RÍMSKA LITURGIA (VI): TICHO ČASU UMUČENIA

“Ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).”

“I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: "Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!" (Mt 26, 37-38)[1]

Po štyroch a pol týždňoch pôstu vstupuje rímska cirkev do času Umučenia- posledných dvoch týždňov pôstu, vrátane Veľkého týždňa. Samotný čas Umučenia je súčasťou štyridsaťdňového pôstu, ale až do tejto chvíle sa pôstne nedele zameriavali na záležitosti, ktoré boli úplne odlišné od utrpenia nášho Pána. Počas týchto nedieľ nám Cirkev predstavila Krista štyrmi spôsobmi, pričom každý z nich zdôrazňoval jeho moc a dôstojnosť. Táto prezentácia je dôležitou prípravou na čas Umučenia, pretože milovať môžeme len to, čo poznáme. Cirkev nám chce ukázať, kto je tento Bohočlovek, ktorý sa rozhodol trpieť v Getsemani, pri stĺpe, medzi posmievajúcimi sa vojakmi, na ceste na Golgotu a na svojom svätom kríži. Inými slovami, chce nám ukázať - najmä tým katechumenom, ktorí sa uchádzajú o krst -, že akékoľvek obety, ktoré sa od nás vyžadujú kvôli Kristovi, sú tohto viac než hodné.

Až po tomto období prípravy nám Cirkev dovolí vstúpiť do svätyne: do ticha, do trápenia, dôstojnosti a času Umučenia.

Náš Pán začína byť smutný

Keď náš Pán prišiel do Getsemanskej záhrady, evanjeliá hovoria, že "doľahol naňho smútok" pretože mal strach. Predtým v ňom nie je ani stopa po strachu. Dokonca aj pri Poslednej večeri sa jeho učeníci boja a sú smutnejší ako on. Je to preto, že ešte "ho nenaplnil" smútok. John Henry kardinál Newman napísal nasledovné:

"On bol vždy sám sebou. Jeho myseľ bola svojím vlastným stredom a nikdy nebola ani v najmenšom vyvedená z nebeskej a najdokonalejšej rovnováhy. To, čo trpel, trpel preto, lebo sa vystavil utrpeniu, a to vedome a pokojne. [...] "Povedal: 'Teraz začnem trpieť,' a naozaj začal.

 Jeho pokoj je len dôkazom toho, ako úplne riadil svoju vlastnú myseľ. Vo vhodnej chvíli stiahol závory a uzávery, otvoril brány a záplavy dopadli priamo na Jeho dušu v celej svojej plnosti. [...]

Vidíte, ako premyslene koná; prichádza na určité miesto; a potom, keď vydá slovo príkazu a stiahne oporu Božej hlavy zo svojej duše, hneď sa na ňu vrhne úzkosť, hrôza a skľúčenosť. Takto kráča do duševnej agónie s takou určitosťou, akoby išlo o nejaké telesné muky, oheň alebo koleso"[2].

Táto agónia sa stala takou silnou, že začal potiť krv.

V čase, keď prichádza Judáš, sa zdá, že náš Pán toto utrpenie zvládol. Takmer celé svoje utrpenie strávi v pokojnom a dôstojnom mlčaní.

Zdanie však môže byť klamlivé.

Kristovo mlčanie

Počas všetkých rozmanitých ponížení od Getseman až po Golgotu Kristus zachováva toto mlčanie, ako sa o ňom píše v Izaiášovi:

"Obetoval sa, preože sám chcel a neotvoril ústa. Ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa) (Iz 53,7).

