VIERA A POLITIKA (II): PRÁVO (A POVINNOSŤ) CIRKVI NA PRÍTOMNOSŤ NA VEREJNOSTI

Spoločné dobro

Pri definovaní rozmeru spoločného dobra sa môžeme obrátiť na Sociálnu náuku Cirkvi, ktorá ho zaraďuje medzi "trvalé princípy" katolíckej sociálnej náuky popri dôstojnosti ľudskej osoby, solidarite a subsidiarite[1]. Každý z týchto princípov nemožno plne pochopiť bez odkazu na ostatné.

Najmä dôstojnosť osoby a jej povýšenie zostávajú východiskovým bodom a "majákom" akéhokoľvek iného obsahu alebo princípu. Dôstojnosť, ktorá je živená harmonickou integráciou všetkých konštitutívnych charakteristík ľudskej bytosti: stvorená na Boží obraz a podobu, integrovaná a neoddeliteľná jednota tela a ducha, otvorená transcendencii, jedinečná, slobodná a spoločenská.

Dôstojnosť ľudskej osoby sa tak stáva kritériom, na základe ktorého sa interpretuje výraz "spoločné dobro", jeden z najviac zneužívaných výrazov v dnešnom politickom kontexte a v bežnej reči. Pod týmto pojmom sa rozumie súbor podmienok, ktoré umožňujú človeku, chápanému z hľadiska jednotlivca i spoločenstva, dosiahnuť plnosť života[2].

Pojem "plnosť" je pre nás veľkou výzvou. Kresťanská skúsenosť nám ukazuje, že cestou k osobnému naplneniu je priľnutie každého k vlastnému povolaniu: rozpoznanie povolania k láske, ktoré nás predchádza a zakladá, obetovanie seba samého ako nástroja v Božích rukách[3]. V tomto podriadení sa vôli Druhého nad nami spočíva jadro našej plnej slobody a našej schopnosti podporovať spoločné dobro.

Vysvetlenie pojmu solidarity, ktoré ponúka Ján Pavol II. v Sollicitudo rei socialis, nás vedie pri uvažovaní o spoločnom dobre: "Solidarita nám pomáha vidieť "druhého" - človeka, ľud alebo národ - nie ako obyčajný nástroj, ktorý sa má za malú cenu využiť na jeho schopnosť pracovať a fyzicky vydržať a opustiť ho, keď už nie je užitočný, ale ako "blížneho", "pomocníka" (porov. Gn 2, 18. 20), aby sa tak ako my podieľal na hostine života, na ktorú sú všetci ľudia rovnako pozvaní Bohom"[4].

4] Preto sme solidárni, keď pomáhame blížnemu dosiahnuť jeho plnú osobnú dôstojnosť. Benedikt XVI. potvrdil, že solidarita je práve "pevné a vytrvalé odhodlanie zasvätiť sa spoločnému dobru: teda dobru každého človeka, aby sme boli všetci skutočne zodpovední jeden za druhého".

Napokon, subsidiarita je princíp, ktorý sa snaží chrániť inštitúcie, združenia a časové skutočnosti, ktoré človek vytvoril na dosiahnutie vlastnej dokonalosti a ktoré pôsobia ako rozhranie medzi samotným človekom a jemu nadradenými inštitúciami[6] .

Rodičovská alebo farská škola, sociálne družstvo, kultúrne združenie, súhrnné hospodárske prejavy sú len niekoľkými príkladmi nástrojov, prostredníctvom ktorých môžu niektorí, či už individuálne alebo komunitne, prevziať iniciatívu a ponúknuť svoj vlastný príspevok k rastu spoločnosti ako celku. Sú to nástroje zrodené človekom, ktoré slúžia človeku a celému spoločenstvu[7]. Zásada subsidiarity uznáva schopnosť každého jednotlivca prispieť vlastnou citlivosťou a tvorivosťou. Znamená to aj presnú víziu vzťahu medzi jednotlivcami/občianskou spoločnosťou a štátnymi inštitúciami: nie závislosť, ale tvorivú interakciu pre spoločné dobro[8].

