SÚ SI VŠETKY KULTÚRY SVETA ROVNÉ?
Dve pápežské dikastériá - Dikastérium pre kultúru/vzdelávanie a Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj - zverejnili 30. marca dokument o násilí páchanom na pôvodných obyvateľoch prostredníctvom vyvlastňovania ich pôdy, likvidácie ich kultúry a popierania ich práv.
Krátky dokument sa zameriava predovšetkým na takzvanú "doktrínu objavenia", podľa ktorej judikatúra 19. storočia legitimizovala vyvlastnenie pôdy obývanej pôvodným obyvateľstvom mocnosťou, ktorá ju objavila, ale nemôže sa vyhnúť tomu, aby sa priamo alebo inak nedotkol celého rámca evanjelizácie nových krajín, najmä amerických, pričom odsudzuje koloniálnu a asimilačnú politiku a spresňuje, že "doktrína objavenia" "nie je súčasťou učenia Katolíckej cirkvi".
Dotknúť sa takejto zložitej problematiky v jednom bode a hádzať obvinenia, hoci aj zahalené, na tak citlivé témy ako kameň do rybníka obsahuje nebezpečenstvo, že sa niečo dôležité vynechá s následným obvinením zo zaujatosti. Domnievam sa, že je to aj prípad predmetného dokumentu, a to aj preto, že jeho zámer sa zdá byť prevažne pastoračný, zameraný na podporu postoja Cirkvi poznačeného "načúvaním pôvodným obyvateľom" a ich sprevádzaním, pričom hrozí nebezpečenstvo implicitného odsúdenia minulosti bez odvolania.
Spomedzi rôznych aspektov dokumentu, ktoré si vyžadujú objasnenie, by som sa tu chcel zastaviť pri myšlienke, že všetky kultúry sú si rovné a žiadna si nemôže nárokovať na nadradenosť nad ostatnými. Dokument vyjadruje túto myšlienku slovami Františka: "Kresťanské spoločenstvo už nikdy nemôže dovoliť, aby sa nakazilo myšlienkou, že jedna kultúra je nadradená ostatným".
Ján Pavol II. nás už od svojho prejavu v UNESCO, hneď ako bol zvolený za pápeža, učil, že kultúry sú rôzne cesty, ktoré vedú k ľudskej prirodzenosti. Tým dal prirodzené kritérium - ľudskú prirodzenosť - na hodnotenie kultúr v ich celku i na ich jednotlivé aspekty. Môžu teda existovať kultúry, ktoré neodrážajú požiadavky ľudskej prirodzenosti a v jednotlivých bodoch sa môžu považovať za zaostalé v porovnaní s inými, ktoré ich odrážajú. Vzhľadom na padlý stav ľudstva nie je možné, aby jedna kultúra úplne odrážala všetky požiadavky ľudskej prirodzenosti do takej miery, aby ju bolo možné v tomto ohľade považovať za "nadradenú" iným. Je však tiež možné, že jedna kultúra môže poskytnúť ostatným niečo, čo nemajú, a to by sa nemalo rubrikovať ako asimilácia alebo kultúrny kolonializmus. To treba pripustiť práve preto, aby sa dialóg medzi kultúrami riadne odôvodnil.
Ján Pavol II. nás tiež učil, že kultúra národa sa rodí z odpovede na hlavný problém, problém Boha. To znamená, že na základe odpovede na tento problém sa kultúry líšia, pretože viac či menej adekvátnymi formami odpovedajú na Božiu prirodzenosť. Hoci táto perspektíva pripisuje náboženstvám ako matrici kultúry veľký význam, nepovažuje kultúry s náboženskou matricou za všetky rovnaké. K kritériu odpovede na problém Boha sa tu pridáva kritérium ľudskej prirodzenosti, ktoré následne ovplyvňuje aj predchádzajúce kritérium: to, z čoho pozostáva ľudská prirodzenosť, závisí od toho, kto je Boh. Ateistickú kultúru nemožno postaviť na rovnakú úroveň s teistickou kultúrou a pohanskú kultúru na rovnakú úroveň s kultúrou, ktorej základom je transcendentná a osobná vízia Boha.
Otázka kultúr má veľký význam pre ich vzťah ku kresťanstvu. Ak sú si všetky kultúry rovné, potom, ako hovorí dokument, ktorý skúmame, ich treba jednoducho rešpektovať. Z tohto pohľadu treba poprieť, že Katolícka cirkev je tiež kultúrou, treba poprieť, že táto kultúra má funkciu "očisťovania" kultúr, a treba poprieť, že v primitívnych kultúrach sú prvky, ktoré treba očistiť. Keďže tradične tieto prvky usmerňovali "inkulturáciu" kresťanstva, treba zmeniť tento koncept a transformovať ho do podoby prijatia a sprevádzania.
Benedikt XVI. však opakovane potvrdil, že kultúra Cirkvi je tiež kultúrou a kresťan musí vedieť, že vstupom do nej vstupuje do kultúry, pretože Kristovo telo v dejinách nemôže byť bez nej. Potom pripomenul, že kultúry pôvodných národov sú plné viery a praktík, ktoré zotročujú človeka, a že úlohou kresťanstva je "očistiť" ich oslobodením od týchto hrôz. Nakoniec Benedikt XVI. povedal, že inkulturácia neznamená prijať pôvodné kultúry také, aké sú, a myslieť si, že v nich nájdeme poznatky na revíziu kresťanskej viery.
Okrem toho práve evanjelizácia Ameriky ukazuje, že kultúry nie sú všetky rovnaké. Je veľký rozdiel medzi evanjelizáciou Latinskej Ameriky a Severnej Ameriky, pričom jednu viedol katolicizmus a druhú protestantizmus: "Na rozdiel od Francúzska a Anglicka, na rozdiel od severoamerických osadníkov, ktorí sa nestarali o evanjelizáciu pôvodných obyvateľov, ale naopak, považovali ich za menejcenné bytosti a neváhali ich vyhubiť, evanjelizačná misia Španielska, ktorá zakázala kanibalizmus, incest a polygamiu a ďalšie neresti zakorenené v týchto predkolumbovských spoločnostiach, bola viac misionárska ako dobyvačná, viac morálna ako obchodná a viac veľkorysá ako ctižiadostivá"
Daniel Passaniti
www.lanuovabq.it