SPRÁVNY ZMYSEL POSLUŠNOSTI PÁPEŽOVI

Svätá Cirkev je predovšetkým a najhlbšie Božou inštitúciou a je tajomstvom vo svojom nadprirodzenom význame. Po druhé má aj ľudskú a viditeľnú skutočnosť, viditeľných členov a hierarchiu (pápež, biskup, kňaz).

Keď Matka Cirkev prechádza jednou z najhlbších kríz vo svojich dejinách, ako je to v našich časoch, keď sa kríza v desivej miere dotýka všetkých úrovní života Cirkvi, Božia Prozreteľnosť nás vyzýva, aby sme milovali našu Matku Cirkev, ktorá je ponižovaná a zosmiešňovaná nie v prvom rade svojimi nepriateľmi, ale zvnútra svojimi pastiermi. Sme povolaní pomáhať našej Matke Cirkvi, každý z nás na svojom mieste, pomáhať jej k skutočnej obnove prostredníctvom našej vlastnej vernosti nemennej integrite katolíckej viery, prostredníctvom našej vernosti stálej kráse a posvätnosti jej liturgie, liturgie všetkých vekov, prostredníctvom nášho intenzívneho duchovného života v spojení s Kristom a prostredníctvom skutkov lásky a dobročinnosti.

Tajomstvo Cirkvi je väčšie ako “tento” pápež alebo biskup. Niekedy pápeži a biskupi Cirkvi škodili, ale zároveň Boh používal iné nástroje, často jednoduchých veriacich, jednoduchých kňazov alebo niekoľkých biskupov, aby obnovil svätosť viery a života v Cirkvi.

Byť verný Cirkvi neznamená vnútorne poslúchať všetky slová a skutky pápeža alebo biskupa, pretože pápež alebo biskup nie sú totožní s celou Cirkvou. A ak pápež alebo biskup podporuje spôsob, ktorý poškodzuje integritu viery a liturgie, potom človek v žiadnom prípade nie je povinný ho vnútorne nasledovať, pretože musíme nasledovať vieru a normy Cirkvi všetkých vekov, apoštolov a svätých.

Katolícka cirkev je jediná Cirkev, ktorú založil Kristus, a je výslovnou Božou vôľou, aby sa všetci ľudia stali členmi jeho jedinej Cirkvi, členmi Kristovho mystického tela. Cirkev nie je súkromným vlastníctvom pápeža, naopak, pápež je len vikárom, služobníkom Krista. Preto stať sa plnohodnotným katolíkom neznamená závislosť od správania konkrétneho pápeža. Človek určite musí poslúchať pápeža, keď neomylne hlása Kristovu pravdu, keď hovorí ex cathedra, čo je veľmi zriedkavé. Pápeža musíme poslúchať, keď nám prikazuje dodržiavať Božie zákony a prikázania [a] keď robí administratívne a jurisdikčné rozhodnutia (menovania, odpustky atď.). Ak však pápež vytvára zmätok a nejasnosti týkajúce sa celistvosti katolíckej viery a posvätnej liturgie, potom ho nemožno poslúchať a treba poslúchať Cirkev všetkých vekov a pápežov, ktorí počas dvoch tisícročí neustále a jasne učili všetky katolícke pravdy v tom istom zmysle. A tieto katolícke pravdy nachádzame vyjadrené v Katechizme. Treba poslúchať Katechizmus a liturgiu všetkých vekov, ktorou sa riadili svätí a naši predkovia.

Spolu s ďalšími úvahami je v nasledujúcich riadkoch uvedené krátke zhrnutie majstrovskej prednášky profesora Roberta de Matteiho s názvom Poslušnosť a odpor v dejinách Cirkvi, ktorú predniesol na Rímskom fóre života 18. mája 2018.

Ide o falošnú poslušnosť, keď človek zbožšťuje mužov, ktorí predstavujú autoritu v Cirkvi (pápeža alebo biskupa), keď tento človek prijíma príkazy a súhlasí s tvrdeniami svojich nadriadených, ktoré zjavne poškodzujú a oslabujú jasnosť a integritu katolíckej viery.