Sestra Teresa Gertrúda (+ r. 1889), anglická karmelitánka, konvertitka, vo svojom diele Ježiš, Ten Najkrajší naznačuje, že Kristovo mlčanie i príležitostné slová, ktoré ho prerušujú, sú určené nám:

"V mlčaní uskutočnil všetko, čo bolo o ňom predpovedané, s výnimkou niekoľkých prípadov, keď ho jeho božská múdrosť a túžba po ich dušiach podnietili pripomenúť ľuďom, čo bolo o ňom napísané, a poukázať na to, že sa to už pred nimi naplnilo. Keď naozaj hovoril o svojich bolestiach alebo slovami, ktoré vyslovil, vyznával ich ťažkú váhu, bolo to s určitým konkrétnym cieľom pre poučenie tých, ktorí Ho počúvali, tak veľká bola Jeho láska k nim a túžba získať si ich sympatie. Môžeme si však byť istí, že náš Pán prežil veľkú časť utrpenia, v súvislosti s ktorým zapečatil svoje pery."[3]

Ďalej, zakaždým, keď náš Pán počas svojho utrpenia preruší mlčanie, jeho slová sú prekvapením. Napríklad reakcia Piláta, ktorému brutalita nebola cudzia. Obracia sa k zbičovanému Kristovi, korunovanému tŕním, a kladie mu otázky, ktoré sú zjavne plné úzkosti. Ako otázky pokračujú, Pilát takmer prosí Krista, aby mu odpovedal, a odvoláva sa na svoju moc ukrižovať ho alebo oslobodiť. Potom v istom momente náš Pán preruší mlčanie a úplne jasne Pilátovi povie: "Nemal by nadomnou nijakú moc, keby ti nebola daná zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe" (Ján 19,11). Toto Piláta tak silno zasiahlo, že svätý Ján hovorí, že "od tej chvíle sa ho snažil prepustiť" (Jn 19, 12)

K ďalším prekvapujúcim prerušením tohto mlčania patrí jeho pokarhanie vojaka, ktorý ho udrel pred Kajfášom, a jeruzalemské ženy, ktoré nad ním plakali.

Najprekvapujúcejšie prerušenie nastáva v okamihu jeho smrti, v ktorom volá "veľkým hlasom". Náš Pán nekričí od bolesti: ukrižovaní ľudia toho nie sú schopní. Svätý Lukáš upresňuje, že tento "výkrik" dokonca pozostával z artikulovaných slov: "Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha."

O tomto výkriku a týchto slovách hovorí svätý Ján Zlatoústy:

"On zvolal silným hlasom, aby ukázal, že sa to stalo jeho vlastnou mocou. Lebo tým, že pri umieraní zvolal silným hlasom, nesporne ukázal, že je pravý Boh, lebo človek pri umieraní sotva dokáže vydať čo i len slabý zvuk."[4]

Každý z týchto zlomov má za následok, že nám ukazuje, akokoľvek inak sa to môže zdať, že Kristus je vždy pánom, ktorý ovláda každú situáciu. Čokoľvek vo svojom utrpení znáša, znáša preto, lebo je to jeho vlastná vôľa.

Svätý Ignác z Loyoly chcel, aby jeho nasledovníci nerozmýšľali len o tom, čo Kristus trpí, ale aj o tom, že "chce trpieť"; že skrýva svoje božstvo, ktoré "by mohlo zničiť svojich nepriateľov, no neurobí to"; a že to všetko trpí pre každého človeka a na odčinenie hriechov každého z nich [5].

Vráťme sa však ku kardinálovi Newmanovi:

"Keď prišla určená chvíľa a On dal slovo, tak ako sa Jeho utrpenie začalo Jeho dušou, dušou sa aj skončilo. Nezomrel na telesné vyčerpanie ani na telesné bolesti; z jeho vôle sa jeho utrápené Srdce zlomilo a on odovzdal svojho ducha Otcovi"[6].

Newman pripomína, že agónia v Getsemanskej záhrade účinne pokračovala počas celého umučenia. Bez takýchto pripomienok by nás Kristovo mlčanie mohlo priviesť k myšlienke, že táto agónia úplne pominula. Ale nie: pod týmto mlčaním a pokojom utrpenie pokračuje. Mlčanie a pokoj nášho Pána vyvolávali úžas u tých, ktorí boli toho svedkami. Mali by byť zdrojom úžasu aj pre nás, aby sme ich kontemplovali vo viere a láske.

