SYNAGÓGA SATANA PROTI KRISTOVI A JEHO CIRKVI

Prameňmi Božieho zjavenia sú apoštolská Tradícia a Sväté písmo, ktoré cirkevné Magistérium správne vykladá v ich význame.

Všeobecný problém, ktorý kladiem v tomto článku, je nasledovný: Čo hovorí Tradícia, Sväté písmo a Magistérium o proticirkevnom sprisahaní proti Ježišovi a jeho Mystickému telu, ktorým je pravá Božia Cirkev? Ďalej ide o špecifickú otázku, či je sprisahanie proti Božej Cirkvi dosvedčené v prameňoch Zjavenia len ako kontingentná a obmedzená historická skutočnosť v určitých konkrétnych okolnostiach života Ježiša a apoštolov, alebo či ide o zlý útvar, ktorý sa začína od počiatku sveta a končí jeho koncom. V druhom prípade by sprisahanie nebolo len jednoduchou historickou skutočnosťou, vzťahujúcou sa na určité konkrétne situácie, dosvedčenou svätými Písmom, ale o pravdu obsiahnutú v „Depositum Fidei“, ktorá odhaľuje existenciu zlej sily, pôsobiacej počas celých ľudských dejín, od Adama až po koniec sveta, proti Bohu a jeho Cirkvi; „sila“, ktorú Zjavenie predstavuje ako učenie o proticirkevnej cirkvi, akési ‚mystické telo‘ Zlého, s ktorým musia počítať všetci anjeli a všetci ľudia všetkých vekov, od Lucifera (Izaiáš, XIV, 12) cez Adama (v pozemskom raji, Genesis, III, 15) až po konečného Antikrista a koniec sveta (Zjavenie, kap. XX-XXII).

SVÄTÉ PÍSMO

V krátkosti, na zhrnutie úvodu, Genezis (III, 15), ktorá je prvou knihou Starého zákona, hovorí o nepriateľstve medzi diablom a Najsvätejšou Pannou Máriou, Ježišom a kresťanmi, a to už v čase prvého človeka, Adama. Zjavenie Jána, ktoré je poslednou knihou Nového zákona, vo svojej prvej časti (kapitoly I-III) rozpráva o úzkosti Cirkvi prvého storočia, prenasledovanej najkrutejším spôsobom „pekelnými bránami“ (Mt, XVI, 18), proticirkevnou alebo „satanovou synagógou“ (Zjv, II, 9); kým v druhej časti (kapitoly IV-XXII) hovorí o budúcich udalostiach až po parúzii, naplnených ešte väčšími súženiami a mučeníctvami, ktoré sa však skončia konečným a totálnym víťazstvom Krista nad posledným Antikristom (porov. G. Ricciotti a cura di, La Sacra Bibbia, Firenze, Salani, 1940, Introduzione all'Apocalisse di S. Giovanni, s. 1761).

Nový zákon
V Matúšovom evanjeliu nám Ježiš prikazuje, aby sme si vybrali medzi „dvoma pánmi: buď Bohom, alebo mamonou“ (VI, 24); varuje nás tiež, že „pekelné brány“ nezvíťazia nad „Cirkvou“. (Mt, XVI, 18). Napokon s radikálnym protikladom medzi „Svetlom a Tmou“ sa stretávame takmer všade v Jánovom evanjeliu; kde (IX, 22) čítame aj to, že „Židia sa ‚sprisahali‘, aby zo synagógy vyhnali každého, kto by uznal, že Ježiš je Kristus“. Svätý Pavol vo svojich listoch stavia proti sebe „Krista a Beliála“, „Boží chrám a chrám modiel“ (2. Kor, VI, 14 - 18). V Skutkoch apoštolov (XXIII, 12 - 15) čítame, že „niektorí Židia sa zhromaždili a ‚sprisahali sa‘, že sa nedotknú jedla ani pitia, kým nezabijú Pavla“.  Isteže ide o historické fakty, týkajúce sa určitých osôb, konkrétnych a špecifických epoch, ale treba ich zarámovať do širšieho doktrinálneho či teoretického plánu, ako to ukazuje celé Sväté písmo, Tradícia, Magistérium a teologický Rozum.

