SVÄTOSŤ CIRKVI (2): APOLOGETICKÝ ZNAK

Po tom, čo sme uvažovali o svätosti ako takej, je potrebné ju považovať za jeden zo znakov Cirkvi. Výraz znak sa vzťahuje na filozofiu: znamená, že skutočnosť možno rozpoznať ako takú vďaka prvkom, ktoré sama obsahuje. Prítomnosť tohto znaku ukazuje, že máme do činenia so skutočnosťou, ktorú označuje.

Apologetika je odbor teológie, ktorého cieľom je umožniť človeku dobrej vôle priblížiť sa ku katolíckej viere, odstrániť prekážky falošných námietok a ukázať súdržnosť a krásu Zjavenia, ktoré priniesol Kristus, a nevyhnutnosť Cirkvi v pláne vykúpenia.

Znaky Cirkvi v apologetike

Podľa Prvého vatikánskeho koncilu sa pravá Cirkev Ježiša Krista dá rozpoznať podľa štyroch „znakov“: musí byť jedna, svätá, katolícka a apoštolská.
To znamená, že svätosť Cirkvi (ako aj ostatné tri znaky), nie je len dogma vyplývajúca zo zjavenia, ako sme videli v prvom článku, ale že musí byť rozpoznateľná aj pre tých, ktorí neveria, aby mohli rozumne uznať ako „dôveryhodné“ tvrdenie Rímskej cirkvi, že je Cirkvou Ježiša Krista.
Ako však možno rozpoznať svätosť, ak človek nemá vieru? Určite by bolo vyvrátením otázky, keby sme ju dávali do súvislosti s tým, čo zjavil Ježiš Kristus. Preto je potrebné uchýliť sa k vonkajším prejavom tejto svätosti.
Tieto prejavy existujú na dvoch úrovniach: svätosť princípov, ktoré inštitúcia učí, a svätosť jej členov. Musí byť tiež možné zistiť, že tieto vlastnosti patria výlučne inštitúcii, ktorá sa vyhlasuje za pravú Cirkev.

Svätosť princípov

Pravé náboženstvo musí mať zásady správania, ktorých dodržiavanie vedie ľudí nielen k čestnému životu, ale aj k morálnej dokonalosti, ktorá môže prekvitať v hrdinstve čností. Je zrejmé, že nemôže obsahovať príkazy, ktoré sú v rozpore s prirodzeným zákonom alebo správnym rozumom.
Preto vylúčením pohanských náboženstiev alebo islamu, ktoré často obsahujú príkazy odporujúce samotnému prirodzenému zákonu (napr. polygamia), môžu aj ľudia bez viery ľahko uznať nadradenosť morálnych a duchovných zásad obsiahnutých v evanjeliách. Nič v kresťanských predpisoch, ako ich hlása Cirkev, nemôže viesť k porušovaniu prirodzeného zákona; všetko vedie k sebaobetovaniu a hrdinskej láske k blížnemu.

Tu je však na nás, aby sme poukázali na to, že tieto zásady kresťanskej morálky si zachovávajú všetku svoju silu len v Rímskej cirkvi. Protestantizmus viedol k znehodnocovaniu skutkov, k absolutizácii svedomia a k ustupovaniu požiadavkám doby. Pokiaľ ide o oddelené východné cirkvi, tie po stáročia ustupovali v otázke nerozlučiteľnosti manželstva.
Modernizmus, ktorý podkopáva zásady dokonalosti kresťanstva odovzdané v Rímskej cirkvi, treba vnímať ako to, čím je: odklon od autentickej katolíckej náuky, ktorá zostáva úchvatná v tradičnom učení pontifikov minulosti. To je učenie, na ktoré sa odvolávame a ktoré zostáva dôkazom svätosti Cirkvi.

