ŠTÁT KDE JE KRISTUS KRÁĽOM VERZUS ŠTÁT BEZ BOHA

V tomto príhovore by som chcel hovoriť o dvoch mestách alebo spoločenstvách, ktoré existujú v dejinách stvorenia, a to o meste Božom a meste človeka bez Boha alebo dokonca proti Bohu.

Mesto alebo spoločenstvo bez Boha je práve na základe tejto skutočnosti mestom beznádeje. Prvým pokusom založiť život a spoločenstvo alebo mesto bez Boha a proti Bohu bol pokus Satana, padlého anjela, ktorý sa spolu s ostatnými padlými anjelmi pokúsil vybudovať vládu proti Bohu. V nebi však pre nich už nebolo miesto a on aj jeho anjeli boli zvrhnutí na zem, ako hovorí Sväté písmo (porov. Zjv 12, 8 - 9). Odvtedy satan neúnavne pracoval na tom, aby na zemi vybudoval svoje mesto proti Bohu.

Najcharakteristickejším znakom bezbožného mesta je nahradenie autority a vôle Boha autoritou a vôľou stvorenia (satana alebo človeka). V konečnom dôsledku je to nahradenie Božieho kráľovstva a konkrétne kráľovstva Ježiša Krista kráľovstvom satana alebo kráľovstvom bezbožných či ateistických ľudí. Je to vláda stvoriteľského "ja" proti vláde jedinej Božej vôle "my" troch osôb v Bohu, Najsvätejšej Trojice. Vláda alebo mesto, ktoré je proti Bohu a bez Boha, vedie svojou vnútornou logikou k tyranii egoizmu, narcizmu. Vedie k spoločnosti zákona džungle, krutosti, nemilosrdnosti, k spoločnosti bez citov, k nepretržitej duchovnej zime, bez jari, bez kvetov, bez leta, bez plodov, bez pravej radosti a krásy. V takejto spoločnosti nie je teplo skutočnej ľudskosti. Spoločnosť a mesto, ktoré je proti Bohu a bez Boha, nie je schopné ani zmyslu pre humor, nie je schopné smútku. Takéto mesto je proti prírode, je to vláda proti prírode, zvrátenosti. To sú dôsledky, keď sa Božia vôľa nahradí vôľou stvorenia. Duchovná podstata mesta človeka namiesto mesta Boha by sa dala vyjadriť týmito postojmi: "Ja som ja! Ja si budem robiť, čo chcem! Odstránim všetko a všetkých, ktorí budú prekážkou pre moje ego a moju vôľu!"

Najznámejším učiteľom o Božom meste a antimeste Boha je svätý Augustín. Mesto človeka sa tvári, že je úplne nezávislé a sebestačné. Svätý Augustín označuje neposlušnosť voči Bohu za najhlbší koreň života bez Boha alebo proti Bohu. Hovorí:

"Nariadením, ktoré dal Boh, prikázal poslušnosť, ktorá je v istom zmysle matkou a strážkyňou všetkých cností v rozumnom tvorovi, ktorý bol stvorený tak, že podriadenie sa je pre neho výhodné, zatiaľ čo plnenie vlastnej vôle pred Stvoriteľovou je záhuba. A keďže toto prikázanie nariaďujúce zdržanlivosť od jedného druhu jedla uprostred veľkého množstva iných druhov bolo také ľahké dodržiavať - také ľahké bremeno pre pamäť, - a predovšetkým nenašlo odpor voči svojmu dodržiavaniu v žiadostivosti, ktorá sa až neskôr objavila ako trestný následok hriechu, neprávosť jeho porušenia bola o to väčšia, o čo ľahšie sa mohlo dodržiavať." (De Civ. 14, 12)

Mesto človeka obsahuje vo svojich koreňoch impulz k totalitarizmu, globálnemu totalitarizmu, ktorý vyžaduje úplnú podriadenosť a neznesie vládu skutočného kráľa tohto sveta a ľudstva, vteleného Boha, Ježiša Krista. Totalitné mesto človeka bude šíriť mier na zemi, avšak pod podmienkou úplného podriadenia všetkých ostatných názorov bezbožnému mestu. Mier v meste človeka znamená úplné podriadenie sa; mier v meste človeka znamená vylúčenie kráľovskej moci Ježiša Krista a v konečnom dôsledku vylúčenie vôle Boha Stvoriteľa a Zjaviteľa.

