ÚCTA K SV. JOZEFOVI (I): TEOLOGICKÉ DÔVODY
Na to, aby sa úcta k svätému Jozefovi spontánne a horlivo zrodila v hrudi každého kresťana, stačí vziať do úvahy jedinečné "nároky", ktoré má tento vznešený patriarcha. Nie je možné ich všetky vymenovať, a ešte viac ich študovať v takej šírke a hĺbke, ako by si zaslúžili. Aby sme však v našich srdciach zapálili plameň najhorlivejšej oddanosti láskavému Patriarchovi, postačí, ak navrhneme jeho hlavné "tituly" či "nároky" na našu oddanosť.
1. MANŽEL MATKY BOŽEJ
Prvým z týchto dôvodov, koreňom a základom všetkých ostatných, je výsostná dôstojnosť svätého Jozefa ako skutočného manžela Panny Márie, Božej Matky.
To, že svätý Jozef bol skutočne a pravým manželom Panny Márie, je katolícke učenie a podľa významných teológov pravda viery, ktorú nie je dovolené popierať alebo o nej pochybovať bez toho, aby sme neupadli do unáhlenosti, alebo dokonca do zjavnej herézy. Sväté písmo opakovane nazýva svätého Jozefa "manželom Márie" alebo Máriu "manželkou svätého Jozefa". Nie je dôvod znižovať správnosť tohto označenia, ktoré je potvrdené svedectvom katolíckej tradície.
Samozrejme, pravda o tomto manželstve svätého Jozefa s Pannou Máriou povyšuje panenského ženícha do postavenia a dôstojnosti jeho vznešenej nevesty. Je dobre známe, že manželský zväzok je taký blízky, že manželov čo najviac "zrovnoprávňuje", [privádza ich na rovnakú spoločenskú úroveň] a povyšuje nižšieho na postavenie a dôstojnosť vyššieho.
No Máriina dôstojnosť ako skutočnej Božej Matky sa povyšuje nad všetko, čo je veľké a vznešené na nebi i na zemi - samozrejme, okrem samotného Všemohúceho Boha. Svätý Jozef je teda povolaný mať účasť na tejto zvrchovanej dôstojnosti na základe svojho manželstva s Božou Matkou. Takto so svojou obvyklou veľkoleposťou učí nesmrteľný pápež Lev XIII:
"V skutočnosti je dôstojnosť Božej Matky taká vznešená, že nič stvorené sa jej nemôže vyrovnať. Keďže však Jozef bol spojený s Najsvätejšou Pannou manželským zväzkom, nemožno pochybovať, že sa viac ako ktokoľvek iný priblížil k vznešenej dôstojnosti, ktorou Božia Matka tak vznešene prevyšuje všetky stvorené prirodzenosti.
Manželstvo je totiž najintímnejší zo všetkých zväzkov, ktorý zo svojej podstaty dáva spoločenstvo darov medzi tými, ktorí sú ním spojení. Takto Boh tým, že dal Jozefovi za manželku Pannu, určil ho nielen za jej životného druha, svedka jej panenstva, ochrancu jej cti, ale na základe manželského zväzku aj za účastníka jej vznešenej dôstojnosti."[1]
2. JEHO NEVÝSLOVNÉ OTCOVSTVO
Z tohto prvého dôvodu vyplýva ďalší, nemenej slávny a určite tajomnejší: totiž "nevýslovné otcovstvo" svätého Jozefa vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Nevýslovné, hovoríme, a to vo všetkej prísnosti; doteraz sa totiž nenašiel výraz, ktorý by toto tajomné otcovstvo primerane vyjadroval.
Svätý Jozef sa často nazýva adoptívnym otcom, pestúnom, domnelým otcom alebo zákonným otcom Ježiša; ale takéto pomenovania sú prinajmenšom nedostatočné, ak nie nepresné.
Označenie “adoptívny otec” je nevhodné, pretože adopcia pripadá príjemcovi z prostredia mimo rodiny - Ježiš však v žiadnom prípade a v žiadnom čase nebol svätému Jozefovi cudzí.
Označenie “pestún” vyjadruje len úrad otcovstva: nehovorí nič o samotnom otcovstve.
To označenie za “domnelého otca” je len negatívne: znamená to len to, že svätý Jozef nie je Ježišovým prirodzeným otcom.
To “zákonný otec”, odvodené z levitského zákona, je bližšie k pravde; ale stále je ďaleko od pravdy a správnosti, s akou sa svätý Jozef nazýva otcom Ježiša Krista. Niektorí toto otcovstvo nazývajú manželským; a mohlo by sa nazvať právne prirodzeným (na rozdiel od "fyzicky" prirodzeného).