Svätosť členov

Videli sme, že v súlade s evanjeliami Rímska cirkev nikdy netvrdila, že sa skladá výlučne zo svätých. Tvrdí, že svätými sa môžu stať tí, ktorí nasledujú jej učenie.
Túto svätosť možno chápať tromi spôsobmi:
- spoločná svätosť: dodržiavaním prikázaní a disciplíny Cirkvi, s pomocou sviatostí a katolíckej náuky, mnohí ľudia boli a stále sú schopní žiť dôstojne, bez vážnych pádov alebo aspoň tým, že si nájdu prostriedky, ako sa z nich zotaviť, zachovávajúc si úprimnú túžbu po čestnom a cnostnom živote.
- dokonalejšej svätosti: ktorou je svätosť tých, ktorí sa zaviažu žiť podľa troch evanjeliových rád: chudoby, čistoty a poslušnosti, pričom sa zrieknu materiálnych dobier a zmyslových pôžitkov, ba dokonca aj vlastnej vôle. Cirkev dáva tým, ktorí chcú ísť cestou dokonalosti, k dispozícii mnohé inštitúcie vybavené spoľahlivými pravidlami na dosiahnutie takéhoto vznešeného ideálu.
Katolícka askéza, na rozdiel od budhistickej askézy (napríklad), nemá za cieľ zničenie jednotlivca, ale jeho naplnenie prostredníctvom cnosti.
- Hrdinská svätosť: pravý heroizmus čností v ich rovnováhe, ktorý vylučuje pýchu a bezohľadnosť, ktorého najvýraznejším príkladom je mučeníctvo a ktorý vždy prekvital v Rímskej cirkvi, je nielen jej výlučnou čnosťou, ale aj plodom zásad, ktoré k nej patria. To je najväčším znakom jej svätosti, ktorá pochádza od Boha, a bude prvou témou tejto série článkov.

Katolícka cirkev svojím kultom svätých podporuje šírenie týchto vznešených vzorov, ktoré najprv podrobuje skúmaniu, jedinečnému svojho druhu. Všade, kde sa Cirkev rozšírila, sa nachádzajú muži a ženy, ktorí vynikli svojimi cnosťami, ľahko rozpoznateľnými aj pre tých, ktorí neveria. Prítomnosťou autority, ktorá bdie nad nadprirodzenými darmi a javmi, ako aj nad horlivosťou a uplatňovaním samotných čností, rímska Cirkev usmerňuje svätcov počas ich života a chráni ich pred obrovskými nebezpečenstvami, počnúc pýchou.

Existuje svätosť aj mimo Rímskej cirkvi?

Bez toho, aby sme tu zachádzali príliš ďaleko, a pamätajúc na to, že sme už v predchádzajúcom článku dali negatívnu teologickú odpoveď, musíme preskúmať nárok na svätosť niektorých členov oddelených skupín, najmä východných. Nemožnosť byť svätým nasledovaním náboženstiev, ktoré popierajú samotnú racionalitu prirodzeného zákona, sme už spomenuli; to vylučuje protestantský svet, ktorý popiera samotnú možnosť svätosti a ktorý navyše sotva vyprodukoval nejaké veľké náboženské osobnosti.

Na druhej strane pravoslávny svet kanonizuje svojich vlastných svätých. Hovoríme tu o postavách, ktorým sa prisudzuje hrdinská svätosť, pretože bežná svätosť má v apologetike skôr len orientačnú než demonštratívnu hodnotu.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že kanonizácie vykonané pravoslávnou hierarchiou Katolícka cirkev neuznáva a že sa zakladajú skôr na pozorovaní zázrakov alebo neporušiteľnosti tela, zriedkavé prípady, v ktorých sa objavuje hrdinská svätosť (najmä u niektorých mučeníkov), treba pripísať účinku katolíckych princípov svätosti, ktoré v týchto skupinách stále existujú, najmä medzi jednoduchými ľuďmi alebo ľuďmi dobrej viery.

Vo všeobecnosti skôr než príslušnosť k takýmto sektám títo ľudia svedčia nanajvýš o svätosti toho, čo si zachovali z Kristovho učenia.
Podobný diskurz by sa dal viesť aj o stopách svätosti, ktoré sa nachádzajú u tých, ktorí sa zúčastňujú na novej omši alebo nasledujú duchovenstvo preniknuté modernistickými princípmi. Zvyšky katolíckej náuky sú jedinými prvkami, ktoré sú ešte schopné podporovať svätosť, a svedčia o jej celistvosti
Skutočne nepoznáme žiadneho svätca, ktorý by sa stal svätým tým, že by si myslel, že Kristus je len príkladom náboženskej skúsenosti porovnateľnej s mnohými inými, ani tým, že by prijal svetského ducha, ktorý vyžaruje z novej liturgie, ani tým, že by bojoval za dobro „matky Zeme“. V skutočnosti sa zdá byť nemysliteľné, aby z takéhoto prístupu vzniklo niečo viac ako filantropi alebo sociálni agitátori.

Hrdinská svätosť zostáva iného rádu.

https://fsspx.news/en/news/holiness-church-2-apologetic-mark-28781