Je daný dokonalý poriadok mesta na zemi, kde vládne Boh a Kristus. To si vyžaduje podriadenie podriadených nadriadeným v živote jednotlivca a spoločnosti. Tento zákon sa v živote jednotlivca uskutočňuje vtedy, keď telo, hmotné veci, riadi duša; keď zmyslové chute riadi rozum; a keď samotný rozum riadi Božia vôľa. V spoločenskom živote sa tento zákon realizuje vtedy, keď podriadení poslúchajú nadriadených, ktorí vládnu podľa Božej vôle.

Pápež Pius XII. vo svojom historickom rozhlasovom posolstve na Vianoce 1942 predstavil majstrovskú a istú víziu skutočnej spoločnosti podľa Božieho zákona a vôle. Povedal:

"Poriadok je základom spoločenského života medzi ľuďmi, medzi inteligentnými a zodpovednými bytosťami, teda takými, ktoré sledujú cieľ primeraný ich prirodzenosti. Nie je to len vonkajšie spojenie medzi početne odlišnými časťami; smeruje skôr k stále dokonalejšiemu dosiahnutiu vnútornej jednoty, jednoty, ktorá však nevylučuje rozdiely založené na skutočnosti a sankcionované vôľou Stvoriteľa a nadprirodzenými zákonmi.

Nikdy nebolo tak kapitálne dôležité jasne pochopiť pravé základy celého spoločenského života ako v týchto dňoch, keď sa ľudstvo, choré jedom spoločenských omylov a zvráteností a zmietané horúčkou protichodných túžob, doktrín a cieľov, stalo nešťastnou korisťou neporiadku, ktorý si samo vytvorilo, a zakúša rozkladné účinky falošných spoločenských teórií, ktoré zanedbávajú a odporujú Božím zákonom. Tak ako tmu so všetkými jej ťaživými hrôzami nemožno rozohnať vôľou, ale len svetlom, tak aj neporiadok možno zahnať len poriadkom, a to poriadkom, ktorý nie je fiktívny, ale skutočný. Len jediným spôsobom môžeme dúfať v spásu, obnovu a skutočný pokrok, a to prostredníctvom návratu početných a vplyvných skupín ľudstva k pravdivej koncepcii spoločnosti, pričom tento návrat si bude vyžadovať mimoriadnu Božiu milosť a pevné a obetavé rozhodnutie ľudí dobrej vôle a prezieravosti. Ak sa takýmto ľuďom podarí vnímať a oceniť fascinujúcu krásu spravodlivých spoločenských zásad, budú môcť svojím vplyvom šíriť medzi masami presvedčenie o skutočne božskom a duchovnom pôvode spoločenského života; a tak pripravia cestu pre opätovné prebudenie, rozvoj a upevnenie tých etických koncepcií, bez ktorých bude najhrdinskejší výdobytok v sociálnej oblasti iba Babylonom; jeho občania síce budú mať spoločné múry, ale budú hovoriť rôznymi a protichodnými jazykmi.

Boh je prvou príčinou a konečným základom individuálneho a spoločenského života. Ak chceme pochopiť spoločenský život, musíme pozdvihnúť svoje myšlienky k Bohu, prvej príčine a konečnému základu, k Bohu, Stvoriteľovi prvého manželského páru, ktorý je prameňom, z ktorého vzniká celá spoločnosť, rodina, národ a združenie národov. Spoločenský život je odrazom, hoci nedokonalým, svojej vzorovej príčiny, Boha Troch v jednom, ktorý tajomstvom Vtelenia vykúpil a pozdvihol ľudskú prirodzenosť; a preto, nazerané vo svetle rozumu a zjavenia, ideál a cieľ spoločnosti majú absolútny charakter presahujúci všetky premenlivosti času; majú tiež magnetickú silu, ktorá zďaleka nie je umŕtvená a vyhasnutá sklamaním, omylom a neúspechom, ale neodolateľne priťahuje ušľachtilé a zbožné mysle, aby znovu venovali obnovenú energiu, nové chápanie, nové štúdie, prostriedky a metódy na uskutočnenie podniku, o ktorý sa v iných časoch a za iných okolností márne pokúšali.