Ale nech už je to akékoľvek slovo, najzaujímavejšia je skutočnosť, ktorá napriek všetkým týmto rôznym termínom ešte stále nebola dostatočne vyjadrená. Vo všeobecnosti možno potvrdiť, že svätý Jozef aj bez fyzickej spolupráce má výsady a práva otcovstva. Konkrétnejšie treba poznamenať napr:
že Ježiš sa narodil z manželky svätého Jozefa;
že sa rodí "v tieni" čistého manželstva svätého Jozefa a Panny Márie a na jeho základe;
že toto manželstvo bolo samo o sebe prozreteľne určené na toto narodenie;
že sa narodil bez akéhokoľvek iného pozemského otca ako ten, ktorý mal byť nazvaný Božím Synom;
že sa narodil a vždy sa mal narodiť panensky: pre čo manželské panenstvo svätého Jozefa nebolo len negatívnou podmienkou jeho narodenia, ale podstatnou a pozitívnou.
Z tohto dôvodu je význam nedostatku telesnej spolupráce svätého Jozefa značne znížený alebo oslabený. Túto pomoc nenahrádza pomoc iného muža, ale zázračne ju poskytuje Duch Svätý - ktorý nadprirodzeným zásahom nezbavuje svätého Jozefa žiadnych práv na plod jeho manželstva s Pannou Máriou, ktoré mu prirodzene patrili.
Z toho vyplýva, že otcovstvo svätého Jozefa, ktoré vyplýva zo samotnej podstaty manželstva (teda zo samotného prirodzeného práva), by sa mohlo nazvať - ak by tento výraz nebol urážlivý - "prirodzeným otcovstvom": pravda, nie fyzicky, ale právne prirodzeným.
Stručne povedané, Ježiš je plodom práve manželstva svätého Jozefa s Pannou Máriou; je plodom Jozefovej manželky, práve ako jeho manželky; je plodom práve Máriinho panenstva - ktoré bolo na základe manželstva "majetkom" svätého Jozefa. A nadprirodzený zásah Ducha Svätého povyšuje a dôstojne zhodnocuje povahu tohto manželstva, ale neničí ho.
Taký je v skutočnosti názor svätých otcov a teológov, ktorí najhlbšie skúmali tajomstvo tohto nevýslovného otcovstva. Postačí, ak uvedieme citáty niektorých z najvýznamnejších. Augustín píše:
"Na základe tohto verného manželstva si obaja zaslúžili, aby sa nazývali 'rodičmi Krista', takže nielen Mária je jeho matkou, ale aj Jozef je jeho otcom ako manžel jeho matky: je otcom duchovným, a nie telesným."[2]
A na inom mieste dodáva:
"Duch Svätý, spočívajúc v spravodlivosti oboch, dal Syna obom... Jozef je totiž tým pravdivejším otcom, čím je čistejším otcom... Preto sa Pán nenarodil z Jozefa, hoci sa to všeobecne myslelo: a predsa sa pre zbožnosť a lásku Jozefa narodil syn z Panny Márie"[3].
Anjelský doktor týmito pozoruhodnými slovami myslel to isté:
"Toto manželstvo bolo Bohom osobitne ustanovené, aby sa v ňom narodilo toto potomstvo"[4].
Môžeme teda uzavrieť s významným Suarezom:
"Keďže Panna Mária bola pravou Kristovou matkou, svätý Jozef (jej pravý manžel) nemohol nemať podiel na vlastnosti otca"[5].
Azda nikto nerozvinul túto myšlienku veľkolepejšie ako svätý František Saleský a Bossuet.
3. JEHO POVÝŠENIE DO RÁDU HYPOSTATICKEJ ÚNIE.
Účinok alebo výsledok predchádzajúcich dvoch dôvodov je povýšenie svätého Jozefa do rádu hypostatického spojenia.
Na pochopenie tejto vznešenej výsady slávneho patriarchu treba vychádzať z predpokladu, že v súčasnej nadprirodzenej ekonómii existujú dva radikálne odlišné rády:
Hypostazické zjednotenie, vlastné Ježišovi Kristovi, prirodzenému Božiemu Synovi, a
jednoduchá posväcujúca milosť, spoločná anjelom a ľuďom, ktorí sú adoptívnymi Božími synmi.
K prvému patrí okrem Ježiša Krista aj Panna Mária ako prirodzená matka Božieho Syna. Toto božské materstvo totiž vytvára dôverné vzťahy medzi Pannou Máriou a všetkými osobami Najsvätejšej Trojice práve preto, aby sa uskutočnilo Vtelenie Ježiša Krista - ktoré sa uskutočňuje hypostatickým alebo osobným spojením Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou. Týmto materstvom Panna Mária vstupuje nielen do vzťahov s Božím Synom, ktorého je Matkou, ale aj s Otcom, na ktorého otcovstve sa podieľa tým, že má s ním jedného a toho istého Syna, jedinečného a spoločného pre oboch, a s Duchom Svätým, ktorého je Snúbenicou.