Starý zákon
Dokonca, ako som sa už vyššie stručne zmienil, protiklad medzi Cirkvou a proticirkevným pokolením nachádzame už na začiatku Starého zákona v čase Adama a Evy; v knihe Genezis (III, 15) Boh zjavuje, že postavil „nepriateľstvo medzi hada a Matku Ježiša Krista, medzi rod diabla a rod Kristov. Tá rozdrví hlavu diabla, ktorý sa zasa pokúsi uhryznúť jej pätu“. Nie je to kontingentná skutočnosť a vzťah k Presvätej Bohorodičke a satanovi, ale je to proroctvo plánu učenia/násilia proti Bohu a jeho potomstvu od začiatku až do konca ľudských dejín. V skutočnosti aj posledná kniha Biblie (nadväzujúca a završujúca samotné „protoevanjelium“ Genezis), Apokalypsa (XX, 7 a nasl.), rozpráva o porážke Satana a Antikrista Ježišom a o boji medzi Bohom a Zlým, dobrým a zlým, od počiatku sveta „až po jeho koniec“ (XXI, 7 a nasl.). ), pričom podáva posolstvo nádeje (ako to svorne učili Otcovia Cirkvi): uprostred prenasledovania sa nikdy nesmieš nechať znechutiť, Boh „nakoniec“ premôže zlo dobrom, Kristus premôže Antikrista. (P. C. Landucci, Komentár k Apokalypse, Miláno, Fabbri, 1967, s. 26). Ani v tomto prípade nejde o kontingentné skutočnosti týkajúce sa len určitých osôb a konkrétneho historického obdobia, ale o dve entity: Najvyššie dobro (Boh) a Zlo (diabol), ktoré sa usilujú zachrániť alebo zničiť ľudský rod.

TRADÍCIA

Prví apoštolskí otcovia
Prví „apoštolskí otcovia“ učili to isté učenie. Didaché (90 n. l.) hovorí všeobecne alebo absolútne o „dvoch cestách“; Barnabášov list (98 n. l.) hovorí o „ceste svetla a ceste tmy, anjelov a satana“; po ňom nasledujú Hippolyt v 3. storočí (O Antikristovi, VI). Ani tieto skutočnosti nie sú náhodné a relatívne, ale predstavujú stelesnenie dvoch doktrín a síl bojujúcich o spásu alebo záhubu ľudstva.

Cirkevní otcovia
Augustín (Božie mesto, XIV, 28) v rokoch 354 - 430 hovoril o „dvoch láskach, ktoré dali vzniknúť dvom mestám: pozemskému, ktoré sa rodí zo sebalásky, dohnanej až k nenávisti voči Bohu, a nebeskému, ktoré sa rodí z nenávisti voči sebe až k láske k Bohu“. V 6. storočí svätý Gregor Veľký (Moralia, XXXIV, 4) prevzal tému dvoch protichodných ciest alebo síl, nie však osobitne, relatívne a kontingentne, ale principiálne a univerzálne.

Oficiálny učiteľ Cirkvi
Svätý Tomáš Akvinský v Summe teologickej vysvetľuje, že „ten, kto vládne, musí viesť svojich poddaných k vlastnému cieľu. A cieľom diabla je odcudzenie stvorenia od Boha [...], prezentované v podobe slobody“ (S. Th., III, q. 8, a. 7). To znamená, že Satanova pekelná taktika je taká, akú si osvojil liberalizmus: postaviť slobodu ako Absolútno a ako konečný Cieľ človeka, a nie ako užitočný prostriedok na uchopenie ďalšieho cieľa, ktorým je dobro (dobré využitie slobody), a nie zlo (jej zlé využitie). Božím Cieľom je spasiť ľudstvo tým, že ho pritiahne k sebe. Ako vidíme, ide o Doktrínu, dogmatickú Pravdu, a nie len o historicky obmedzenú a kontingentnú skutočnosť. Opäť podľa Akvinského, tak ako dobrí tvoria (v úzkom zmysle) mystické Telo Božej Cirkvi pod Ježišovým velením, tak zlí tvoria „druh“ (v širšom zmysle) mystického Tela pekla pod Satanovou ríšou. Medzi týmito dvoma skutočnosťami však nie je dokonalá podobnosť, ale len analógia, pretože Kristus riadi ľudskú dušu priamo, kým diabol len nepriamo; kým totiž Kristus ovplyvňuje ľudský intelekt a vôľu priamo, diabol nemôže na tieto duchovné schopnosti pôsobiť priamo, takže svojich nasledovníkov riadi len zvonka, prostredníctvom vonkajších zmyslov človeka, pokúša ich a pod rúškom slobody ich vedie k hriechu (S. Th., tamže, a. 7). V 8. článku Summy teologickej (III, q. 8) „Spoločný učiteľ“ upresňuje, že „Antikrista možno nazvať náčelníkom bezbožníkov pre plnosť jeho zloby, pretože bude najviac zo všetkých pod vplyvom diabla a dosiahne vrchol zloby a vzbury proti Bohu“. Okrem toho:

