TAJOMSTVÁ TRADIČNEJ OMŠE (8): GLORIA IN EXCELSIS DEO (III)
Zaoberali sme sa už úvodnými slovami Gloria in excelsis,,Sláva Bohu na výsostiach“. Dnes preskúmame druhý verš: et in terra pax hominibus bonae voluntatis.
Tradične sa prekladá ako „a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“, čo je podstatne lepší preklad, než ktorý sa používal (v anglicky hovoriacich krajinách - pozn. prekl) v rokoch 1972 až 2010: „a na zemi pokoj jeho ľudu“.
Ľudia dobrej vôle?
Konzultácia pôvodného biblického textu nám pomôže lepšie pochopiť, kto sú títo ľudia dobrej vôle. Εὐδοκία alebo eudokia, ktorú Vulgáta prekladá ako bona voluntas alebo „dobrá vôľa“, doslova znamená „priaznivé zmýšľanie“ alebo „zapáčiť sa niekomu“. Keď napríklad Boh Otec hovorí o Ježišovi Kristovi: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17), používa sloveso eudokeō. Posolstvo v Lk 2, 14 teda znie, že na zemi bude pokoj pre ľudí, v ktorých má Boh zaľúbenie, pre ľudí, v ktorých On našiel zaľúbenie, pretože sa mu páčia. V gréckom orgináli je to pekná slovná hra, ktorá sa však nedá preložiť. Verš sa začína slovami „Sláva (doxa) Bohu na výsostiach“ a končí slovami „ľudia dobrej vôle (eudokias), pričom doxa a eudokia sú etymologicky spojené.
Možno preto, že nepoznali grécky originál, viacerí latinskí komentátori interpretujú „dobrú vôľu“ skôr ako odkaz na charakter ľudí než na Božiu priazeň voči nim. Sv. Béda, ktorý číta tento verš v bezprostrednom kontexte Narodenia Pána, dospel k záveru, že ľudia dobrej vôle sú tí, ktorí prijímajú novorodeného Ježiša ako Krista. Uvažujúc všeobecnejšie, sv. Augustín píše, že ľudia dobrej vôle majú božskú spravodlivosť, ktorou bol porazený diabol. Mať dobrú vôľu zahŕňa prinajmenšom dve veci: “chcieť dobro a byť schopný robiť to, čo človek chce“ a ‚byť očistený od necností‘. [1] Augustín spája tento verš aj s Matúšovým evanjeliom 12, 50:
„Kto plní Božiu vôľu (voluntas Dei), ten je môj brat, matka a sestra“. A teda aspoň medzi tými, ktorí plnia Božiu vôľu, sa Božia vôľa napĺňa: nie preto, že spôsobujú Božiu vôľu, ale preto, že robia to, čo chce on, teda podľa jeho vôle. [2]
V istom zmysle na nedorozumení nezáleží. Ako poznamenáva sv. Béda Ctihodný, “niet pokoja pre bezbožných“ (Iz 57, 20), ale „trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon“. (Ž 118, 165). Bohu sa páčia tí, ktorí ho milujú, a nakoľko ho milujú, ich vôľa je dobrá. A týmto ľuďom, z ktorých sa Boh teší, dáva pokoj, hoci, paradoxne, ich schopnosť milovať ho, ktorá Boha teší, je sama osebe Božím darom. Tak ako Boh dáva pokoj, ktorý svet nemôže dať, (Jn 14, 27) vlieva nám lásku, ktorú naša vôľa nemôže vyvolať.
V roku 2018 sa význam tohto verša dostal do sporu, keď talianski biskupi zmenili svoj starší preklad Veľkej doxológie z „pace in terra agli uomini di buona volontà - pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle“ na „pace in terra agli uomini, amati dal Signore - pokoj na zemi ľuďom, ktorých miluje Pán“.
Ako naznačuje náš stručný prehľad gréčtiny, nový preklad je v istom zmysle zlepšením, pretože „ktorých miluje Pán“ vystihuje zmysel, že sa páčia Pánovi. Napriek tomu je však preklad zavádzajúci, pretože vyvoláva dojem, že všetci ľudia sa Pánovi páčia, a preto majú všetci dostať pokoj. Je pravda, že Pán miluje všetkých ľudí, ale nie je pravda, že Pán dáva pokoj všetkým ľuďom: spýtajte sa duší, ktoré sa zmietajú v pekle. „Pre bezbožných niet pokoja,“ pripomína Izaiáš. Správnejší výklad tohto verša teda znie, že pokoj sa dostane len niektorým ľuďom, ľuďom, ktorí sa páčia Bohu. Gregory DiPippo, ktorý píše:
Hovoriť o „ľuďoch dobrej vôle“ znamená, že existujú ľudia, ktorí nemajú dobrú vôľu, čo je jeden z najzákladnejších faktov o ľudskej existencii, na ktorého popieranie Cirkev vyše polstoročia mrhala obrovské úsilie a čas. Nové čítanie umožňuje vložiť čiarku, čím sa slovné spojenie “ktorých miluje Pán“ mení na neobmedzujúce prídavné meno („ľudia, ktorí sú milovaní Pánom“), a to spôsobom, ktorým sa nedá vlastný text preložiť.