Z podobných dôvodov patrí do tohto poriadku hypostatického spojenia aj svätý Jozef, hoci v menšej miere. Dôvod je jasný. V skutočnosti tento rád hypostatického spojenia nie je nič iné ako rodina, ľudská i božská, Božieho Syna - pozostávajúca zo samotného Ježiša Krista a jeho božskej Matky.
No a v tejto rodine je podstatnou súčasťou svätý Jozef:
Jozef je jej hlavou;
ako manžel Božej Matky a
ako otec (vo vyššie uvedenom zmysle) samotného Ježiša Krista.
Je manželom, ktorého manželské práva istým spôsobom preberá Duch Svätý; a je otcom, ktorý sám viditeľne prevzal miesto a autoritu nebeského Otca.
Najväčší z ostatných svätých, svätý Ján Krstiteľ a apoštoli, všetci patria do tohto druhého, "služobného" radu posväcujúcej milosti: sú teda nižšou hodnosťou ako slávny patriarcha svätý Jozef.
4. JEHO POSVÄTENIE
Ako manžel Božej Matky, otec Božieho Syna a povýšený do rádu hypostatickej únie dosiahol svätý Jozef vynikajúcu svätosť, ktorá zodpovedá takýmto zvrchovaným výsadám.
A nakoľko svätý Jozef týmito výsadami prevyšuje všetkých svätých v dôstojnosti (práve s výnimkou Božej Matky), tak ich všetkých neporovnateľne prevyšuje aj v milosti a svätosti. Bernadín Sienský píše:
"Existuje všeobecné pravidlo týkajúce sa všetkých osobitných milostí udelených akejkoľvek ľudskej bytosti. Vždy, keď si Božia priazeň niekoho vyberie, aby dostal osobitnú milosť alebo prijal vznešené povolanie, Boh ozdobí vyvolenú osobu všetkými darmi Ducha potrebnými na splnenie danej úlohy.
Toto všeobecné pravidlo sa osobitne overuje v prípade svätého Jozefa, pestúna nášho Pána a manžela Kráľovnej nášho sveta, tróniaceho nad anjelmi. Večný Otec si ho vybral za spoľahlivého strážcu a ochrancu svojich najväčších pokladov, a to svojho božského Syna a Márie, Jozefovej manželky. Toto povolanie vykonával s úplnou vernosťou, až ho napokon Boh povolal slovami: "Dobrý a verný služobník, vojdi do radosti svojho Pána."[6]
Svätý Otec Benedikt XV. správne napísal:
"Koľkými a ako vynikajúcimi čnosťami ozdobil svätý Jozef pokoru svojho stavu a svojho šťastia - predovšetkým tými čnosťami, ktoré museli zažiariť v manželovi Nepoškvrnenej Panny Márie a v domnelom otcovi Pána Ježiša."[7]
Bolo by ľahké nahromadiť dôvody a svedectvá, ktoré by ukázali výnimočnú a vznešenú svätosť slávneho patriarchu. Na preukázanie takejto zjavnej pravdy však stačí to, čo bolo povedané.
5. JEHO PATRONÁT NAD VŠEOBECNOU CIRKVOU.
Ďalšou z výnimočných výsad, ktorými sa svätý Jozef vyznačuje a ktoré ho robia hodným stále väčšej úcty kresťanského ľudu, je skutočnosť, že bol slávnostne ustanovený a vyhlásený, ako jediný spomedzi všetkých svätých, za "patróna univerzálnej Cirkvi".
Akt tohto slávnostného vyhlásenia, ktoré sa uskutočnilo 8. decembra 1870 v Ríme, oznámil krátko nato ten istý pápež Pius IX. celej Cirkvi týmito slovami:
"V týchto posledných časoch, v ktorých bola proti Kristovej Cirkvi vyhlásená obludná a najodpornejšia vojna, úcta veriacich k svätému Jozefovi vzrástla a pokročila do takej miery, že zo všetkých strán k nám prichádzajú nespočetné a vrúcne prosby.
Nedávno ich počas Posvätného ekumenického koncilu vo Vatikáne obnovili skupiny veriacich, a čo je dôležitejšie, aj mnohí naši ctihodní bratia, kardináli a biskupi Svätej rímskej cirkvi.
"Vo svojich prosbách nás prosili, aby sme v týchto smutných dňoch ako ochranu pred zlom, ktoré nás znepokojuje zo všetkých strán, účinnejšie prosili o Boží súcit prostredníctvom zásluh a príhovoru svätého Jozefa a vyhlásili ho za patróna univerzálnej Cirkvi.
Preto pohnutí týmito žiadosťami a po vzývaní božského svetla sme považovali za správne, aby sa splnili túžby v takom množstve a s takou zbožnosťou.