„V Antikristovi bude hlava všetkého zla (diabol) prítomná nie osobným spojením, ani dôverným prebývaním, pretože iba Trojjediný Boh preniká do duše (...), ale iba účinkami svojej zloby“ (tamže, ad 1um).

V skutočnosti „ako je hlavou Krista Boh a Kristus je rovnako hlavou Cirkvi, (...) tak je Antikrist údom diabla, a predsa je sám hlavou bezbožníkov [podľa istej analógie]“ (ibid., ad 2um).

Lebo „v Antikristovi diabol zavŕši svoju vlastnú zlobu, dosiahne v Antikristovi dokonalé naplnenie svojho úsilia“ (ibid., ad 3um).

Preto posledný Antikrist (na rozdiel od „počiatočných Antikristov“) je pre svätého Tomáša, ktorý nasleduje spoločný názor cirkevných otcov, ako to neskôr výslovne učili „cirkevní učitelia“, fyzickou osobou, a nie epochou alebo inštitúciou, ako sa domnievajú niektorí modernizujúci alebo liberálni exegéti, ktorí sa - takto - odchyľujú od apoštolskej Tradície Cirkvi.

MAGISTÉRIUM

Autentické Magistérium Cirkvi dalo jasne najavo, že existuje „obrovské sprisahanie, zosnované proti kráľom a ríšam [svetským a duchovným, t. j. trónu a oltáru (pozn. red.). Pius VII. okrem toho učí, že „sa vytvorilo sprisahanie (“conjuratio„) proti depozitu kresťanskej náuky“. (Encyklika Diu satis, 15. mája 1800). Pius VII. tiež píše, že „v šialenej nádeji zničiť Cirkev sa väčšina nepriateľov Krista spojila do tajných spoločností a okultných siekt, aby takýmto spôsobom zhromaždila väčší počet adeptov svojho ‚sprisahania‘“ (encyklika Ecclesiam a Jesu Christo, 13. septembra 1821).

Pius IX. potom hovorí o „deťoch tohto sveta, ktoré sa usilujú [...] húževnato bojovať proti Kristovej Cirkvi [...] zločinnými ‚sprisahaniami‘ [...], v ktorých sa zhromažďujú všetky tajné spoločnosti, ktoré vyšli z pekla, aby všade zničili Božie kráľovstvo“ (encyklika Qui pluribus, 9. novembra 1846).

Podľa Leva XIII. je ľudský rod rozdelený (mysticky alebo duchovne) na dva protichodné a nepriateľské tábory:

„Od okamihu Adamovho hriechu [...] je svet rozdelený na dva nepriateľské tábory, ktoré neprestávajú bojovať proti sebe, jeden za pravdu a cnosť, druhý za ich protiklady“ (encyklika Humanum Genus, 1884). Ten istý pápež pokračuje a vysvetľuje, nadväzujúc na učenie otcov a svätých, že prvým táborom (stranou, zástavou alebo mestom) je Cirkev, kým druhým je „kráľovstvo satanovo a najmä slobodomurárstvo, v ktorom sa nachádzajú všetci tí, ktorí nasledujú príklady diabla a našich predkov“ (tamže).

Svätý Pius X. „Poznáme temné dielne, kde sa tieto škodlivé doktríny vypracúvajú“ (Notre charge apostolique, 1910).

