiť. Ako spievame s Cirkvou pri Tenebre vo Veľkom týždni:
"Ó, všetci, ktorí idete okolo, zastavte a pozrite sa, či je väčšia bolesť ako moja."
Prísľub
Ale pre tých z nás, ktorí milujú Cirkev a smútia za ňou, ponúka Introit prísľub a proroctvo. Tu je širší kontext Introitu:
"Radujte sa s Jeruzalemom a plesajte s ním, všetci, čo ho milujete; plesajte s ním, všetci, čo nad ním smútite. Aby ste sali a sýtili sa prsiami jeho útechy, aby ste dojili a oplývali rozkošou z hojnosti jeho slávy. Lebo toto hovorí Pán: "Nech sa stane, čo sa stane, a nech sa stane, čo sa stane: Hľa, privediem na ňu pokoj ako rieku a ako pretekajúci potok slávu pohanov, ktorú budete sať; budú vás nosiť na prsiach a na kolenách vás budú hladiť. Ako toho, koho matka hladí, tak vás budem utešovať a budete utešovaní v Jeruzaleme." (Iz 66,10-13).
Je nám povedané, že sa máme radovať a utešovať. Aj v jej súčasnom ponížení a zatmení Boh sľubuje, že naša svätá Matka Cirkev bude ospravedlnená a bude živiť tých, ktorí sa k nej vrátia. Ako napísal páter John MacLaughlin:
"Okrem toho pripúšťame, že v minulosti sa mohli vyskytnúť prípady (a takéto intervaly sa môžu vyskytnúť aj v budúcnosti), keď kvôli opozícii protipápežov a rôznym nepriaznivým okolnostiam bolo pre jednotlivcov v danom momente ťažké určiť, kde sa nachádza správny zdroj autoritatívneho učenia. To však ani v najmenšom nemení stav veci; jediná pravá Cirkev bola niekde na svete stále rovnako a v plnom vlastníctve všetkých svojich základných výsad, hoci na prechodnú hodinu - z prechodných príčin - nemusela byť pre menej pozorných ľahko rozoznateľná.
Tak ako boli časy, keď nejaká hustá hmla alebo opar znemožňovali bežnému pozorovateľovi určiť presné miesto, ktoré na oblohe zaberalo slnko, hoci každý vedel, že tam niekde je; vedel tiež, že v pravý čas všetkým zviditeľní presné miesto svojej prítomnosti a že len čo sa hmla zdvihne, jeho lúče sa opäť vrátia priamo na zem a každý uvidí, že je to totožne tá istá žiarivá guľa, ktorá svietila predtým[10].
Dom Prosper Guéranger hovorí o tom, že Cirkev sa vždy vynorí, dokonca aj z problémov, ako sú tie naše:
"Decius môže úspešne spôsobiť štvorročné neobsadenie rímskeho stolca; môžu sa objaviť protipápeži, podporovaní ľudovou priazňou alebo podporovaní politikou cisárov; dlhá schizma môže spôsobiť, že bude ťažké spoznať skutočného pontifika medzi viacerými, ktorí si ho nárokujú: Duch Svätý nechá skúške voľný priebeh a kým trvá, udrží vieru svojich detí; príde deň, keď sa vyhlási za zákonitého pastiera stáda a celá Cirkev ho za takého nadšene uzná."[11]
A ako napísal páter John Kearney:
"Po najstrašnejších skúškach, dokonca aj potom, čo sa jej priatelia ukázali ako falošní - ako zlyhali apoštoli Krista - bola tu ako vždy, živá, silná, sebavedomá. Jej nepriatelia pominuli, ich moc a hrozby sa stali len spomienkou, ale nezmenená Cirkev je tu stále; ako sám Kristus, nemohla byť zničená. Je stále tá istá, stále žije Kristovým životom."[12]
Záver - Brána k Utrpeniu
Je nám prikázané zotrvávať v Kristovi a "obliecť si Krista", ak dúfame, že vytrváme v jeho viere, láske a milosti - najmä v časoch prenasledovania. To nám umožňuje poslušnosť voči pôsobeniu Cirkvi, jeho mystického tela. Ako učí Pius XII:
"Liturgia nám ukazuje Krista nielen ako vzor, ktorý treba napodobňovať, ale ako majstra, ktorého máme ochotne počúvať, ako Pastiera, ktorého máme nasledovať, pôvodcu našej spásy, prameň našej svätosti a hlavu mystického tela, ktorého údmi sme, žijúceho práve jeho životom"[13].
Milovať môžeme len to, čo poznáme. Musíme vedieť, kto je tento muž - a akú má moc a dôstojnosť -, ktorý sa rozhodol trpieť v Getsemani, pri stĺpe, medzi posmievajúcimi sa vojakmi, na ceste na Golgotu a na svojom svätom kríži. Podobne aj my, či už katechumeni alebo pokrstení, potrebujeme "spoznať" Cirkev, ktorú si Kristus zasnúbil a ustanovil nad nami ako našu matku. Musíme sa podriadiť Cirkvi a nechať sa ňou formovať.