Pôvodným a základným cieľom spoločenského života je zachovať, rozvíjať a zdokonaľovať ľudskú osobu tým, že sa uľahčí náležité naplnenie a uskutočnenie náboženských a kultúrnych zákonov a hodnôt, ktoré Stvoriteľ pridelil každému človeku a ľudskému rodu ako celku i v jeho prirodzených zoskupeniach. Spoločenská doktrína alebo štruktúra, ktorá popiera alebo zanedbáva vnútorné a podstatné spojenie spájajúce Boha so všetkými ľudskými starosťami, je úchylkou; tí, ktorí sa takouto doktrínou riadia, jednou rukou budujú, ale druhou poskytujú prostriedky, ktoré skôr či neskôr túto štruktúru podkopú a zničia.

Pokiaľ sa držíme Boha ako najvyššieho správcu všetkých ľudských záujmov, podobnosti i rozdiely nachádzajú svoje náležité miesto v absolútnom poriadku bytia, hodnôt, a teda aj morálky. Ak sa však tento základ napadne, v štruktúre sa objavia zlovestné trhliny: jednotlivé sféry kultúry sa od seba oddeľujú, obrysy, hranice a hodnoty sa stávajú nejasnými a neistými, čo má za následok, že rozhodnutie medzi protichodnými politikami začína závisieť podľa prevládajúcej módy len od vonkajších faktorov a často dokonca od slepého inštinktu.

V minulých desaťročiach škodlivá hospodárska politika podriadila celý občiansky život motívu zisku; dnes vládne koncepcia, ktorá je pre spoločnosť nemenej škodlivá a ktorá všetko a všetkých posudzuje z hľadiska užitočnosti pre štát, pričom vylučuje všetky etické a náboženské hľadiská. V oboch prípadoch ide o podvod a omyl, ktorý má nedozerné následky pre spoločenský život, ktorý nikdy nie je bližšie k strate svojich najvznešenejších výsad, ako keď podlieha ilúzii, že môže beztrestne zavrhnúť alebo zanedbať Boha, večný zdroj svojej dôstojnosti.

Zákonodarcovia sa musia vyhýbať nebezpečným teóriám a praktikám, ktoré sú škodlivé pre spoločenstvo a jeho súdržnosť a ktoré za svoj vznik a široké rozšírenie vďačia falošným postulátom. Medzi ne treba zaradiť právny pozitivizmus, ktorý čisto ľudským zákonom prisudzuje majestát, na ktorý nemajú nárok, čím otvára cestu k osudnému odtrhnutiu práva od morálky. Treba sa vyhýbať všetkým teóriám, ktoré majú spoločné to, že považujú štát alebo skupinu, ktorá ho predstavuje, za absolútnu a najvyššiu entitu vyňatú z akejkoľvek kontroly a kritiky, aj keď jej teoretické a praktické postuláty vedú k otvorenému a zrážajúcemu sa rozporu so základnými údajmi ľudského a kresťanského svedomia.