Teologický dôvod

Je pravda, že „proticirkev“ (vo všeobecnosti) sa skladá z mnohých síl, ktoré sú zdanlivo alebo náhodne vo vzájomnom protiklade, ale v skutočnosti alebo v podstate sú zjednotené:

(1) pokiaľ ide o „konečnú príčinu“: existuje jediný cieľ, ktorý satanovi prívrženci sledujú, aj keď nie vždy vedome. Spoločným cieľom všetkých je nenávisť voči pravému Bohu (Otcovi, Synovi a Duchu Svätému) a jeho Cirkvi (katolíckej, apoštolskej a rímskej), t. j. antikatolicizmus (sprisahanie proti Božej Cirkvi);
(2) pokiaľ ide o „účinnú príčinu“ proticirkvi alebo „kráľovstva tohto sveta“: je ňou Lucifer alebo diabol, ktorý sa obrátil proti Bohu s výkrikom „non serviam“ a bol uvrhnutý do pekla, kde „konšpiruje“ a „blúdi svetom k záhube duší“ (Lev XIII.).
Je akousi hlavou zvráteného „mystického protivníka“, ktorého Zjavenie Jána (II, 9; III, 9) nazýva „satanovou synagógou“.

Mons. Pier Carlo Landucci vo svojom „Komentári k Apokalypse“ píše:

„Po odmietnutí Mesiáša (...) neveriaci Židia stratili všetky prisľúbenia [Starého zákona] a ich dedičstvo prešlo na ‚Boží Izrael‘ (Gal, VI, 16), teda na Pravý Boží ľud, ktorým je kresťanstvo (...), ktoré sa stalo ‚deťmi diabla‘ (Jn, VIII, 44), a tak tvorí ‚Satanovu synagógu‘. Kontrast medzi „synagógou“ ako výrazom judaizmu, nepriateľa Krista, a „Cirkvou“ ako výrazom kresťanstva (...) je jasný. 'Satanova synagóga' je postavená do protikladu k 'Cirkvi', teda Božiemu ľudu, ktorým je kresťanstvo“ (P. C. Landucci, Comment all'Apocalisse, Milano, Fabbri, 1967, s. 26).

Pojem „Satanova synagóga“ sa nevzťahuje len na roky 80-90 po Kr., keď svätý Ján napísal Zjavenie a poslal ho ‚siedmim cirkvám‘ svojej doby, ale je to démonická proticirkev, ktorá bojuje proti ľudskému rodu a pravej Božej cirkvi (Starého a Nového zákona) od prvotného hriechu až do konca sveta (Gn, III, 15; Zjv, XX-XXII).

(3.) Takéto mystické Telo bezbožníkov, svetákov alebo „detí tohto veku“, tvorí „materiálnu príčinu“ „kráľovstva tohto sveta“ v opozícii voči „nebeskému kráľovstvu“.
(4.) Podstatou alebo „formálnou príčinou“ proticirkevného sveta je pýcha, absolútna samostatnosť a nezávislosť, t. j. chcieť byť cieľom samým osebe; je to podstata hriechu Lucifera („nebuden slúžiť“) a Adama („budete ako Boh“): nechce a nepotrebuje závisieť od Boha a od žiadnej ľudskej autority, je to naturalistická, racionalistická, liberálno-modernistická sebestačnosť a ezotericko-panteistické sebadarovanie človeka.