Zamyslime sa aj nad tým, ako Cirkev prežíva toto mlčanie v našich dňoch.

Mlčanie Cirkvi

Svätý Augustín často píše, že "Kristus je hlavou Cirkvi a Cirkev je jeho telom, a celý Kristus je hlava aj s telom."[7] Myšlienka, že Cirkev je Kristus žijúci na zemi, je veľmi rozšírená a má korene v samotnom Novom zákone. Spolu s ňou sa objavuje myšlienka, že Cirkev žije životom svojej hlavy. V istom zmysle sa to deje preto, lebo členovia Cirkvi žijú tým istým nadprirodzeným životom ako sám Kristus. V Mystici Corporis Christi Pius XII. učí:

"Kristus, náš Pán, chce, aby Cirkev žila jeho vlastným nadprirodzeným životom, a svojou božskou mocou preniká celé svoje telo a živí a udržiava každý z údov podľa miesta, ktoré v tele zaujíma, tak ako vinič živí a robí plodnými ratolesti, ktoré sú s ním spojené"[8].

V inom zmysle, ako to nádherne podrobne opisuje Mons. Robert Hugh Benson vo svojej knihe Kristus v Cirkvi z roku 1911, Cirkev prežíva udalosti Kristovho života súčasne vo svojich údoch. V každom danom čase sa v jej údoch "tu rodí, žije, trpí, zomiera a na tretí deň večne vstáva z mŕtvych"[9].

Mnohí dnes veria, že Cirkev mysticky prežíva Kristov život lineárnym spôsobom v dejinách. V skutočnosti bude v niektorých svojich údoch vždy prežívať utrpenie, ale predpokladá sa, že v súčasnosti prežíva jeho utrpenie osobitným spôsobom. Navrhuje sa, že tento spôsob sa netýka len niektorých jej členov, ale skôr samotnej Cirkvi ako celku.

Už skôr sme diskutovali o myšlienke, že Cirkev prechádza vyhnanstvom, podobne ako Boží ľud v Babylone. Nie je dôležité, či ide o spôsob opisu konečného prenasledovania predpovedaného v Písme, o pravdivý pohľad na dejiny, alebo len o inštinktívny pocit niektorých veriacich. Cirkev v tomto čase určite prežíva akési utrpenie, a to pravdepodobne najhoršie prenasledovanie, aké kedy bolo. Zdá sa, že určitým spôsobom znovu prežíva ticho umučenia. Stojí pred svetom, ako stál Kristus pred Pilátom, aby bola súdená - a stojí v tichosti. Kvôli tomuto mlčaniu mnohí z nás zostávajú bez prístupu k tomu istému pravidlu viery, ktorým nás ona formuje, usmerňuje a chráni. Samotná existencia toľkých internetových projektov a apoštolátov, ako aj "nelegitímnych" kaplniek svedčí o tom, že je ťažké jednoducho dôverovať tým, ktorí majú byť našimi autorizovanými pastiermi.

Náš Pán o sebe povedal v tretej osobe:

"Ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú" (Jn 10, 4-5).

Hoci existujú ľudia, ktorí tvrdia, že hovoria v mene Cirkvi, ovce ich v skutočnosti nepočúvajú a neposlúchajú; nepočúvajú ich ani kozli, ktorí ich chvália, len keď sa im to hodí. Mnohí z týchto “akože” pastierov majú skôr viac spoločného s cudzincami, alebo dokonca so zlodejom z podobenstva nášho Pána, ktorý "prichádza, aby kradol, zabíjal a ničil" (Jn 10, 10). V podobnom duchu: Kristus bol vo svojej dobe považovaný za pozoruhodného človeka, ktorý učil s autoritou, s autoritou, ktorá mu bola vlastná. Ale ako to vyjadril Romano Amerio vo svojej klasickej knihe Iota Unum:

"Vnútornou skutočnosťou, ktorá spôsobuje dnešnú nejednotu, je zrieknutie sa, teda nefunkčnosť, samotnej pápežskej autority, od ktorej sa odvíja zrieknutie sa všetkých ostatných autorít"[10].