Poslušnosť má svoj základ, cieľ, podmienky a hranice. Iba Boh nemá žiadne hranice: On je nesmierny, nekonečný, večný. Každé stvorenie je obmedzené a táto hranica určuje jeho podstatu. Preto na zemi neexistuje ani neobmedzená autorita, ani neobmedzená poslušnosť. Autorita je vymedzená svojimi hranicami a poslušnosť je tiež vymedzená svojimi hranicami. Uvedomenie si týchto hraníc vedie k dokonalosti vo vykonávaní autority a k dokonalosti vo vykonávaní poslušnosti. Neprekonateľnou hranicou autority je rešpektovanie božského zákona celistvosti a jasnosti katolíckej viery a rešpektovanie tohto božského zákona celistvosti a jasnosti katolíckej viery je tiež neprekonateľnou hranicou poslušnosti.

Svätý Tomáš kladie otázku: "Sú poddaní povinní vo všetkom poslúchať svojich nadriadených?" (Summa theologica, II-IIae, q. 104, a. 5); jeho odpoveď je záporná. Ako vysvetľuje, dôvody, prečo subjekt nemôže byť povinný poslúchať svojho nadriadeného vo všetkých veciach, sú dva. Po prvé: kvôli príkazu vyššej autority, vzhľadom na to, že hierarchiu autorít treba rešpektovať. Po druhé: ak nadriadený prikazuje poddanému robiť nezákonné veci, napríklad keď deti nie sú povinné poslúchať svojich rodičov v otázke uzatvárania manželstva, zachovávania panenstva a podobných záležitostí. Svätý Tomáš uzatvára: "Človek je podriadený Bohu absolútne a vo všetkých veciach, vnútorných i vonkajších: preto je povinný poslúchať Boha vo všetkom. Poddaní však nie sú povinní poslúchať svojich nadriadených vo všetkom, ale len v určitých veciach. (...) Preto možno rozlišovať tri druhy poslušnosti: prvý, ktorý je dostatočný na spásu, poslúcha len v povinných veciach; druhý, ktorý je dokonalý, poslúcha vo všetkých zákonných veciach; tretí, ktorý je neporiadny, poslúcha aj v nezákonných veciach" (Summa theologica, II-IIae, q. 104, a. 3).

Poslušnosť nie je slepá alebo bezpodmienečná, ale má svoje hranice. Tam, kde je hriech, smrteľný alebo iný, máme nielen právo, ale aj povinnosť neposlúchať. To platí aj za okolností, keď sa prikazuje urobiť niečo, čo škodí integrite katolíckej viery alebo posvätnosti liturgie. Dejiny ukázali, že biskup, biskupská konferencia, koncil [a] dokonca aj pápež vyslovili chyby vo svojom magistériu. Čo majú za takýchto okolností robiť veriaci? Svätý Tomáš Akvinský vo svojich rôznych dielach učí, že v prípade ohrozenia viery je dovolené, dokonca správne, verejne sa vzoprieť pápežskému rozhodnutiu, ako to urobil svätý Pavol svätému Petrovi, prvému pápežovi. Vskutku, "svätý Pavol, ktorý bol podriadený svätému Petrovi, mu verejne vyčítal, pretože hrozilo nebezpečenstvo škandálu vo veci viery. A svätý Augustín to komentoval takto: "Aj svätý Peter dal príklad, aby tí, ktorí vládli, ale občas sa odchýlili od správnej cesty, neodmietali ako nevhodné napomenutie, aj keď pochádza od ich poddaných" (ad Gal 2, 14)" (Summa theologica, II-II, q. 33, a. 4, ad 2).

Odpor svätého Pavla sa prejavil ako verejné napomenutie svätého Petra, prvého pápeža. Svätý Tomáš venuje bratskému napomínaniu v Summe celú jednu otázku. Bratské napomenutie môžu smerovať aj poddaní voči svojim nadriadeným a laici voči prelátom. "Keďže však cnostný čin potrebuje byť zmiernený náležitými okolnosťami, vyplýva z toho, že keď poddaný opravuje svojho nadriadeného, má to robiť vhodným spôsobom, nie s drzosťou a prísnosťou, ale s jemnosťou a úctou" (Summa theologica, II-II, q. 33, a. 4, ad 3). V prípade ohrozenia viery sú poddaní povinní pokarhať svojich prelátov, vrátane pápeža, a to aj verejne: "Preto kvôli nebezpečenstvu pohoršenia vo viere Pavol, ktorý bol v skutočnosti podriadený Petrovi, ho verejne pokarhal" (ibidem).

Osoba a úrad pápeža má svoj význam len v tom, že je vikárom Krista, nástrojom, a nie cieľom, a ako taký musí byť tento význam používaný, ak nechceme vzťah medzi prostriedkom a cieľom obrátiť naruby. Je dôležité zdôrazniť to v čase, keď najmä medzi najoddanejšími katolíkmi panuje v tomto smere veľký zmätok. A tiež, že poslušnosť pápežovi alebo biskupovi je nástroj, nie cieľ.