ZÁVER

Zdá sa mi teda, že všeobecný problém sa dá ľahko zhrnúť do protikladu medzi Cirkvou a anticirkvou, ktorý je doložený už na začiatku Starého zákona. V skutočnosti v knihe Genezis (III, 15) Boh zjavuje, že postavil „nepriateľstvo medzi hada a Matku Ježiša Krista, medzi rod diabla a rod Kristov. Rozdrví hlavu diabla, ktorý sa zasa pokúsi uhryznúť jej pätu“. Podobne aj posledná kniha Biblie, Apokalypsa (XX, 7 a nasl.), rozpráva o porážke satana a Antikrista Ježišom a o boji medzi Bohom a Zlým, dobrým a zlým, od počiatku sveta „až po jeho koniec“ (XXI, 7 a nasl.).  Okrem toho špecifický problém možno vyriešiť v tom zmysle, že sprisahanie proti Božej Cirkvi je v prameňoch Zjavenia dosvedčené nielen ako kontingentná historická skutočnosť obmedzená na určité konkrétne okolnosti v živote Ježiša a apoštolov, ale ako doktrína týkajúca sa entity a dynamickej sily zla, ktorá (s Božím dovolením, ktorý z každého zla vyvodzuje väčšie dobro) od počiatku sveta až po jeho koniec pôsobí proti Najvyššiemu a jeho dielu Posvätenia a Vykúpenia tvorov obdarených rozumom a vôľou. Aj napriek tomu koná v skutočnosti proti sebe a na svoj úkor pomáha uskutočniť dielo Vykúpenia, podobne ako diabol, ktorý - v rámci Božieho plánu a s Božím dovolením - tlačil na Sanhedrin, aby ukrižoval Ježiša, a potom sa stal obeťou svojho vlastného „sprisahania“, bol odradený a nepriamo pomohol uskutočniť Spásu ľudstva. Takto koná Boh: využíva hlúpu zlobu a „ľstivosť“ zlých ľudí, aby zmiatol ich „silu“ a povýšil svoje pokorné a malé deti. Učenie o sprisahaní proticirkvi je vedúcim motívom celých posvätných dejín od Genezis až po Zjavenie. Preto je súčasťou ako dogmatická a morálna pravda „depozitu viery“.

Preto je nielen prípustné, ale aj správne študovať sprisahanie a zaoberať sa ním bez obáv, že budeme zosmiešňovaní ako „sprisahanci“. Naopak, minimalizovanie, odstrkovanie a zanedbávanie štúdia konšpirácie je implicitnou a pasívnou účasťou na konšpirácii proti Kristovi, Márii, Cirkvi a kresťanstvu („s-komplottizmus“). Zatiaľ čo študovať s cieľom bojovať proti sprisahaniu („komplottizmus“) znamená aktívne a explicitne sa podieľať na zavŕšení diela vykúpenia, „ustanoviť a obnoviť všetko v Kristovi“ (sv. Pius X.). Sv. Tomáš (S. Th., III, q. 8, a. 7) vysvetľuje, že tak ako dobrí tvoria (v úzkom zmysle) mystické Telo Božej Cirkvi pod Ježišovým velením, tak zlí tvoria „druh“ (v širšom zmysle) mystické telo pekla pod vládou Satana. Pápež Pius VII. prostredníctvom Magistéria učí o existencii „sprisahania (“conjuratio„) proti depozitu kresťanskej náuky“ (encyklika Diu satis, 15. mája 1800). Zatiaľ čo Pius IX. hovorí o „deťoch tohto sveta, ktoré bojujú proti Kristovej Cirkvi pekelnými ‚sprisahaniami‘, aby všade zničili Božie kráľovstvo“ (encyklika Qui pluribus, 9. novembra 1846). Keďže je to tak, možno povedať, že učenie o sprisahaní satana a podnecovateľoch (anti-Cirkvi) proti Bohu a jeho Cirkvi je súčasťou depozitu viery, pretože je potvrdené Svätým písmom, Tradíciou, stálym magistériom Cirkvi a teologicky rozumne vysvetlené spoločným učiteľom Cirkvi.

Poznámky

„Quare cecidisti, Lucifer?. Prečo si padol, Lucifer?, [...]. Ty, ktorý si povedal: „Vystúpim do neba, svoj trón si postavím nad hviezdy Pánove“ [...]. „Vystúpim nad oblaky a budem ako Najvyšší. Preto si uvrhnutý do pekla“ (Iz, XIV, 12 a nasl.).

„A v nebi sa strhol veľký boj. Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a drak a jeho zlí anjeli bojovali, ale nezvíťazili a pre nich už nebolo miesta v nebi“ (Apok., XII, 7). V Apokalypse Drak znamená Satana („Draco, Serpens antiquus, qui est Diabolus et Satanas“, XII, 9), úhlavného nepriateľa Baránka (Ježiša), ktorého v nebi porazil svätý Michal a anjelské vojsko, na zemi sa stretáva so Ženou (Cirkvou a Presvätou Bohorodičkou), ale tá napokon zostáva víťazom a Drak je porazený spolu so svojím hlavným suplikantom, konečným Antikristom (Apoc., XIII; XX, 2). Porovnaj Antonino Romeo, heslo „Drak“, v „Enciclopedia Cattolica“, Vatikán, 1950, zv. IV, coll. 1921-1925.