Cirkev a politika

Poslanie Cirkvi vo svete sa vyznačuje počiatočným dualizmom perspektív, zoči-voči ktorému sa zdá byť ťažké obnoviť jednotný horizont. V Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi však hneď nájdeme správny prístup k problému: "Ježiš odmieta utláčateľskú a despotickú moc vládcov nad národmi (porov. Mk 10, 42) a ich nárok nazývať sa dobrodincami (porov. Lk 22, 25), ale nikdy priamo neodmieta autority svojej doby. Vo svojom podobenstve o platení dane cisárovi (porov. Mk 12, 13 - 17; Mt 22, 15 - 22; Lk 20, 20 - 26) potvrdzuje, že je potrebné dať Bohu to, čo mu patrí, a nepriamo odsudzuje každý pokus o zbožštenie a absolutizáciu svetskej moci: len Boh môže od človeka žiadať všetko. Zároveň má svetská moc právo na to, čo jej patrí: Ježiš nepovažuje daň cisárovi za nespravodlivú"[9].

Z tohto východiskového bodu, ktorý pripomína rozdiel medzi poslaním Cirkvi a politickým spoločenstvom, vyplýva, že politické spoločenstvo musí rešpektovať autonómiu Cirkvi pri realizácii dobier duchovnej povahy. Tieto statky sú vždy ponorené do konkrétnej historickej reality, ktorej inštitúcie musia byť uznané ako inštitúcie s konkrétnym účelom. Najmä je potrebné uznať náboženský rozmer človeka ako jeho základný rozmer popri vzťahovom a sociálnom rozmere.

Poslaním Cirkvi je ohlasovať Božie kráľovstvo celému človeku a všetkým ľuďom.

"Celému človeku": teda nielen jeho čisto svetským a podmieneným potrebám, ale vždy s ohľadom na jeho transcendentný rozmer. Ak je totiž človek stvorený na Boží obraz a podobu, je štrukturálne "schopný vzťahovať sa k Bohu": uznanie ľudskej osoby nemožno popierať uznaním jej náboženského rozmeru. Kompendium nám tiež pripomína, že rešpektovanie osobnej dôstojnosti si vyžaduje uznanie náboženského rozmeru človeka. Nie je to len "konfesionálna" požiadavka, ale nachádza svoj neoceniteľný koreň v samotnej realite človeka[10].

Preto patrí medzi "práva" Cirkvi byť prítomná v spoločenskom živote. Treba si uvedomiť, že toto právo je pre Cirkev samotnú povinnosťou, ktorej zrieknutie sa znižuje jej vernosť jej posolstvu. Cesty evanjelizácie, ktorými sa má Cirkev uberať, sa netýkajú len jednotlivcov, ale musia viesť inštitúcie k tomu, aby uznali verejný rozmer náboženskej skutočnosti.

Ak sa teda cirkevné ciele prelínajú s politickými, je potrebné nadviazať vzťahy spolupráce, ktorých spoločným cieľom je služba ľudstvu vo všetkých jej rozmeroch a podľa vzájomných kompetencií[11].

To však neoslabuje vzájomnú autonómiu medzi oblasťou kresťanského života a oblasťou politickej činnosti v prospech ľudského pokroku: sú úzko prepojené, ale nemožno ich zamieňať alebo prekrývať.

Slovo Cirkvi a jej pôsobenie vo svete predstavujú pre politický rozmer každej doby a miesta podnet na hľadanie skutočného dobra pre ľudstvo.

+Mons. Massimo Camisasca

* * *

[1] Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 2005, 160 (ďalej len CDSC).

[2] Pre niektoré hlbšie štúdie, okrem už citovaného CDSC, porovnaj Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 357, 362; Ján Pavol II, encyklický list Veritatis Splendor, 6. augusta 1993, č. 14; Ján Pavol II, encyklický list Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 12; koncilovú konštitúciu Gaudium et spes, č. 25.

[3] Benedikt XVI., Posolstvo na II. latinskoamerickom kontinentálnom kongrese o povolaniach, Cartago, Kostarika, 1. februára 2011.

[4] Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis, 30. decembra 1987, č. 39.

[5] Benedikt XVI., List predsedovi Talianskej biskupskej konferencie pri príležitosti stého výročia prvého sociálneho týždňa talianskych katolíkov, 12. októbra 2007.

[6] Ján Pavol II., Encyklika Centesimus annus, 1. septembra 1991, č. 48.

[7] CDSC, č. 185.

[8] Benedikt XVI., Príhovor na plenárnom zhromaždení Pápežskej akadémie sociálnych vied, Rím, 3. mája 2008.

[9] CDSC, č. 379.

[10] CDSC, č. 553.

[11] CDSC, č. 425.

www.tempi.it