Muži dobrej vôle?
Druhou kontroverziou okolo tohto verša je použitie takzvaného rodovo inkluzívneho jazyka. Anglický preklad Rímskeho misála z roku 1965 prekladá hominibus bonae voluntatis ako „muži dobrej vôle“, zatiaľ čo preklad z roku 1972 v misáli z roku 1970 sa odkláňa od výhrady a uvádza „a pokoj jeho ľudu na zemi“. Anglický preklad z roku 2011 sa snaží obnoviť poriadok doslovnejším „ľudia dobrej vôle“, ale zachováva tzv. inkluzívny jazyk. Grécke anthropoi aj latinské homines označujú ľudské osoby, muža aj ženu. Z historického hľadiska je ekvivalentom pre anthropos a homo slovo „človek“, rovnako ako „ľudstvo“. Keďže však (anglické) slovo „man“ môže označovať aj mužskú ľudskú bytosť, feministky dvadsiateho storočia tvrdili, že používanie slova „man“ pre homo alebo anthropos je sexistické, popierajúce plnú ľudskosť ženy.
Otec Paul Mankowski, nech odpočíva v pokoji, napísal presvedčivý text proti akýmkoľvek ústupkom ideologickej manipulácii s jazykom, v ktorom presvedčivo argumentoval, že rozlišovanie medzi slovami, ktoré zahŕňajú rod a slovami, ktoré ho vylučujú, nemá z lingvistického hľadiska žiadny zmysel; v tomto názore sa k nemu pridali aj takí nestori anglického jazyka ako E. B. White, editor slávnych Strunkových a Whiteových Elements of Style. [3]
Súhlasím s O. Mankowskim a jeho postrehy sú obzvlášť prezieravé v dobe, keď sa zámená v súčasnosti odtrhávajú od reality a dávajú sa do služieb často rozmarnej sebaidentifikácie. Tiež tvrdím, že „zastaralý“ jazyk v liturgii je dobrý, pokiaľ prispieva k jej sakrálnosti. Na druhej strane, ak je zmyslom prekladu urobiť pojmy zrozumiteľnými vo vlastnom jazyku a ak si väčšina ľudí v tomto jazyku už nemyslí, že toto slovo znamená A, ale B, potom liturgickí prekladatelia stoja pred skutočnou dilemou. Jedna vec je kompromitovať teologický význam, ako to podľa mňa robí používanie výrazu „bratia a sestry“ namiesto fratres (viac o tom neskôr); problematické je aj porušovanie pravidiel gramatiky alebo výstižného používania, ako je to pri nahrádzaní numericky nepresného „ich“ alebo ťažkopádneho „jeho/jej“ správnejším zámenom „jeho“. Keď však nejde ani o ortoepiu, ani o gramatiku, ani o zvukomalebnosť, ale o základný význam, pýtam sa, aká je správna cesta.
Napriek tomu sa v prípade hominibus bonae voluntatis, stále prikláňam k výrazu „ľuďom dobrej vôle“ namiesto „ľud dobrej vôle“, pretože „ľud“ môže označovať jeden ľud alebo skupinu, ale slovo „ľudia“ udržuje dôraz na vyvolených jednotlivcoch, s ktorými je Boh spokojný. „Ľud dobrej vôle“ znie príliš násilne a abstraktne a ‚muži a ženy dobrej vôle‘ je napriek nedávnym ideologickým sporom stále sémanticky nadbytočné. Možno by bolo najlepšie, keby naši moderní prekladatelia nechali dobré skutky na pokoji. Samozrejme, paradoxne, na to, aby sme videli dobro starších prekladov, musíme k nim pristupovať s vlastnou dobrou vôľou, ktorá je v súlade s tradíciou katolíckej múdrosti a v duchu benevolentnej interpretácie, a nie s ideologicky motivovanou hermeneutikou podozrievania.
Michael P. Foley
Poznámky:
[1] O Trojici 13.13.17.
[2] O kázaní na vrchu, II.6.21.
[3] Pozri „Hlasy hnevu: Keď sa slová stávajú zbraňami“, in Jezuita na slobode: Mankowski, SJ, ed. George Weigel (Ignatius Press, 2021), 42-49. Pozri aj E. B. Whitea, ktorý odmietol myšlienku rodovo neutrálneho písania vo štvrtom a poslednom vydaní Elements of Style. „Používanie zámena on ako zámena pre podstatné mená zahŕňajúce oba rody je jednoduchá, praktická konvencia, ktorá má korene v počiatkoch anglického jazyka,“ napísal v roku 1979. „On za týchto okolností stratil akýkoľvek náznak mužského rodu.“ Po Whiteovej smrti však pribudol nasledujúci riadok. „V súčasnosti však mnohí spisovatelia považujú používanie všeobecného on alebo jeho na premenovanie neurčitých predložiek za obmedzujúce alebo urážlivé.“ Denník Wall Street Journal charakterizuje posmrtné vloženie ako „atentátnika, ktorý niekomu vsunul do chrbta ihlu“. (David Gelernter, „Back to Basics, Please“, 14. októbra 2005, W.13)
1. časť TU
2. časť TU
https://www.newliturgicalmovement.org/2024/07/the-gloria-in-excelsis-part-three.html