SVÄTOSŤ CIRKVI (3): ČNOSŤ VIERY (I)
Viera sa javí ako prvá z cností, ktoré by mali charakterizovať tých, ktorí hrdinsky žili v Katolíckej cirkvi. Keďže Boh sa zjavil, viera a obhajoba toho, čo nám povedal, môže byť len základom každého náboženského života a hrdinstvom každej cnosti. Podobne nadprirodzené pravdy musia usmerňovať všetky činy svätca.
Sväté písmo nám často hovorí, že viera je princípom všetkej spravodlivosti. Spravodliví žijú z viery, hovorí svätý Pavol (Rim 1, 17). Ježiš Kristus tiež zjavuje, že každý, kto má len „zrnko“ viery, môže pohnúť horami (Lk 17, 5 - 6 a Mk 11, 22).
Ak je v Starom zákone Abrahám predstavený ako vzor takejto cnosti, až sa stal praotcom všetkých veriacich v Trojicu a vo Vtelenie, je namieste, aby sme sa zastavili pri svätých Rímskej cirkvi a ukázali, že len v Cirkvi môže takáto cnosť existovať a hrdinsky sa uskutočňovať.
Viera môže byť „hrdinská“ dvojakým spôsobom: tým, ako ju vyznávame navonok, vyhýbajúc sa všetkému, čo by mohlo vrhnúť tieň na naše presvedčenie, a dokonca sa chrániac pred dojmom, že schvaľujeme omyly, ktoré sú s nimi v rozpore; a spôsobom, akým je v nás hlboko zakorenená, usmerňujúc všetky naše činy a hodnotenia podľa zjavených právd. Toto sa nazýva „duch viery“.
Vonkajšie vyznanie viery
Viera, vnútorné priľnutie k zjaveným Božím pravdám, sa navonok prejavuje v živote svätých obhajobou celistvosti viery a starostlivosťou o ortodoxiu. Človek totiž nemôže v niekoho veriť, ak neverí všetkému, čo mu zjavil. O vyznávaní viery v mučeníctve budeme hovoriť osobitným spôsobom, keď sa budeme zaoberať hrdinskou čnosťou sily. Zaujíma nás tu to, čo je konkrétnejšie spojené s vierou ako takou.
Predovšetkým svätí nenávideli herézu, teda manipuláciu so zjavenými pravdami, a energicky proti nej bojovali ako proti neprijateľnému zlu. Keď sa hovorí o svätých doktoroch Cirkvi, ktorí bránili pravdy viery, v Ambrózovom misáli sa píše, že „po tom, čo plevy heretikov obrátili na popol, zhromaždili čistú pšenicu katolíckych dogiem do stodoly ‚Cirkvi‘“.
Táto obrana vznikala medzi svätými v podstate dvoma spôsobmi: najprv spismi a prácou teologického skúmania a vyvracania heréz, a to do tej miery, že otcovia a doktori vytvorili v Katolíckej cirkvi taký úplný výklad učenia, že presahuje múdrosť, aká je možná pre ľudí; potom konkrétnymi činmi na odstránenie šírenia bludov.
Odovzdávanie apoštolskej náuky svätými otcami: Morálny zázrak
Ako morálny zázrak by sa dala kvalifikovať skutočnosť, že prví cirkevní otcovia nám, s výnimkou náhodných otázok, verne odovzdali jednotnú náuku, a to napriek ich vzdialenosti a zjavnej absencii jednotnej teologickej a doktrinálnej formácie, aká sa vyvinula o niekoľko storočí neskôr.
Toto je prvý znak existencie apoštolskej Tradície, rozšírenej v celej Cirkvi práve preto, že sa zrodila z prvého kázania týchto dvanástich Kristových učeníkov, ktorú len pôsobenie Ducha Svätého mohlo udržať neporušenú a rozpoznateľnú na toľkých rôznych miestach a v rôznych kontextoch, a to aj napriek ťažkým storočiam prenasledovania a tlaku autorít priaznivo naklonených heréze, ako napríklad v čase arianizmu. Rozhodne nejde o popieranie prítomnosti heréz od vzniku Cirkvi. Morálny zázrak skutočne spočíva v tom, že veľkí biskupi si zachovali tú istú vieru tým, že sa počas všetkých týchto storočí uznávali za súčasť jedinečnej Katolíckej cirkvi a opakovali apoštolské kázanie.
Je tu svätý Irenej (+ cca 202 ), ktorý oddelil katolícku pravdu od nebezpečného gnostického učenia, ktoré mohlo narušiť apoštolské náboženstvo; o svätom Cypriánovi (+258), ktorý jasne a vopred vyvrátil herézy, ktoré prídu oveľa neskôr; a o veľkých doktoroch štvrtého storočia (sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Ján Zlatoústy, sv. Bazil a i.), ktorí po arianizme dali zažiariť učeniu o Trojici a vtelení na Východe i na Západe. Je tu pôsobivá kontinuita v hlásaní právd a jasné odlíšenie katolíckeho kresťanstva od heréz.
Svätí učitelia stredoveku a novoveku: Dar inteligencie
Ak patristické kázanie ukazuje prácu svätých pri odovzdávaní toho, čo učili apoštoli, a dáva Katolíckej cirkvi istotu, že je prostredníctvom nich spojená so samotným dielom Spasiteľa, a to spôsobom, ktorý si žiadna sekta nedokáže predstaviť, scholastická teológia veľkých stredovekých svätcov ukazuje, ako veľmi svätosť prispela k rozvoju poznania Zjavenia bez toho, aby ho zmenila.
Bolo ťažké pomýšľať na zásahy do podstatných vecí v dielach Otcov bez toho, aby sme ich zradili, alebo bez toho, aby sme zmenili ich učenie. Aj tu len zásah Ducha Svätého dokázal vyburcovať veľkých svätcov, ktorí rozvinuli to, čo sa nazýva scholastická teológia: Anzelm, Bonaventúra a predovšetkým svätý Tomáš Akvinský.
Tým, že stredovekí svätí učitelia rozvíjali v súlade s Otcami filozofický a prirodzený základ uvažovania a bytia, postavili teoreticky neprekonateľnú bariéru proti zmene učenia. Modernisti totiž museli na rozšírenie svojich myšlienok najprv po všetkých stránkach rozbiť tomistické a scholastické učenie v Cirkvi, aby veľkú časť kléru ponechali bezbrannú. Aj dnes je nesmierne ťažké postaviť sa proti modernistickej heréze bez formácie, ktorá je dlžná svätému Tomášovi a filozofii, ktorú si on a ďalší svätci takmer prorocky uctili v Cirkvi svätej.
Morálnym zázrakom je, ako Boh prostredníctvom Tomáša Akvinského a veľkých stredovekých doktorov poskytol úplný filozofický protijed na chybné prvky, ktoré sa moderna snažila zaviesť do ľudského myslenia už pred stáročiami.
https://fsspx.news/en/news/holiness-church-3-virtue-faith-1-28819