Bez ohľadu na to, ktoré z mnohých vysvetlení najlepšie zodpovedá tejto absencii a nefunkčnosti autority, toto "mlčanie" je samotnou podstatou krízy v Cirkvi i v občianskej spoločnosti. Tí, čo "učia" bez autority a bez Kristovho posolstva, nedávajú svoj hlas rozpoznať ako jeho pastieri, hovoriaci za Cirkev. Absencia silného, autoritatívneho učenia viery ako taká sa napriek množstvu slov a listov rovná mlčaniu samotnej Cirkvi.

Čo to znamená?

Môžeme sa pýtať, prečo sa zdá, že Kristus k nám nehovorí prostredníctvom svojej Cirkvi? Mohli by sme byť v pokušení spýtať sa ho spolu s apoštolmi: "Učiteľ, nebdáš, že zahynieme?" (Mk 4,38). Alebo, ak sme naozaj odvážni, môžeme zopakovať jeho slová z kríža: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"

Poznámky sestry Terézie Gertrúdy o tajomstve Kristovho mlčania nám môžu pomôcť lepšie pochopiť mlčanie Cirkvi. Priznáva, aké ťažké je pochopiť, prečo sa Kristus rozhodol neprehovoriť: dovolil falošným svedkom, aby ho a jeho učenie prekrútili; rozhodol sa neurobiť pred Herodesom zázrak, ktorý by mohol mnohých obrátiť; dovolil, aby mu toto mlčanie spôsobilo ešte väčšie opovrhnutie a viedlo k tomu, že "bol oblečený do rúcha blázna"[11].

Mohli by sme si myslieť, že to určite pohoršilo mnohých, ktorí by v neho boli uverili, keby bol vo svojom utrpení hovoril viac a všetkým. Namiesto toho počas tohto obdobia hovorí málo a len niekoľkým.

A hoci nás ľudský úsudok môže nútiť, aby sme naliehali na nášho Pána, aby prehovoril na svoju obhajobu, aj Pilát vedel povedať, že sa tu deje viac, než by ľudský úsudok mohol pochopiť. Sestra Terézia Gertrúda pokračuje:

"Musíme si byť istí, že nič iné ako múdrosť toho, kto je Božský, a Duša naplnená darmi Ducha Svätého, nemohlo ospravedlniť mlčanie v záležitosti, kedy by sa zdalo, že samotná sláva Božia si vyžaduje, aby nebola zachovaná. [...] V našich očiach sa zdá, že množstvo dôvodov si vyžadovalo porušenie tohto pravidla mlčania, ktoré si sám uložil.

Ale nie!" Okrem prípadov, keď išlo o slávu jeho Otca a božskosť jeho vlastnej osoby, náš Pán zachovával od chvíle svojho zatknutia v záhrade svoj pasívny postoj bez zmeny, pretože to najviac zodpovedalo jeho prejavu majestátu, múdrosti a zároveň trpezlivej nevyčerpateľnej lásky odmietnutého Boha."[12]

Tak ako v čase Umučenia zahalujeme sochy a obrazy, tak aj Kristovo mlčanie akoby zahaľovalo hnutia, pocity a myšlienky, ktoré prežíval vo svojom umučení.

Čo sa týka Cirkvi, zostávame stáť pred týmto závojom ako Panna Mária, svätá Mária Magdaléna a svätý Ján a hľadíme naň v úžase a zdesení. Ale ak sme sa naučili milovať Cirkev v nedeľu Laetare, potom namiesto toho, aby sme si zúfali, je pre nás mlčanie Cirkvi príležitosťou konať skutky viery, nádeje a lásky. Je to pre nás príležitosť stáť pri Kristovi v jeho mlčaní, keď je vo svojej Cirkvi opäť súdený, posudzovaný a odsúdený.