Preto sme osobitným dekrétom našej Kongregácie pre posvätné obrady (ktorý sme nariadili vyhlásiť počas veľkej omše v našich patriarchálnych bazilikách, Lateránskej, Vatikánskej a Liberijskej, 8. decembra minulého roku 1870, svätý deň nepoškvrneného počatia jeho manželky) sme slávnostne vyhlásili blahoslaveného patriarchu Jozefa za patróna univerzálnej cirkvi a nariadili sme, aby sa jeho sviatok, ktorý pripadá na 19. marca, odteraz slávil na celom svete v obrade dvojitej prvej triedy, avšak bez oktávy kvôli pôstu. "[8]
Toto univerzálne patronátne právo nie je čisto vonkajšou výsadou, ktorá by bola slobodne udelená svätému Jozefovi len na základe pozitívnej dispozície Cirkvi. Má skôr veľmi hlboké korene vo veľmi vysokej dôstojnosti slávneho patriarchu - alebo skôr v samotnom tajomstve Vtelenia Slova. Nesmrteľný pápež Lev XIII. ako zvyčajne hlboko objasňuje tajomstvo tohto patronátu, keď píše:
"Jozef bol vyhlásený za patróna Cirkvi a Cirkev od jeho patronátu a ochrany očakáva mimoriadny úžitok, a to preto, že Jozef bol manželom Márie a že bol považovaný za otca Ježiša Krista. [...]
Z tejto dvojakej dôstojnosti vyplývala povinnosť, ktorú príroda ukladá hlave rodiny, takže Jozef sa stal strážcom, správcom a právnym ochrancom božského domu, ktorého bol náčelníkom. [...]
A božský dom, ktorý Jozef spravoval s autoritou otca, obsahoval vo svojich hraniciach vzácne narodenú Cirkev. Z tej istej skutočnosti, že najsvätejšia Panna je matkou Ježiša Krista, je matkou všetkých kresťanov, ktorých porodila na vrchu Kalvária uprostred najvyšších záchvevov vykúpenia; Ježiš Kristus je v istom zmysle prvorodeným kresťanov, ktorí sú vďaka adopcii a vykúpeniu jeho bratmi.
A z takýchto dôvodov sa blahoslavený patriarcha pozerá na množstvo kresťanov, ktorí tvoria Cirkev, ako na osobitne zverenú jeho dôvere - na túto bezhraničnú rodinu rozprestierajúcu sa po celej zemi, nad ktorou, keďže je manželom Márie a otcom Ježiša Krista, má akoby otcovskú moc.
Je teda prirodzené a dôstojné, že tak ako blahoslavený Jozef slúžil všetkým potrebám rodiny v Nazarete a opásal ju svojou ochranou, tak teraz prikrýva plášťom svojho nebeského patronátu a bráni Cirkev Ježiša Krista."[9]
Inými slovami: tak ako Máriino duchovné materstvo voči kresťanom je len určitým doplnením a predĺžením jej prirodzeného materstva voči Ježišovi, tak aj otcovstvo, ktoré svätý Jozef vykonával voči prirodzenému Kristovi, sa primerane rozširuje na mystického Krista, teda na mystické telo Ježiša Krista, ktorým je Cirkev.
Je teda správne, že otcovská autorita a bdelosť, ktorú svätý Jozef vykonával nad posvätnou rodinou, prvotným jadrom Cirkvi, sa vzťahuje aj na celú univerzálnu Cirkev, ktorá sa z tohto jadra obdivuhodne zrodila a rozvinula.
Svätý Jozef - oroduj sa za nás!
prof. José María Valente Bover SJ
Poznámky:
[1] Lev XIII, encyklika Quamquam Pluries, 1889 č. 3.
[2] De nupt. et concup. lib. 1, cap. 11. ML 44, 421
[3] Serm. 51, kap. 20. ML 38, 350-351
[4] In: Kázanie o živote a diele sv. 4, dist. 30, q. 2; a. 2, ad 4
[5] De myster. vit. Christi, dip. 8, sect. 1, n. 4
[6] Bernardín Sienský, Kázeň 1 o svätom Jozefovi. Dostupné na https://catholicsstrivingforholiness.org/march-19-solemnity-of-st-joseph-a-sermon-by-st-bernardine-of-siena/
[7] Benedikt XV, Bonum Sane.
[8] Pius IX, Apoštolský list Inclytum Patriarcham, 1871,
[9] Lev XIII, encyklika Quamquam Pluries, 1889, č. 3,
[10] J. A. de Adalma SJ, O Panne Márii, in: Sacrae Theologiae Summa IIIA, Keep the Faith Press, 2014. č. 247
[11] Benedikt XV, Motu proprio Bonum sane, 1920.
https://wmreview.substack.com/p/st-joseph-theological-reasons?utm_source=substack&utm_medium=email