Rímsky pápež má plnú a bezprostrednú moc nad všetkými veriacimi a na zemi niet autority, ktorá by mu bola nadradená, ale nemôže ani chybnými, ani dvojzmyselnými výrokmi meniť a oslabovať integritu katolíckej viery, božskú konštitúciu Cirkvi, ani stálu tradíciu posvätnosti a obetného charakteru liturgie svätej omše. Ak sa tak stane, existuje legitímna možnosť a povinnosť biskupov a dokonca aj veriacich laikov nielen predkladať súkromné a verejné odvolania a návrhy nápravy doktríny, ale aj konať "neposlušne" voči pápežskému nariadeniu, ktoré mení alebo oslabuje integritu viery, božskej ústavy Cirkvi a liturgie. Ide o veľmi zriedkavú, ale možnú okolnosť, ktorá neporušuje, ale potvrdzuje pravidlo oddanosti a poslušnosti voči pápežovi, ktorý je povolaný potvrdzovať vieru svojich bratov. Takéto modlitby, výzvy, návrhy doktrinálnych opráv a takzvaná "neposlušnosť" sú naopak prejavom lásky k najvyššiemu pápežovi, aby mu pomohli obrátiť sa od nebezpečného správania, ktorým je zanedbávanie jeho prvoradej povinnosti jednoznačne a rázne utvrdzovať vo viere celú Cirkev.

Treba tiež pripomenúť, čo učil Prvý vatikánsky koncil: "Duch Svätý bol prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby svojím zjavením oznámili nejaké nové učenie, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo vklad viery odovzdaný apoštolmi" (Prvý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, kap. 4).

V posledných storočiach prevláda v živote Cirkvi právny pozitivizmus spojený s istým druhom papolatrie. Takýto postoj smeruje k redukcii vonkajších príkazov nadriadeného a práva na obyčajný nástroj v rukách tých, ktorí majú moc, pričom sa zabúda na metafyzický a morálny základ samotného práva. Z tohto legalistického stanoviska, ktoré v súčasnosti preniká do Cirkvi, je to, čo vyhlasuje autorita, vždy spravodlivé.

Tradičné duchovné traktáty nás učia, ako poslúchať Cirkev a pápeža alebo biskupa. Tie sa však vzťahujú na časy normálnosti, keď pápež a biskupi statočne a jednoznačne bránili a chránili integritu viery a liturgie. Teraz žijeme, samozrejme, vo výnimočnom čase globálnej krízy viery na všetkých úrovniach Cirkvi. Veriaci katolík musí uznať najvyššiu autoritu pápeža a jeho univerzálnu správu. Vieme však, že pri výkone svojej autority sa pápež môže dopustiť zneužitia moci na zjavnú škodu katolíckej viery a posvätnosti liturgie svätej omše, ako sa to, žiaľ, v histórii už stalo. Chceme poslúchať pápeža: všetkých pápežov, vrátane súčasného pápeža, ale ak v učení niektorého pápeža nájdeme zjavný rozpor, naše pravidlo úsudku sa riadi dvojtisícročnou tradíciou Cirkvi, t. j. stálym učením pápežov počas tisícročí a storočí.

Podľa otca Enrica Zoffoliho najhoršie zlo Cirkvi nepochádza zo zloby sveta, zasahovania alebo prenasledovania laikov inými náboženstvami, ale predovšetkým z ľudských prvkov, ktoré tvoria mystické telo: z laikov a kléru. "Je to disharmónia, ktorú spôsobuje nepodriadenosť laikov voči práci kléru a kléru voči Kristovej vôli" (Potere e obbedienza nella Chiesa, Milano 1996, s. 67):

Voči autorite pápeža alebo biskupa, ktorá prekračuje hranice božského zákona integrity a jasnosti katolíckej viery, treba klásť rozhodný odpor, ktorý sa môže stať verejným. Toto je hrdinstvo našej doby, najvážnejšia cesta k svätosti v súčasnosti. Stať sa svätým znamená plniť Božiu vôľu; plniť Božiu vôľu znamená poslúchať jeho zákon vždy, najmä vtedy, keď je to ťažké alebo keď nás to stavia do konfliktu s ľuďmi, ktorí, hoci ako legitímni predstavitelia jeho autority na zemi (pápež, biskup), žiaľ, šíria omyly alebo oslabujú integritu a jasnosť katolíckej viery.