Záver

Keby sme nemali k dispozícii nič viac než evanjeliá, tieto texty by dôstojne a pokojne zobrazovali najvznešenejšieho z mužov, ktorý podstupuje nepredstaviteľné zaobchádzanie. Evanjeliá však nerozprávajú len príbeh o človeku v minulosti, ale o živom Bohočloveku, ktorého musíme nasledovať a napodobňovať a v ktorom musíme žiť a zotrvávať. Ako hovorí Dom Eugene Boylan:

"Kristus je všetko a vo všetkom. Celý Kristus - hlava a údy - sa podobá Kristovi, ktorý je hlavou. Každý úd je obrazom Hlavy, pretože každý kresťan je ďalším Kristom [...].

Každý člen a príbeh každého člena sa nejakým spôsobom a do určitej miery podobá a odráža Hlavu a príbeh Hlavy - a dokonca celého Krista a príbeh celého Krista. Každá drobná kapitola príbehu opätovne odzrkadľuje koniec celého príbehu, ktorý tak odvážne zhrnul svätý Augustín: “A bude jeden Kristus, ktorý miluje sám seba. Kristus nás totiž zachraňuje a posväcuje tým, že nás robí súčasťou seba samého, takže jeho príbeh je aj naším príbehom”."[13].

V skutočnosti máme viac než len evanjeliá - máme aj "perlu veľkej ceny", svätú rímsku liturgiu. Prostredníctvom liturgie času Umučenia nám Cirkev skutočne odhaľuje časti toho, čo sa odohralo v Kristovej duši počas jeho umučenia, a vťahuje nás do spojenia, ktoré opisuje Boylan. V každú z dvoch nedieľ pašií nám na jednej strane ukazuje jeho pokoj, na druhej strane hĺbku jeho utrpenia.

S.D. Wright

Poznámky:

[1] Niektoré liturgické texty upravené tak, aby odrážali latinské znenie properov, ak sa v nich vyskytujú malé odchýlky od biblického textu.

[2] John Henry Newman, "Rozprava 16. Mentálne utrpenie nášho Pána", Discourses Addressed to Mixed Congregations, Longmans, Green, and Co. London, 1906, s. 323-341; s. 333-4. Dostupné na https://newmanreader.org/works/discourses/discourse16.html

[3] Sr. Teresa Gertruda, Ježiš Vševedko, vyd. Rev. J. G. MacLeod: "Všadeprítomný je ten, kto je najčistejší. Burns and Oates, London, 1910, s. 331-2.

[4] Citované v: Svätý Tomáš Akvinský, Catena Aurea, zväzok I, časť II, prekl. John Henry Newman, James Parker and Co., Oxford a Londýn, 1874, s. 962.

[5] Svätý Ignác Loyola, Duchovné cvičenia, č. 195-7. Zahrnuté v knihe Kresťanský boj, Spoločnosť svätého Pia X., 2009.

[6] Newman, 341.

[7] Svätý Augustín, Kázeň 87 o Novom zákone (Desiata kapitola Jánovho evanjelia), č. 1. Preložil R. G. MacMullen. Z: Nicene and Post-Nicene Fathers, First Series, Vol. 6. Edited by Philip Schaff, Christian Literature Publishing Co, Buffalo, NY, 1888. Pre Nový advent zrevidoval a upravil Kevin Knight. Dostupné na http://www.newadvent.org/fathers/160387.htm.

[8] Pius XII, encyklika Mystici Corporis Christ, 1943, č. 55. Dostupné na: https://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_29061943_mystici-corporis-christi.html

[9] Mgr Robert Hugh Benson, Kristus v Cirkvi, s. 10. The Cenacles Press, Stamullen, Írsko, 2022.

[10] Romano Amerio, Iota Unum - štúdia o zmenách v Katolíckej cirkvi v XX. storočí, Sarto House, Kansas City MO, 1996. 143.

[11] Sr. Teresa Gertrude, 338.

[12] Tamže, 338-9.

[13] Dom Eugene Boylan, This Tremendous Lover, Baronius Press, 2019, s. xxi-xxii.

https://wmreview.co.uk/2024/03/13/passiontide-i/#_ftn1