Ak zlý duch materializmu získa nadvládu, ak sa necháme viesť udalosťami hrubou rukou moci a tyranie, potom budete denne svedkami znakov rozpadu ľudského spoločenstva a láska a spravodlivosť sa vytratia, čo predznamenáva katastrofy, ktoré musia postihnúť spoločnosť, ktorá odpadla od Boha." (Rozhlasové posolstvo, Vianoce 1942)

Pápež Pius XII. vo svojej apoštolskej exhortácii Conflictatio bonorum z roku 1949 poskytuje realistický obraz nepretržitého protikladu a boja medzi mestom človeka a mestom Boha. V nadväznosti na učenie Krista a všetkých svojich predchodcov Pius XII. realisticky odmieta pokusy o nastolenie mieru s duchom sveta alebo s moderným svetom, ktorý od čias Francúzskej revolúcie zavrhol Boha a Krista a ktorý neúprosne sleduje svoj cieľ vytvoriť skutočné mesto človeka. Takýto mier s moderným svetom nie je nič iné ako ilúzia a naivita.

Moderný svet, ktorý odmieta kráľovstvo Krista, jediného Spasiteľa ľudstva, práve pre túto skutočnosť nie je schopný vlastniť čerstvý duchovný vzduch. Práve tým, že Cirkev s horlivosťou plnila svoju misijnú činnosť, jednoznačne hlásala svetu zjavené Božie pravdy a Krista ako jediného Spasiteľa, jej okná boli vždy otvorené dokorán a všetci ľudia mohli vidieť a počuť nadčasovú krásu Kristovho učenia a posvätnej liturgie Cirkvi, obdivovať príťažlivý príklad mravného života jej svätých a jej každodenné hrdinské skutky lásky voči ľuďom v núdzi. Jedným z apogeí, keď boli okná Cirkvi najviac otvorené, bolo práve obdobie devätnásteho a dvadsiateho storočia pred Druhým vatikánskym koncilom, pretože to bolo apogeum misie Cirkvi medzi neveriacimi a nekresťanmi. Obdobie po Druhom vatikánskom koncile, koncile, ktorý Ján XXIII. metaforicky označil za otvorenie okien Cirkvi, sa prekvapujúco stalo obdobím najnižšej misionárskej horlivosti pri hlásaní evanjelia nekresťanom a ich vedení k nadprirodzenému životu v Kristovi.

Pius XII. povedal o modernom svete nasledovné:

"Zloba bezbožníkov dosiahla v našich časoch hranicu neuveriteľnej bezbožnosti, ktorá bola v iných časoch vlastne nezvyčajná. Cítime odpor, keď sa zmieňujeme o tomto pohoršení, ale z dôvodu našej apoštolskej služby nemôžeme mlčať. Táto pýcha, ktorá s pohŕdaním zanedbáva Božie veci, ako to bolo zločinom prvého človeka, vzbúreného proti nebeskému príkazu, je v našich dňoch najkalnejším zdrojom všetkých hriechov. Je ako nákazlivý mor, ktorý sa šíri a zúri takmer po celom svete. Bolo v nej podnietené sprisahanie "proti Pánovi a proti jeho Pomazanému". (Ž 2, 2) Spôsobuje to nekonečné zlo, pretože vyhnaním Boha zo spoločnosti bude sám človek zbavený svojej duchovnej dôstojnosti, človek sa stane otrokom materiálnych vecí a v jeho koreňoch bude udusené všetko, čo je cnosťou, láskou, nádejou, krásou vnútorného života.

"Nepriatelia Božieho mena sa s náležitou drzosťou zmocňujú všetkých prostriedkov a účelov: kníh, brožúr, novín, rozhlasového vysielania, verejných zhromaždení, vied a umení, všetko je v ich moci, aby šírili pohŕdanie posvätnými vecami. Sme presvedčení, že sa to nedeje bez zásahu sprisahaní pekelného nepriateľa, ktorého program spočíva v nenávisti voči Bohu a zničení človeka.

"Ateizmus je nenávisť k Bohu, ktorou je nakazené naše storočie a kvôli ktorej sa človek musí obávať strašných trestov, je to najťažší hriech. Kristovou krvou, obsiahnutou v kalichu Novej zmluvy, však môžeme zmyť tento ohavný zločin, zničiť jeho následky, vyprosiť odpustenie pre páchateľov a pripraviť Cirkvi veľkolepý triumf." (Apoštolská exhortácia Conflictatio bonorum, 11. februára 1949)

Skutočná sloboda, skutočná ľudskosť, skutočný sociálny pokrok jednotlivca i celej spoločnosti je zaručený len vtedy, keď sa prijíma a dodržiava vôľa Boha Stvoriteľa v jeho prikázaniach a Zjavení v Kristovi a keď sa uznáva Kristovo kráľovstvo nad spoločnosťou.