„Videl som satana padať z neba ako blesk“ (Lk X, 18).  Porov. S. Th., I, q. 50, a. 1; tamže, q. 96, a. 2.

Pokiaľ ide o trest, ktorý bude predchádzať víťazstvu Cirkvi nad proticirkvou (v článku o „skutočnosti všeobecnej potopy“), hovoril som len o potope vody v čase Noema. Teraz vzniká ťažkosť, pretože Boh prisľúbil, že ďalšia potopa vody už nebude. Svätý Louis Grignion de Montfort („Ohnivá modlitba“, č. 16) však jasne hovorí, že v Starom zákone bola potopa vody; potom potopa Kristovej krvi vyliatej na kríži, ktorou sa začalo kresťanstvo; to bude po „veľkom odpadnutí“ obnovené potopou ohňa, lásky a spravodlivosti, a to prostredníctvom Najsvätejšej Panny Márie a jej manžela Ducha Svätého, súrodého s Otcom a Synom.

Panna Mária vo Fatime (13. mája 1917) potvrdila: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí!“. Svätý Maximilián Kolbe (v júli 1939) napísal: „Žijeme v dobe, ktorú možno nazvať začiatkom éry Nepoškvrnenej“ (Spisy svätého Maximiliána Kolbeho, tr. it, Florencia, Edizioni Città di Vita, 1975-1978, zv. III, s. 555). V liste otcovi Florianovi Koziurovi (30. mája 1931) spresnil: „Pod jeho zástavou budeme bojovať veľký boj a vztýčiť jeho zástavy nad pevnosťami moci temna“ (tamže, zv. I, s. 550).
Magistérium s Piom XII. nás učilo mať „veľkú nádej, že môže nastať nová éra, rozradostnená kresťanským pokojom a triumfom náboženstva“ (encyklika Ad Coeli Reginam, 11. októbra 1954), a mať „istotu, že obnovenie Kristovho kráľovstva prostredníctvom Márie nezanikne“ (Radioposolstvo mariánskemu kongresu v Lurdoch, 17. septembra 1958).

Porovnaj L. Billot, La Parousie, Paris, Beauchesne, 1920.

Depozit viery („Depositum Fidei“) je výraz, ktorý sa objavuje v dvoch listoch svätého Pavla Timotejovi (1 Tim, VI, 20; 2 Tim, I, 14). Nachádza sa aj v spisoch apologetických a cirkevných otcov: najmä u Tertuliána (De praescriptione haereticorum, XXV) a svätého Vincenta Lerinského (Commonitorium primum, XXII) a je dogmaticky schválený Prvým vatikánskym koncilom (sess. III, kap. 4, DB 1798 a nasl.). Znamená celú náuku viery alebo celé a úplné Božie zjavenie. Patria k nemu Pravdy viery obsiahnuté vo Verejnom zjavení, a nie v súkromných zjaveniach. V skutočnosti „depozit“, ktorý svätý Pavol píše „božsky inšpirovaný“ s „neomylnosťou“ („Scriptura“) a odovzdáva s pomocou „sugescie“ Ducha Svätého („Tradere, Traditio“) svojmu žiakovi a spolupracovníkovi Timotejovi, je celé Božie Zjavenie (1 Tim, VI, 1; IV, 6), obsiahnuté v Tradícii a Písme. Ježiš ustanovil Magistérium (ktoré je „teologickým miestom“), aby sa „depozit viery“, zverený Cirkvi, vždy verne zachovával, odovzdával a vykladal. Preto právo a povinnosť zachovávať, vysvetľovať a brániť „Depozit viery“ patrí iba pápežovi alebo/i pápežovi a s ním zjednoteným biskupom, a to buď v „mimoriadnom všeobecnom magistériu“ ekumenického koncilu, alebo v „riadnom všeobecnom magistériu“ biskupov v ich diecézach, ale spolu s pápežom („cum Petro et sub Petro“). Tí, ktorí vylučujú alebo znižujú prvoradý význam Magistéria, sa podobne ako takzvaní „pravoslávni“ schizmatici správajú len s ohľadom na Tradíciu, ako protestantskí heretici len s ohľadom na Písmo. Naopak, pre katolícku vieru majú byť oba pramene Zjavenia interpretované Magistériom, a to najmä Písmo vo svetle Tradície a Tradícia vo svetle Magistéria. V skutočnosti len Magistérium môže stanoviť presný význam Tradície a Písma vo svetle Tradície. Dogmy, morálka, liturgia a hierarchický poriadok Cirkvi sú súčasťou tohto Zjavenia. Ľudský posvätný Autor, ktorý prijíma „Depositum fidei“ od Boha, ho stráži a odovzdáva, ale nie je jeho vlastníkom, ktorý ho môže meniť podľa svojej vôle, je len nástrojom alebo „služobníkom“ Toho, ktorý mu ho odovzdal, aby ho zachoval neporušené a čisté. 'Úschova viery' pochádza od Boha a je zverená ľuďom, ktorí sú si istí osobitnou pomocou Ducha Svätého (2 Tim, I, 14).