Predovšetkým sa musíme nechať Cirkvou viesť do Kristovho utrpenia a nechať sa s ním ukrižovať, pretože toto utrpenie "tvorí hlavné tajomstvo nášho vykúpenia."[14] Z liturgickej formácie, ktorú nám poskytuje v tradičnom rímskom obrade, je zrejmé, že Cirkev chce, aby sme sa na to pripravili kontempláciou silného a víťazného Krista týchto pôstnych nedieľ a zotrvávali v ňom. Až teraz - po štyroch nedeliach, keď sme boli konfrontovaní s mocou Krista a jeho Cirkvi, keď sme v porovnaní sa s ňou ocenili svoju vlastnú chudobu a keď sme spoznali a zamilovali si osobu nášho Vykupiteľa - až teraz sú katechumeni a my ostatní pripravení čeliť Utrpeniu.
Až teraz sme pripravení, ako hovorí Pius XII., "prísť na Kalváriu a nasledovať krvou poznačené stopy božského Vykupiteľa, dobrovoľne niesť kríž spolu s ním, reprodukovať vo vlastných srdciach jeho ducha vykúpenia a zmierenia a zomrieť spolu s ním"[15].
Pôst to nie sú dni Utrpenia. Radosť z nedele Laetare vôbec nie je prelomením ducha pôstu. Je skôr vyvrcholením pôstnych nedieľ a konečnou prípravou na samotné Utrpenie a Veľký týždeň. Práve počas Utrpenia a nie na začiatku pôstu, Cirkev skutočne vstupuje do ticha a utrpenia umučenia. Koľko z toho sa však stratilo v reformovanej pokoncilovej liturgii s jej cyklom rôznych čítaní a potlačením dní Utrpenia? Jasne zamerané lekcie, ktoré nás liturgia učí počas pôstu, nás za takýchto okolností nemôžu nerozptýliť.
Podobne, koľko z toho sa stráca aj v tradičnej liturgii, ak nevenujeme pozornosť rytmu a významu liturgických textov? Alebo ak propriá nahradíme inou ľubovoľne zvolenou hudbou? A ak si v tomto období vnucujeme hymny a pobožnosti bez ohľadu na vlastný obrad Cirkvi?
Potrebujeme svetlo pôstu, aby sme dokázali oceniť tiene dní Utrpenia. Spoznávanie a milovanie nášho Pána, ako sa nám zjavuje prostredníctvom pôsobenia pôstnej liturgie Cirkvi, môže len zvýšiť našu úctu k nemu počas dní Utrpenia. Takto, ako učí Pius XII, nás Cirkev bude viesť preč od hriechu a k životu v ňom:
"Prostredníctvom jeho vnuknutia a pomoci a spoluprácou našej vôle môžeme od neho prijímať živú vitalitu, ako vetvy od stromu a údy od hlavy; tak sa môžeme pomaly a namáhavo premieňať 'až do miery plného Kristovho veku. '"[16]
S.D. Wright
Poznámky:
[1] Pius XII, encyklika Mediator Dei, 1947, č. 164. http://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei.html.
[2] Páter Johannes Pinsk, Kristov cyklus, 37. Trans. Arthur Gibson, Desclee Company, New York, 1966. Páter Johannes Pinsk (1891 - 1957) sa angažoval v liturgickom hnutí dvadsiateho storočia spôsobom, ktorý by mnohí čitatelia považovali za poľutovaniahodný. Jeho diela však obsahujú množstvo zaujímavých informácií o liturgickom roku, o ktoré by som sa chcel podeliť. Obsahujú aj niektoré veci, ktoré by tradiční katolíci nemuseli oceniť. Mojím cieľom je predstaviť to, čo je dobré, spolu s niekoľkými komentármi, ktoré nám pomôžu oceniť svätú rímsku liturgiu.
[3] Pinsk 37-8
[4] Pius XII, encyklika Mystici Corporis Christ, 1943, č. 55. Dostupné na: https://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_29061943_mystici-corporis-christi.html
[5] Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologica III Q48 A1-2
[6] Svätý Augustín, Kázeň 87 o Novom zákone. Preložil R. G. MacMullen. Z: Nicene and Post-Nicene Fathers, First Series, Vol. 6. Edited by Philip Schaff. (Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1888.) Prepracoval a pre Nový advent upravil Kevin Knight. Dostupné na: http://www.newadvent.org/fathers/160387.htm
[7] Páter Frederick William Faber, The Precious Blood, or The Price of our Salvation, 188-9. Burns & Oates Ltd., Londýn, 1860.
[8] Páter John Kearney, CSSp. You are the Body of Christ, s. 58. Burns, Oates a Washbourne, Dublin a Londýn 1939.
[9] Pius XII, encyklika Mediator Dei, 1947, č. 165. http://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei.html
[10] Páter John MacLaughlin, The Divine Plan of The Church, Where Realised, and Where Not, Burns & Oates, London, 1901. kapitola VI, o neporušiteľnosti. Str. 93-94.
[11] Dom Prosper Guéranger, The Liturgical Year, Vol 9 (Paschal Time - Book III), St Bonaventure Publications, Great Falls, Montana, 2000. Štvrtok po Zelenom štvrtku, s. 385.
[12] Kearney, 52-3.
[13] Pius XII, encyklika Mediator Dei, 1947, č. 163. http://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei.html
[14] Tamže, č. 164.
[15] Tamže, č. 158.
[16] Tamže, č. 165.
https://wmreview.co.uk/2024/03/08/lent-iii-laetare/