Takéto momenty sú v dejinách Cirkvi veľmi zriedkavé, napriek tomu sa stali, ako je zrejmé z pohľadu všetkých, aj v našej dobe.

Mnohí v priebehu dejín prejavili hrdinské správanie, keď sa vzopreli nespravodlivým zákonom politickej moci. Ešte väčšie je hrdinstvo tých, ktorí sa vzopreli tomu, aby im cirkevná autorita vnucovala doktríny, ktoré sa odchyľujú od stálej Tradície viery a liturgie Cirkvi. Synovský zbožný, úctivý odpor nevedie k odchodu od Cirkvi, ale znásobuje lásku k Cirkvi, k Bohu, k jeho Pravde, pretože Boh je základom každej autority a každého úkonu poslušnosti.

Z lásky k pápežskej službe, ku cti Apoštolského stolca a k osobe rímskeho pápeža sa niektorí svätci, napr. svätá Brigita Švédska a svätá Katarína Sienská, nehanbili napomínať pápežov, niekedy aj trochu ostrými slovami, ako to vidíme, keď svätá Brigita podáva správu o nasledujúcich Pánových slovách, adresovaných pápežovi Gregorovi XI: "Začnite reformovať Cirkev, ktorú som si kúpil vlastnou krvou, aby sa reformovala a duchovne sa vrátila do pôvodného stavu svätosti. Ak túto moju vôľu neposlúchneš, môžeš si byť celkom istý, že ťa pred celým mojím nebeským súdom odsúdim rovnakým rozsudkom a duchovnou spravodlivosťou, akou sa odsudzuje a trestá svetský prelát, ktorý má byť zbavený svojej hodnosti. Je verejne zbavený svojho posvätného, pontifikálneho rúcha, porazený a prekliaty. To je to, čo urobím s tebou. Pošlem ťa preč z nebeskej slávy. Avšak, Gregor, syn môj, znova ťa napomínam, aby si sa ku mne obrátil s pokorou. Počúvaj moju radu." (Kniha zjavení, 4, 142).

Svätá Katarína Sienská, Učiteľka Cirkvi, adresovala pápežovi Gregorovi XI. nasledujúce ostré napomenutie, v ktorom ho žiadala, aby rázne reformoval Cirkev, alebo ak by to neurobil, zriekol sa pápežského úradu: "Najsvätejší a najsladší otče, tvoja úbohá nehodná dcéra Katarína v Kristovi sladkom Ježišovi sa ti odporúča v jeho drahej krvi. Božská Pravda si žiada, aby si vykonal spravodlivosť na množstve mnohých neprávostí, ktorých sa dopustili tí, čo sa živia a pasú v záhrade svätej Cirkvi. Keďže ti dal moc a ty si ju prevzal, mal by si využiť svoju silu a moc; a ak ju nechceš využiť, bolo by pre teba lepšie, keby si sa vzdal toho, čo si prevzal; bola by to väčšia česť pre Boha a zdravie pre tvoju dušu."

Keď tí, ktorí majú v Cirkvi moc (pápež, biskupi), ako je to v našich časoch, neplnia verne svoju povinnosť zachovávať a brániť neporušenosť a jasnosť katolíckej viery a liturgie, Boh povoláva podriadených, často malých a jednoduchých v Cirkvi, aby nahradili nedostatky nadriadených, a to prostredníctvom apelov, návrhov na nápravu, a čo je najsilnejšie, prostredníctvom zástupných obetí a modlitieb.

Počas hlbokej krízy Cirkvi v 15. storočí, keď vysoký klérus často dával zlý príklad a ťažko zlyhával pri plnení svojich pastoračných povinností, kardinála Mikuláša Kuzánskeho (1401 - 1464) hlboko zasiahol sen, v ktorom mu bola ukázaná táto duchovná skutočnosť moci sebaobetovania, modlitby a zástupnej obety. Vo sne videl nasledujúcu scénu: Viac ako tisíc mníšok sa modlilo v malom kostolíku. Nekľačali, ale stáli. Stáli s roztvorenými rukami, dlane smerovali nahor v geste obety. V rukách štíhlej, mladej, takmer detskej mníšky videl Mikuláš pápeža. Bolo vidieť, aké ťažké je pre ňu toto bremeno, ale jej tvár vyžarovala radostný lesk. Tento postoj by sme mali napodobňovať.

+Mons. Athanasius Schneider

www.lifesitenews.com