Pokiaľ ide o Sväté písmo, tam je „Božie vnuknutie“ v tom, že sa Božie zjavenie dáva do písomnej podoby; zatiaľ čo v prípade apoštolskej Tradície sa odovzdáva viva voce od Krista apoštolom, a ak sa okrem ústneho odovzdávania Tradícia dáva aj do písomnej podoby (porov. Apoštolskí otcovia, apologéti a kazatelia), nie je zapísaná „Božím vnuknutím“, ale je odovzdaná alebo odovzdaná Bohom apoštolom a nimi ich nástupcom s nemenej mocnou pomocou, ktorá sa nazýva „učenie alebo sugescia Ducha Svätého“ („Duch Paraklét vás naučí všetkému a navrhne vám všetko, čo vám hovorím“, Jn 4, 14), ale je odovzdaná alebo odovzdaná apoštolom a nimi ich nástupcom s nemenej mocnou pomocou, ktorá sa nazýva „učenie alebo sugescia Ducha Svätého“ (porov, XIV, 26). Stručne povedané, Tradícia nie je napísaná pod „Božou inšpiráciou“, ale je vyučovaná ústne pod „Božou sugesciou“ (porov. S. Th., III, q. 64, a. 2, ad 2; I. B. Franzelin, De Divina Traditione, Rím 1887).

„Depozit viery“ nemôže prejsť zmenou, môže sa homogénne prehlbovať ‚eodem sensu, eademque sententia‘ (Conc. Vat. I, sess. III, cap. 4; DB 1800), aby sa veriacim odovzdalo bohatstvo Božej Múdrosti a aby v ňom našli zbrane, ktorými môžu bojovať proti jeho nositeľom (porov. br. Marìn-Sola, L'évolution homogène du dogme catholique, Freiburg, 1924, zv. I, s. 299-341). V skutočnosti nemožno učiť vieru bez odsúdenia omylov. Preto dogmatické formuly alebo neomylné definície len vyhlasujú, že definované pravdy (napr. nanebovzatie Panny Márie do neba) sú už obsiahnuté v depozite Zjavenia alebo viery a sú len explicitnejšími a jasnejšími definíciami toho, čo bolo obsiahnuté v zjavených údajoch, alebo predchádzajúcimi definíciami menej explicitne alebo len implicitne (porov. S. Th, II-II, q. I, a. 9, ad 2; tamže, a. 10, ad 1; G. Ameri, heslo „Depozit viery“, in „Enciclopedia Cattolica“, Vatikán, 1950, zv. IV, coll. 1442 a nasl.).

S. Louis Grignion de Montfort vo svojom „Traktáte o pravej úcte k Panne Márii“ hovorí o „dvoch stranách: o satanovi a jeho nasledovníkoch a o Márii, Ježišovi a ich nasledovníkoch“.

S. Ignác z Loyoly vo svojich „Duchovných cvičeniach“ hovorí o „dvoch táboroch“ a „dvoch zástavách“: Ježišových a Luciferových.

S. Augustín z Hippo v diele „De civitate Dei“ píše o „dvoch mestách: Božom a Satanovom“.

otec Curzio Nitoglia

https://doncurzionitoglia.wordpress.com/2024/10/18/l-oscura-congiura-della-sinagoga-di-satana-contro-gesu-e-la-sua-chiesa/