Juan Donoso Cortés, katolícky španielsky politik, vo svojom prejave v španielskom parlamente 4. januára 1849 predložil presvedčivý dôkaz o vnútornom vzťahu medzi spoločnosťou, ktorá odmieta kresťanskú vieru, a tyraniou. Citujeme niektoré z jeho relevantných a prorockých tvrdení:

"Keď je náboženský teplomer vysoký, teplomer politickej represie je nízky; a keď je náboženský teplomer nízky, politický teplomer - politická represia - tyrania je vysoká. To je zákon ľudstva, zákon dejín. Ak chcete dôkaz, pozrite sa na stav sveta, pozrite sa na stav spoločnosti v storočiach pred krížom. Povedzte mi meno jediného národa v tomto období, ktorý nevlastnil otrokov a nepoznal tyrana. Je to nespochybniteľný a evidentný fakt, ktorý nikto nikdy nespochybnil. Sloboda, skutočná sloboda, sloboda všetkých a pre všetkých, prišla na svet až so Spasiteľom sveta; to je opäť nespochybniteľný fakt, ktorý uznávajú aj socialisti. Dnes je pripravená cesta pre gigantického, kolosálneho, univerzálneho a obrovského tyrana; všetko je na to pripravené. Páni, všimnite si, že už niet fyzického ani morálneho odporu - niet fyzického odporu, pretože s parníkmi a železnicami už neexistujú hranice; niet fyzického odporu, pretože s elektrickým telegrafom už neexistujú vzdialenosti; a niet morálneho odporu, pretože všetky vôle sú rozdelené a všetky vlastenectvá sú mŕtve. Povedzte mi teda, či mám pravdu alebo nie, keď sa obávam o blízku budúcnosť sveta; povedzte mi, či sa pri riešení tejto otázky nedotýkam skutočného problému. Katastrofu môže odvrátiť len jedna vec - jedna jediná: neodvrátime ju tým, že poskytneme viac slobody, viac záruk a nové ústavy; odvrátime ju, ak všetci podľa svojich síl urobíme všetko pre to, aby sme podnietili zdravú reakciu - náboženskú reakciu." (Prejav v španielskom parlamente 4. januára 1849)

Skutočný cieľ súčasného pozemského života spočíva v tom, že už teraz žijeme v jednote s Božou vôľou. Spojenie s Božou vôľou je stredobodom Božieho mesta a dosiahne sa vo večnosti, ako vysvetľuje svätý Augustín:

"Boh teda, najmúdrejší Stvoriteľ a najspravodlivejší Usporiadateľ všetkých prirodzeností, ktorý umiestnil ľudský rod na zemi ako jeho najväčšiu ozdobu, udelil ľuďom niektoré dobrá prispôsobené tomuto životu, totiž časný pokoj, aký môžeme v tomto živote požívať zo zdravia a bezpečnosti a z ľudského spoločenstva, a všetky veci potrebné na zachovanie a obnovenie tohto pokoja, ako sú predmety, ktoré sú prispôsobené našim vonkajším zmyslom, svetlo, noc, vzduch a vody, ktoré sú pre nás vhodné, a všetko, čo telo potrebuje na udržanie, prístrešie, liečenie alebo skrášlenie: a to všetko pod touto najspravodlivejšou podmienkou, aby každý človek, ktorý dobre využil tieto výhody prispôsobené pokoju tohto smrteľného stavu, dostal väčšie a lepšie požehnania, totiž pokoj nesmrteľnosti sprevádzaný slávou a cťou v nekonečnom živote, ktorý je vhodný na užívanie Boha a jeden druhého v Bohu. "

(De Civ. 19, 13)

+ Mons. Athanasius Schneider

www.gloriadei.io